Na projekt Beyond Galaxyland sa môžete pozerať z jednej strany, druhej a aj tej tretej, avšak vyriecť jednoznačný verdikt, ktorý by zapadal do rovnice objektívnosti, sa vám nepodarí. V jednej chvíli je hra skvelá, bavíte sa, nasávate pôsobivú atmosféru a hneď o pár minút začnete prepadávať nude. Za mrzký peniaz však dostanete hru od vývojára, ktorý do nej vložil všetko, čo mohol. Je to vidieť, cítiť, ale stačí to na to, aby ste oželeli jeden lepší obed alebo takmer štyri maslá a investovali do putovania galaxiou?

Málokedy sa stane, že nedokážem z rukáva vytiahnuť výslednú známku s verdiktom. Gollum bolo utrpenie, Solar Crown sa dal, ale žiadny zázrak. Na ďalšieho Sherlocka sa teším a House Flippera a pokračovanie už nikdy neodinštaľujem. Ale Beyond Galaxyland? Na jednej strane musí každý uznanlivo pochváliť prácu jediného vývojára, avšak na strane druhej sa spýtať, či to nie je prekombinované viac, než by bolo vhodné. Zásadným problémom Beyond Galaxyland je totiž subjektívny fakt, že nikdy neudržal pozornosť na dlhšie než hodinku dve.

Pritom mi vôbec nevadia hry, v ktorých by ste dokázali zrátať štvorčeky na obrazovke. Vyrastal som na starých, blikajúcich CRTčkach, herných časopisoch a myške s guľôčkou. Vizuálne spracovanie Beyond Galaxyland má svojské čaro a zaujímavú atmosféru, dokáže upútať a prostredie sa pravidelne mení. Vôbec nevadí, že animácie sú viac než skromné, pohyb rozfázovaný do niekoľkých frameov. No a to je všetko. Dejové posuny prebiehajú skôr cez dialógy. Jednotlivé planéty, ktoré navštívite, sú dostatočne odlišné, takže na hru sa pozerať dá, len nečakajte žiadne Ray-tracingy.

Ako ste si už istotne všimli, Beyond Galaxyland je dvojrozmerná, pixelová hra. Chodíte, skáčete a beháte zľava doprava a len občas, na vybraných miestach, môžete vstúpiť do obrazovky alebo von z nej. Parallaxný scrolling si môžete skôr predstavovať ako si ho užívať. Minihry ako preteky v štýle starého Wipeoutu nebudem počítať ako súčasť hry: jednak je to (ako v každej podobnej hre, každá minihra) totálna sprostosť a len zbytočne frustruje. A jednak sa budete radšej venovať iným veciam. Zamknutie do dvoch rozmerov dovoľuje hráčovi užívať si klasickú arkádu, adventúru a ťahové RPG. Čo je dôležité, všetko v rámci možností spracované aspoň tak kvalitne, aby vám z toho neprišlo nevoľno.

Začneme adventúrením, či skôr dobrodružstvom ako takým. Nebudete tu zbierať desiatky predmetov, nezmyselne ich kombinovať a napríklad skladať roztrhanú fotku. Skôr budete v tradícii dnešných RPG pobehovať sem a tam, pretože postava č.1 chce predmet, ktorý je v podzemí, ale dvere do neho sú zamknuté, lebo zlé, prerastené a zmutované krysy. Tak najprv nájdete kľúč – najlepšie od persóny číslo dva, potom vyšvácate krysy po zadku a ide sa ďalej. Úlohy nie sú príliš náročné na pochopenie, nemáte ich v talóne desiatky a vždy sledujete príbehovú líniu, ktorá sa rozťahuje na približne 15 hodinách poctivého pobehovania. Ale nemusíte sa nikam hnať a herná doba tak narastie ešte o niekoľko hodiniek putovania.

Čo robí hru občas až zúfalo monotónnu, je spočiatku príbeh a takmer neustále dialógy. Doug je mladý muž zmietaný hormonálnymi výstrelkami, snažiaci sa zapôsobiť na lásku svojho života, Rosie. Lenže v momente, kedy jej chce ukázať niečo špeciálne (a nie, nemyslite hneď na to), jeho priateľka zmizne. Spolu so svojim morčaťom sa ju vyberie hľadať, čo mu napokon zachráni život: utekajúc pred z ničoho nič sa zjavenými votrelcami sa prepadne do podzemia, odkiaľ sa teleportuje na planétu Erros. Tu začína vaše skutočné dobrodružstvo. Galaxyland vo svojich útrobách združuje hneď niekoľko planét, na ktorých našlo nový domov množstvo rás utekajúcich pred skazonosnou entitou The End. Tá ničí celé planéty, lusknutím prsta na nich zahubí všetko živé a DreamCorp so svojou robotickou armádou zachraňuje všetko živé ako Noe na svojej arche.

Či je to skutočne tak, sa, samozrejme, dozviete až v samotnom závere, pretože Doug si pri svojom putovaní nájde hneď niekoľko priateľov, s ktorými bude komunikovať. Boom Boom ako morča ožije, chodí po dvoch, strieľa a občas utrúsi nejakú tú hlášku. Taký trápny Groot. Meela je nerd na vozíčku, MartyBot zas trochu šialený robot a svoje si odkrúti aj Malefactor, ktorému idete raz po krku, inokedy ho nasledujete. Kamarátov si na ceste nájdete nemalé množstvo, čoho dôsledkom je množstvo dialógov. To, že he Doug vyslovene neatraktívna postava, je subjektívne konštatovanie. Avšak množstvo dialógov a príbehové napredovanie je spočiatku úmorne rozťahané, naivné a predvídateľné.

Neskôr sa príbehová linka cestovaním po rôznych planétach začne aspoň čiastočne rozvíjať a stane sa zaujímavou, no minimálne tretina hry je až zúfalo ubíjajúca. Naberanie skúseností autora hry s písaním scenára je evidentný s tým, že neskôr sa k začiatku už žiaľ nevracal a neškrtal zbytočné množstvo patetických výlevov. Nepomáha k tomu ani fakt, že dabing v hre nenájdete a dialógy prebiehajú formou japonských cRPG: text a zvuk nabiehajúcich hlások. Emócie sú vyjadrované cez detailnejšie zábery na postavy a zmenu mimiky tváre portrétu. Najhoršie je, že animácie a rozhovory nie je možné skipnúť, ale pre pokračovanie vety musíte dokonca stlačiť príslušné tlačidlo.

Pre hranie sa odporúča gamepad, čo môžem len a len potvrdiť, pretože myš môžete zahodiť do kúta. Dôvod tejto voľby je neznámy, avšak Beyond Galaxyland sa tak stáva ideálnym kúskom pre handheldy: na SteamDecku funguje vynikajúco – pochádzajú z neho všetky obrázky naokolo. Nepapá toľko baterky, ovládanie je bezchybné. Jedinou chybičkou krásy je to, že pozície sa neukladajú do cloudu, ale ak chcete pokračovať na PC, musíte rozohrať dobrodružstvo separátne alebo sa trápiť s manuálnym prenosom uložených pozícií. Ohromná škoda, pretože Beyond Galaxyland je presne tým typom hry, ktorú nehráte na niekoľko záťahov, pretože vás chytí pod krkom, ale si ju pekne dávkujete a pohodlne vychutnáte ako v posteli, tak pred veľkou obrazovkou.

Prejdeme k arkádovým pasážam, pretože dobrodružstvo tu teda je, ale občas zbytočne rozťahané a naivné, ale je. Vzhľadom na vizuál hry nie je príliš náročné uhádnuť: skáčete po plošinkách. Naučíte sa dvojskok, niektoré plošinky sa budú pohybovať, iné musíte aktivovať, aby sa vôbec objavili, po iných kĺžete. A je to občas frustrujúce, pretože spadne zhora úplne dole a môžete skákať znovu. Mne osobne vadilo, že po doskoku spraví postava jeden krok navyše. Pri úzkych plošinách a nie veľmi jednoznačnému odhadu, kam postava ešte doskočí a kam nie, je arkádová súčasť hrateľnosti akceptovateľným, ale nie vyhľadávaným doplnkom.

A na záver tu máme RPG, základ Beyond Galaxylandu. Po vzore starších cRPG japonskej produkcie (Final Fantasy, Chrono Tigger), ktorými sa autor inšpiroval, sú súboje čisto ťahové. Podľa iniciatívy sa k slovu dostane vždy postava, ktorá jej má najviac (a najrýchlejšie sa dopĺňa, takže sa oplatí súpera spomaľovať). Okrem klasického útoku s aktuálnou zbraňou (volí sa automaticky) môžete použiť aj špeciálny útok alebo akciu (liečenie, iniciatíva) či vyvolať protivníka, ktorého ste predtým chytili ako pokémona. Každý zo súperov má špeciálny druh útoku (ak máte ako skupina dostatočný počet bodov na jeho vyvolanie), ktorý môžete týmto spôsobom využívať aj vy, levelovať si vyvolávané tvory (sú silnejšie, ponúkajú väčšiu variabilitu akcií) – a znovu, ak máte nejaké tie bodíky na vyvolávanie v talóne.

Nie je to diablovské sekanie, to rozhodne nie, ale útočiť musíte manuálne, v sekvencii danej vývojármi, inak miniete. Pri ťahových súbojoch je zakomponovanie tohto prvku absolútne zbytočným. Všetko prebieha voľbou cez klasické menu videné v akomkoľvek staršom, japonskom cRPG. Funguje to, stačí to a na dvojrozmerné dobrodružstvo je spracovanie viac než komplexné. Horšie je, že občas musíte grindovať, aby ste dostali do rúk potrebnú úlohu. Navyše sa pozícia ukladá výhradne manuálne na vybraných miestach, kde aj vyrábate špeciálne predmety. Občas sú tieto terminály blízko pri sebe, inokedy musíte prejsť hneď niekoľkými súbojmi a občas aj (nepreskočiteľnými) animáciami a dialógmi.