Je zaujímavé, ako sa rokmi menia spomienky na hry, ktoré ste mali radi. V mnohých prípadoch ich máte radi aj teraz, ale zistíte, že tak 90% spomienok sa buď vytratilo, alebo sa výrazne zmenili s dobou. Potom si obľúbenú klasiku z detstva opäť zahráte a zistíte, že to, v čom ste kedysi excelovali, vám dnes robí výrazné problémy. A tak po hodine hrania narazíte na bug, ktorý vás prinúti reštartovať hru od poslednej uloženej pozície, no a zrazu máte problém – neaktivovali ste si portály na presun po svete, a tak musíte znova absolvovať cestu hrou od začiatku až po miesto, kde vás stretol ten bug. True story.

Hry boli kedysi naozaj iné. Technologické možnosti nelimitovali len audiovizuálne spracovanie, ale aj dizajn. Z technologických limitácií však neraz vzchádzali kreatívne riešenia, ktoré z daných hier robili kultové záležitosti. Príkladom je séria Soul Reaver, gotický spin-off upírskej RPG Blood Omen vystavaný na engine vtipnej skákačky s antropomorfným gekonom. Patrí medzi hry, ktoré by mal poznať každý fanúšik kvalitných príbehov. Ak vám unikla, dnes sa do nej opäť môžete vrhnúť vďaka kolekcii Legacy of Kain: Soul Reaver 1 & 2 Remastered, na ktorej badať fanúšikovský dotyk, takže si zachováva čaro originálov, ktoré s úctou modernizuje a vylepšuje len tam, kde to je treba. Pre niektorých to možno bude málo, ale rozhodne sa obe hry oplatí vyskúšať.

Čakajte v prvom rade výborný príbeh, ktorý je ale len jednou časťou rozsiahlejšej skladačky. Možno je aj škoda, že sme sa rovno nedočkali celej série Legacy of Kain v takejto podobe, keďže ju tvorí 5 hier a Soul Reaver 1 a 2 je vlastný taký stred príbehu. Zároveň ale hry prinášajú to najdôležitejšie, od čoho sa väčšmi odrážali neskoršie časti. Začína to ako príbeh pomsty, ale končí ako niečo oveľa viac – osudová cesta dvojice antagonistických postáv, ktorých životy sú prepletené v miere, ktorú si v úvode netipne nikto z vás. Navyše sa to celé tiahne cez miléniá, do deja vstupujú prastarí bohovia, upíri aj starobylé rády. Až sa vám z toho celého možno trochu zamotá hlava.

A pritom to naozaj začína pomerne priamočiaro. Raziel, jeden z bojovníkov despotického tyrana Kaina, svojho pána predbehne v evolúcii, keď mu narastú krídla. Zo zdanlivej žiarlivosti mu ich tak strhne a z útesu ho uvrhne do víru. Raziela to však nezničí. Prežije, ale už nie vo svojej pôvodnej upírej podobe. Pád vírom jeho telo znetvoril a z Raziela sa stal prízrak. Stane sa pešiakom prastarého boha a ten ho vysiela na cestu pomsty. Po návrate na svet však Raziel zisťuje, že od jeho zdanlivej smrti ubehla poriadne dlhá doba, krajina Nosgoth je v ruinách a zdá sa, že za to všetko môže práve Kain. Ale naozaj?

Hlbšie do príbehu nebudem zachádzať, musí vám stačiť úvod jednotky. Jednak je príbeh naozaj komplikovaný a bohato vetvený naprieč miléniami. No tiež je najlepšie, ak si ho celý prežijete sami. Prvá časť je ešte relatívne jednoduchá, ale so silným zvratom pred koncom. Dvojka vás už nechá cestovať časom, spoznávať tajuplné postavy a bude na vás sypať jedno veľké odhalenie za druhým. V tomto svete totiž veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú. Plus nechýba kopa tajomstiev a vpred vás bude hnať najmä to hlavné – kto alebo čo je vlastne Raziel? A aké je jeho prepojenie na legendárny meč Soul Reaver?

Veľké otázky, často ale s prekvapivými a rovnako veľkými odpoveďami. Na príbehu dvojice Soul Reaver hier je možné chváliť naozaj veľa vecí. Ich tajomnosť, dejové zvraty, zaujímavé postavy a tak ďalej. Ale niečo na nich treba aj skritizovať – obe hry majú dosť uťaté príbehy. V roku 1999 pri vydaní jednotky to obzvlášť bolelo. Končí veľkým cliffhangerom a vlastne jej koniec chýba. Teraz to už zvládnete lepšie, keďže sa rovno môžete pustiť do dvojky, ktorá začína presne tam, kde prvá časť skončila. Avšak samotná dvojka tiež končí pomerne otvorene a viete, že po nej nasledujú ešte dve ďalšie hry. Tak snáď o niekoľko mesiacov...

Obe hry vo veľkom ťažia z niekoľkých výrazných motívov. Hlavne ukazujú silu skvele napísanej a vlastne aj navrhnutej ústrednej dvojice, medzi ktorou je zvláštna dynamika kombinujúca nenávisť a spoluprácu. Nie nadarmo majú Raziel aj Kain miesta v srdciach hráčov aj po viac ako dvoch dekádach. Už len dizajnom dokážu zaujať na prvý pohľad a keď sa im viac dostanete pod kožu, získajú si vás ešte viac. No tiež sú to paradoxy a poprepletaný dej, kde sa mieša osudovosť, fatalizmus a aj poriadny zmysel pre iróniu. Hlavne druhá časť to doťahuje do dokonalosti, keď začne vysvetľovať, kto je vlastne kto (alebo čo).

Keď si niekde pozriete screenshoty alebo videá s postavou, ktorá sa zaháňa prízračným mečom, možno by ste si mysleli, že sú Soul Reaver akčné hry, ale nie je to úplne tak. Áno, ovládajú a hrajú sa ako hack and slash akcie z prelomu tisícročí, ale v zásade je akcia len maskou puzzle hrateľnosti. Nehovoriac o tom, že keďže mali Crystal Dynamics svoje korene v skákačkách, je tu aj poriadna miera platformingu. Naozaj si tak nemyslite, že toto je hra, kde sa máte presekať hordou démonov, upírov, lovcov upírov a inej hávede. To je len maska nasadená na bohatej sérii úloh, ktoré neraz poctivo preveria vašu šedú kôru.

Navyše sa každá z dvoch hier vlastne hrá dosť odlišne, lebo sú aj inak dizajnované. Jednotka je viac založená na puzzloch a putovanie herným svetom nie je až tak lineárne. Síce máte len jednu cestu vpred, ale môžete sa vracať aj do už prejdených lokalít a skúšať tam odhaľovať nejaké doteraz skryté tajomstvá, napríklad vylepšenia postavy. Zároveň ale je pravdou, že nekladie až taký dôraz na naratív a hádanky v hrateľnosti a deji nie sú až tak organicky zakomponované. Sú to vlastne prekážky, ktoré vám hra dáva do cesty, aby ste ich prekonali. A občas začnú byť trochu otravné. Nie sú nejako náročné, ale často skôr repetitívne, takže keď tretí raz riešite hádanku na úplne rovnakom základe (len zložitejšiu), už vás to až tak nebaví.

Zato dvojka lepšie preplieta príbeh s hrateľnosťou a hádanky sú pestrejšie a dávajú väčší zmysel. Nie sú to tak len jednotlivé miestnosti, kde musíte niečo spraviť, ale často komplexnejšie siete miestností, kde postupne riešite zložitý problém, ktorý však nielen z dizajnového, ale aj z príbehového hľadiska dáva zmysel. No zase kým jednotka vám do cesty postavila aj niekoľko bossov a tým pádom viac stavala na povinných súbojoch, dvojka bossov nemá. Nepriateľov sú tu kopy, no väčšinu z nich môžete jednoducho obísť, ak nechcete tasiť Soul Reaver. Obe hry zhruba rovnako ťažia z prekonávania vertikálnych prekážok a platformingu, ktorý je spracovaný pomerne fajn, akurát občas úplne nevidíte, kam vlastne máte skákať.

Čo aj dnes odlišuje Soul Reaver od iných podobných hier, je prechádzanie medzi dvomi svetmi. Ako prízrak Raziel nie je viazaný fyzický svet, ale dokáže prechádzať medzi ním a prízračným svetom, odkiaľ čerpá časť svojich schopností. Prízračný svet je ako ten fyzický, aj keď v mnohých miestach pokrútený, groteskný, zmenený. Čo práve pri prekonávaní prekážok a riešení hádaniek budete potrebovať. V prízračnom svete sú veci trochu inak – vyššie, nižšie a podobne. Takže sa Raziel dostane aj tam, kam by v normálnom svete neprešiel. Rovnako sa neskôr naučí prechádzať určitými bránami a ďalšie schopnosti. Vylepšuje však aj svoj Reaver, ktorý tiež získa nové schopností a neskôr vás dostane aj tam, kam to predtým nešlo.

Na prechádzaní medzi svetmi sú postavené aj ďalšie herné mechanizmy. Nepriatelia vám síce môžu dať zabrať, ale len tak jednoducho Raziela neporazia. Ak ho aj totiž skolia vo fyzickom svete, presunie sa do prízračného, kde môže pokračovať ďalej. Stačí si len doplniť život pojedaním duší a následne sa na konkrétnych miestach presunúť späť do fyzického. Svety tak budete striedať naozaj často, niekedy si to vyžaduje hra pre svoj progres, inokedy sa zase presuniete dobrovoľne, aby ste si doplnili život. Ale pozor, aj prízračný svet má svoje nástrahy a rozhodne sa pokúste nezomrieť v ňom, inak vás čaká návrat na posledný checkpoint či uloženú pozíciu.

Pritom boje nie sú nijako komplexné, naozaj je na nich badať, že ide o hry staršie ako 20 rokov. Vďaka lockovaniu sa polohujete voči súperom a zameriavate na nich. Následne môžete útočiť dvomi tlačidlami, uhýbať sa a aj blokovať. Nepriatelia majú rôzne vzorce útokov a je ich pomerne dosť, takže sa musíte pripraviť na to, že vám dajú zabrať rôznym spôsobom. Napríklad netopiera jednoducho neutlčiete na smrť, musíte využívať jeho slabiny. Pomôcť si môžete aj zbieraním rôznych zbraní po leveloch, ale väčšinu času budete mať v ruke Soul Reaver. Nesmiete zabúdať na to, aby ste pohlcovali duše. Hry sa síce mechanicky mierne líšia, no základ je rovnaký.

Všetko vyššie spomínané ale platí pre originálne hry. Remaster so sebou prináša aj niekoľko zmien a noviniek. Napríklad zapracoval systém dennej doby, ktorý nefunguje len na zmenu atmosféry, ale ovplyvňuje napríklad aj vyššie spomínané boje. Ako? No v noci nesvieti slnko, takže máte hneď o jednu možnosť boja proti upírom menej. Taktiež je už v oboch hrách mapa a kompas. Nemusíte sa báť, že by vás hra vodila za ručičku. Skôr to zjednocuje hry z hľadiska herných systémov. Pridaná bola možnosť pohybovať kamerou, ale aj tak občas stále hnevá a to najmä v úzkych koridoroch a vtedy, keď sa sama snaží korigovať váš pohyb. A ako som už písal, nie vždy dobre vidíte to, čo potrebujete. Často tak treba využívať prepínanie do režimu mierenia. Rovnako sa autori remastrov snažili opraviť aj niektoré bugy, chyby a vyladiť hrateľnosť. Z veľkej mieri sa im to podarilo, niektoré otravné menšie bugy ale stále zostali.

Je to remaster, takže tu nájdete ostrejšie textúry, vylepšené modely a ďalšie grafické zmeny, ale stále je na hre badať vek. Osobne mi to neprekáža, séria u mňa vždy bodovala skôr výtvarným štýlom a hlavne teda Soul Reaver hry. Úžasne temná fantasy gotika vás tu stále dokáže vtiahnuť, Raziel má stále kopu charizmy a vylepšenia to celé akurát trochu modernizujú. Veľa pôvodných vecí zostalo zachovaných. Na zvuku a hudbe tiež badať vek, rovnako aj napríklad na úvodnej cutscéne dvojky, ktorá nevyzerá až tak dobre ako v prvej časti. Ale to sú malé veci. Dabing postáv im vdýchne život a dynamická hudba zase plynulo reaguje na to, čo sa v hrách deje.