My name is Bond. James Bond. Tak tohto chlapíka dozaista pozná väčšina z vás. Vždy uhladený a decentný štýl, high-tech hračky, fajnové Martini, ktorákoľvek kočka na jednu noc a k tomu povolenie zabíjať, to iba pre prípad, žeby mu horelo za zadkom. A predstavte si, že by ste si podobne výsady mohli užívať namiesto neho. Tucet fajnových buchiet by vás zamestnalo na niekoľko dlhých nocí, o stály prísun toho najkvalitnejšieho pitia by sa postarala agentúra jej veličenstva a v prípade, že by vám niekto vo vašom bohémskom živote prekážal, pic a je po probléme (až na to telo, ale o to sa postarajú verní kolegovia :). Taký život by som si teda vedel vcelku živo predstaviť. Škoda len, že realita našej krajiny to akosi neumožňuje a tak sa musím pre tentokrát uspokojiť s tým, čo si môžem dovoliť, tzn. 1 treska, 3 rožky, za tým pivo a hurá na prednášku :). Uff, trošku som teraz odbočil.

Úvodnou off-topic rozpravou som vám chcel naznačiť, aký radostný život to tí agenti majú. Je to ale len jedna strana mince. Existujú totižto aj taký, ktorí permanentne nasadzujú svoj život hlboko v báze nepriateľa, aby v tichosti odvrátili svetovú hrozbu a umožnili tak zbytku obyvateľstva v pokoji si užívať svoje mizerné životy. A práve medzi takúto skupinu sa radí aj ostrieľaný veterán Sam Fisher, ktorý aj napriek svojmu pokročilému veku v tituloch Splinter Cell dokázal, že žáner stealth akcií ešte zďaleka nepovedal posledné slovo. Všetky doterajšie misie ale predstavovali len akési zahrievacie kolá, pretože to, čomu čelí hlavný hrdina v už štvrtom pokračovaní (s podtitulom Double Agent), sa lepšie ako tragédia nazvať nedá. Viac už ale v nasledujúcich riadkoch.

Toľko v skratke k hlavnej dejovej línií, ktorej nechýba potrebná hĺbka a napätie, podobne ako tieto ingrediencie nechýbajú knižným dielam z pera Toma Clancyho. Samotné podanie príbehu je ale diametrálne odlišné, čo sa verzií týka a ak mám byť úprimný, z toho, čo som mal možnosť vidieť, je podávanie deja v oldgen verzii pre vyriešené predsa len lepšie, než v tej pre next-geny. Release pre Microsofťácku mašinu sa totižto primárne zameral na špičkovú audio-vizuálnu prezentáciu a to sa zákonite odzrkadlilo vo viacerých príbehových dierach, resp. medzerách, vďaka ktorým ostanú mnohé otázky nezodpovedané a viaceré činy hlavného hrdinu neobjasnené. Old-gen verzia naproti tomu ponúka množstvo doplňujúcich informácii, ako prostredníctvom dialógov, tak aj rozličných animácií, takže o pozadiach príbehu budete dokonale informovaný. Tak či onak, ani v prípade Double Agenta pre next-gen sa nejedná o vyslovenú tragédiu, ale tých pár objasňujúcich informácii by tam rozhodne neuškodilo.

Malý počet misií, ale zato ich neskutočná prepracovanosť a rozmanitosť. Takto by sa dala v stručnosti popísať single-player ponuka Dvojitého Agenta, ktorá aj napriek totožnému konceptu stále ponúka neopakovateľnú stealth zábavu. Tu si ale treba dať pozor na to, ktorú verziu hráte. Presvetlené, bohato detailné prostredia next-gen verzie, s množstvom vizuálnych chuťoviek, vám očné tyčinky a čapíky zasiahnu neporovnateľne viac, než graficky chudobnejšie a do tmy zahalené úrovne old-gen konzoly, ktoré predsa len čosi na tej technologickej úrovni strácajú. Čo je ale dôležitejšie, jednotlivé levely naprieč platformami ponúkajú vďaka schopným game designerom značne odlišný herný zážitok.

A nejde pritom len o zmenu štruktúry misie; väčšina úrovní je vedená v diametrálne odlišnom duchu, takže ak ste chvíľku hrali old-gen verziu a následne presedláte na tú next-gen, rozhodne budete viac než zmätený. Čo ale pre zmenu majú obe verzie rovnaké, je hra na dve strany, vďaka ktorej vám na obrazovke pribudol tzv. trust teplomer, s jednou polovicou pre NSA a druhou pre JBA. A v čom spočíva jeho princíp? V zásade ide o budovanie si dôvery u oboch strán konfliktu prostredníctvom vhodnej kombinácie splnených úloh tak, aby vlk ostal sýty a koza celá. To znamená, že okrem úloh a podúloh zadaných NSA, sa vaše schopnosti pokúsi využiť aj JBA tým, že prihodí nejaký ten svoj cieľ, umelo tak naťahujúc hernú dobu. Ale, trápi vás to, keď sa pri tom dobre bavíte?

Osobne mi prišla nutnosť voľby a kategorizácie plánovaných cieľov ako vítaným spestrením, nakoľko sa počas hry neraz stretnete s okamihmi, kedy sa budete musieť chtiac nechtiac prikloniť na tú, či onú stranu. Zabiť toho nešťastníka pre dobro JBA, alebo ho zachrániť a urobiť si tak očko u svojich nadriadených v NSA? Holt, tejto a jej podobným otázkam budete čeliť pomerne často a verte mi, že občas to rozhodovanie nebude vôbec ľahké. A aby toho nebolo málo, počas operácie Double Agent sa niekoľkokrát ocitnete v hlavnom veliacom centre JBA, kde sa nevyhnete plneniu úloh pre tamojších pohlavárov, opäť doplnených vedľajšími cieľmi, tentokrát pridelenými štábom NSA. No a posledná novinka, týkajúca sa old-gen verzie, je prítomnosť AI partnera v niektorých pasážach hry, vďaka ktorému si hráči na vlastnej koži vyskúšajú niektoré z mnohých taktík kooperatívnej hry bez toho, aby ju museli riešiť prostredníctvom multiplayeru.

Čo rozhodne stojí za zmienku, je rozdielnosť v hrateľnosti medzi uvedenými verziami. Presvetlenosť interiérov a exteriérov next-gen verzie si vyžaduje viac než odlišný prístup k riešeniu misie, vďaka čomu sa zakrádanie tmavými priestormi mení na schovávanie sa za rozličnými prekážkami a viac než o premyslený a dobre naplánovaný postup ide o tiché a postupné zabíjanie, mierne pripomínajúce konkurenčnú sériu z plešatcom v hlavnej úlohe. Na základe toho sa potom niet čo čudovať, že z interfaceu zmizli populárne ukazovatele tichosti a neviditeľnosti, ktoré boli odjakživa stredobodom vašej pozornosti (ukázali ste sa na svetle – poplach, urobili ste neprimeraný rámus – poplach a pod.).

Odtučňovacou kúrou prešla aj škála pohybov hlavného protagonistu súčasne s jeho výbavou, takže špeciálne a niektoré ultra-cool manévre, či gadgety dostali v tejto verzii žiaľ bohu červenú. Vo výsledku sa potom hrateľnosť next-gen verzie znateľne odkláňa od tej pôvodnej a aj keď sa nejedná o tak radikálny odklon, akoby sa mohlo sprvu zdať, rozhodne si budete musieť na nové metódy postupu chvíľu zvykať. Fanúšikovia pôvodnej série ale na druhú stranu nemusia zúfať. Je tu totižto ešte old-gen klon Double Agenta, ktorý na hore uvedené zmeny v hernom koncepte ešte nedospel a tak ponúka klasickú Splinterácku hrateľnosť so všetkým, čo k tomu patrí. Gumené projektily, EMP Gun, uspávacie šipky, prílepné kamery, to všetko nachádza v tejto hre široké uplatnenie a celkový design misií sa mi javí ešte viac zameraný na využívanie týchto hračiek, než tomu bolo u minulých dielov.

V prospech pôvodnej hrateľnosti hovorí aj prítomnosť v next-gen verzii zrušených ukazovateľov, takže aj z tohto hľadiska ide o dobre preverenú klasiku. Samozrejmosťou je aj vskutku široká škála rozličných, priam akrobatických pohybov, kde nechýba ani populárne zajatie protivníkov (s možnosťou výsluchu) ako aj známy hvizd, pomocou ktorého je odlákanie blbo postavených panákov doslova hračkou. Rôzne druhy videnia už ani nemusím komentovať. Skrátka a dobre, verzia pre old-gen je presne tým pokračovaním, na ktoré hard-core fanúšikovia Splinter Cell čakali, ale ak sa nebránite zmenám, určite by ste si nemali nechať ujsť ani next-gen verziu.

Mutiplayer bol odjakživa neoddeliteľnou súčasťou popularity Splinter Cellov a nie je tomu inak ani u Double Agentov. Tu sa ale opäť musím zastaviť u odlišnosti oboch verzií. Kooperatívny mód, jedna z vecí, ktorá ma na predchádzajúcich dieloch neprestala baviť ani po niekoľkých mesiacoch, je vo verzii pre next-gen riešený formou súbojov medzi dvoma hráčmi proti počítačovým protivníkom vo VS misiách a aj keď sa jedná o plne online hru, niečo jej akosi chýba. A tu prichádza na scénu práve old-gen verzia, ktorá rieši co-op síce len ako off-line (tzn. splitscreen), ale ako náhradu za to poskytuje hromadu parádnych misií, kde sa ku slovu dostane nespočet špeciálnych pohybov, ktoré by ste ako sám vojak v poli nemali šancu previesť.

Čo sa týka kompetitívnej hry, opäť sa môžete tešiť na súboj, ktorý sa síce po novom neodohráva medzi špiónmi a žoldniermi (tí sú výsadou next-gen verzie), ale špiónmi a špiónmi, z dvoch odlišných znepriatelených organizácií, čo vo výsledku znamená približné tu istú zábavu, mierne updatnutú o nejaký ten nový herný prvok. Na výber je široká škála herných módov, počnúc klasickým Deathmatchom, či jeho tímovou verziou, originálnym Blitzom a Countdown, končiac novinkami v podobe Key Runu a Disk Huntu. Vo výsledku tak multiplayer možnosti oboch verzií Double Agentov v ničom nezaostávajú za single playerovou ponukou a ak máte stabilné pripojenie na net, určite by ste si multiplayer nemali nechať ujsť.

Je zbytočné diskutovať o tom, ktorá z verzií je na tom z technického hľadiska lepšie. To ale zákonite neznamená, že majitelia starých konzol dostanú za svoje peniaze shit! Naopak, technické spracovanie do nitky žmýka výkon konzoly, čoho výsledkom sú decentné textúry, pekne zvládnutá hra svetla a tieňov, či v neposlednom rade aj špičkové animácie, bez ktorých by Sam Fisher nepôsobil ani zďaleka tak realisticky ako s nimi. Nechýba ani profesionálny dabing (na čele s hlasom hlavného hrdinu), ktorý spolu s úžasným zvukovou kulisou bez problémov navodí tú správnu stealth atmosféru. Škoda len občasného poklesu frameratu, lebo inak by som musel celkovú prezentáciu titulu vynášať len a len do nebies. Aby ma ale niekto neobvinil zo zaujatosti, pre úplnosť informácií doplním, že next-gen verzia pre ponúka priam audio-vizuálne orgie, ktoré obzvlášť vyniknú v denných misiách, kedy sa aj ten najmenší detail predvedie v plnej paráde.

Ten istý názov, ale značne odlišný obsah. Splinter Cell: Double Agent v ničom nezaostáva za svojimi predchodcami a aj keď na jednotlivých platformách ponúka trošičku iné kvality, rozhodne by ste si ho nemali nechať ujsť. Obavy z odfláknutia old-gen verzie boli totižto zbytočné a ak si chcete toto dobrodružstvo užiť na 100 %, rozhodne by ste nemali opomenúť ani jednu z ponúkaných verzií. Koniec koncov, čím viac zdrojov, tým viac informácií a príbeh Sama Fishera si to rozhodne zaslúži.