Mať tak schopnosť presúvať sa medzi svetmi živých a mŕtvych, tak návšteva babičky za účelom získania starého receptu na prekliato dobré buchty, je otázkou zavretia očí a skrčenia mimických svalov do nepríjemného úškrnu. Skokovo by sa dal skontrolovať stav vašeho známeho, či mu už z tváre zmizla cestná lišaj. Lenže, touto schopnosťou nie je vybavený hocikto. Otvárať dvere do ríše mŕtvych vedia iba vyvolení alebo hrdinovia s pohnutou minulosťou výhradne japonskej národnosti. Tak teraz už viete, prečo Hiro Nakamura cestuje v čase. Ponz.: no predsa preto, lebo by to nik iný nezvládol.

Byť tak pri rozdeľovaní superschopností, tak sa prihlásim so žiadosťou o jasnovidectvo v spojení s podvedomou interakciou počas spánku. Ak by zlyhala jedna a neupozornila ma pred Folklore, tá druhá by ma kľudne ušetrila od obrovského nápisu „NUDA“, ktorý sa mal vynímať na obale. Možno tam aj je, len je šedými písmenami napísaný na šedom podklade a navyše je prelepený kontrolnou nálepkou, aby ste pípali pri odchode z obchodu. Tak teraz už viete, že aj to, čo si odnášate, nemusí zákonite podliehať pravidlu: za málo peňazí, mrte muziky.

Foklore nie je superhrdinskou akciou, len vám podivným (pre Japoncov tak typickým a vyžadovaným) spôsobom servíruje detsky jednoduchú story o jednej rodinnej dráme, navyše doplnenú o nepodstatné príbehové linky o tajomných vedľajších postavách. Keats a Ellen sú však hlavnými hrdinami, ktorých podivné okolnosti zaviedli do záhadnej dediny menom Doolin, kde sa začnú diať podivné veci. Kto hádal, že všetky tie podivnosti odštartoval príchod plachej tínedžerky a vydavateľa okultistického nikto-ho-v-živote-čítať-nebude magazínu a že ich budete akože vyšetrovať, je jasnovidec.

Viem, ale nepoviem

Kto hádal, že tajomstvá nezostanú dlho tajomstvami, je vedľa ako tá jedla a mal by navštíviť očného za účelom rýchleho tréningu s čítaním pomedzi riadky. Takže Keats a Ellen sú v záhadnej dedine hrám-sa-na-Silent-Hill-a-nik-ma-pritom-nevidí, elektrizujúca chémia medzi mladými pracuje (ale len na oko), ale každého sem doviedla iná si-robíš-srandu-nie udalosť. Keats odpovedá na telefonát neznámej ženy splietajúcej o vílach a Ellen zase prichádza s dopisom od mŕtvej matky hľadať svoju pravdu. Zív.

Aby sme to už nekomplikovali, tak obaja zistia, že majú špeciálnu schopnosť rozprávať sa s postavičkami požičali-si-nás-z-burtonoviek a presúvať sa medzi svetmi. Keats aj Ellen však siahnu na svoj cieľ iba vtedy, ak s upomienkovým predmetom po mŕtvych prejdú päť rozsiahlych svetov, zabijú mega bossa, nájdu ich pôvodných majiteľov a tí im v štýle viem-ale-nepoviem naznačia nejasnou formou, že by sa radšej mali na cestu opýtať druhého, pretože majú práve za sebou ťažký deň. Tak cestujem za dôveryhodnejšou osobou a dozvedám sa, že ak pôjdem za kostol, tak mi všetko vysype. Po nadviazaní konverzácie sa nedozvedám nič, len to, že čo kedysi fungovalo, teraz už nie je také harmonické a mám ísť do iného sveta za iným človekom.

Dramatizácia deja hodná oskara alebo ako sa nedočítate v PR správe: odhaľujte komplikovaný komplot živých previazaných na mŕtvych spovedaním hluchonemých tajnostárskych postáv a obviňte sami seba, že ste sa na to podujali. Game Republic neváhajú investovať tisíce dolárov do 13 jazykových mutácií Genji 2 a potom sa úplne vykašľať na dabing vo Folklore. V dnešnej dobe to chce odvahu, ak si niekto povie, že tých pár strán textu (rozumej krátke vety=krátke rozhovory) si snáď nikto nevšimne a zvyšok ja-som-hard-core sa bude hrať na to, že veď táto hra je totálne JRPG. Na druhej strane sa dá hrať s úplne vypnutým zvukom.

Ukážem vám, kde sa skrýva boss

Folklore je akciou ako bič a jednou z vyzdvihovaných vlastností je súbojový systém spojený zo zbieraním magických kreatúriek obývajúcich svety. Každá jedna príšerka (folk) má svoju dušu (id), ktorá vám po absorbovaní prepožičia špeciálne schopnosti svojho predchádzajúceho majiteľa. Vytrhávaním duší si vlastne zostavujete vlastný deck ako v kartových hrách. Sila uvolňovaných id počas bojov závisí od ich používania a splnenia kritérií pre ďalší upgrade. Raz to bude použitie daného počtu objektov nájdem-ich-v-debnách alebo až po splnení úlohy ako napr. zabitie jedného folka druhým.

Folkovia sú delení podľa elementov (oheň, voda) a podľa typu útokov. Ich počet je skutočne obrovský a každý sa hodí na niečo iné, pričom proti každému existuje ideálna protizbraň. Lietajúcu knihu napríklad okamžite uzemnia vybuchujúce bubliny vody, obrovského chrobáka vypúšťajúceho mazľavú tekutinu je ideálne zelektrizovať, ale jeho exkrementy sú zase mimoriadne efektné na malých explodujúcich diablikov. Vysoký počet folkov zo začiatku vyvoláva zmätok, ale po ich dokonalom naštudovaní si budete priamo počas boja vyberať z prehľadného decku ideálnu štvorku namapovanú na face buttony pre okamžité použitie. Škoda, že si nemôžete uložiť viacero profilov pre rýchle vyvolanie pri strete so silným nepriateľom.

Vašu taktiku ovplyvňujú predovšetkým nepriatelia, ktorým čelíte a vždy platí, čím viac o nich viete, tým rýchlejšie ich nakopete do zadku. Preto je ideálne prehľadať každý kút dungeonu a získať stránky z diára, ktoré vám napovedia, ako uloviť neuloviteľného folka a akým spôsobom zničiť bossa. Dôjde vám to až neskôr. Hra vám prakticky servíruje každého väčšieho nepriateľa ako na podnose a vy pritom nemusíte spraviť pre to absolútne nič. Väčšina dungeonov sa dá prejsť bez povšimnutia množiacich sa nepriateľov iba s cieľom získať stránky knihy a nové id a potom si to namieriť do svätyne bossa.

Opakovanie matka múdrosti

Zaujímavej hernej schéme s lovením (ktorá by sa viac uživila na handhelde) podkopáva nohy na vlas rovnaká stavba všetkých kapitol. Keď zistíte, že na to, aby ste sa pozreli na príbeh z oboch strán, musíte prejsť dvakrát (pre každú postavu) ten istý dungeon a zabiť toho istého bossa chcem-dostať-znovu-nakladačku, z Folklore sa stane nastavovaná kaša s umelo naťahovaným gameplayom. Napríklad v bludisku niekde ku koncu hry, kde sa pohybujete bez mapy a každá nesprávna odbočka končí v tej istej uzatvorenej aréne, musíte zdolať dve navlas rovnaké poschodia, ktoré sa nijako ale nijako od seba neodlišujú!

Vo Folklore prechádzate prostredia krásne navrhnuté po dizajnovej stránke, ale s nulovou interakciou. Zabíjate neuveriteľne množstvo rozprávkových kreatúr, ale bez motivácie vás nemá čo ťahať vpred. Príbeh? Pche! Čakáte ako na malý zázrak, že story naťahovaná ako nechutná ovocná žuvačka, sa rozbehne tým správnym smerom. Čoho sa dočkáte, je opakovanie tej istej schémy a vy začnete byť znudený zabíjaním tých istých nepriateľov.

Čím viac hráte, tým viac hru znenávidíte. Začnete si sami pre seba hovoriť, prečo nemožno extra silnými folkami zabiť jednou ranou malý drobizg, prečo nie je vidno upgrade schopností, prečo tu neexistujú flaštičky na dopĺňanie zdravia, alebo obchod a prečo by ste mali prijať úlohy, keď pre ich splnenie musíte prejsť znovu a znovu tie isté miestnosti? Prečo by ste mali strácať čas vytváraním dugeonov a publikovaním vlastných výtvorov na PSN, keď jediné čo vytvoríte, sú rovnako vyzerajúce úrovne obmedzené časom a vyplnené známymi príšerkami?

Napriek nepopierateľnej kvalite grafiky a dizajnu jednotlivých folkov a bossov (folklore), hru ocenia mimoriadne trpezlivé nátury, ktorým nevadí pravidlo: opakovanie matka múdrosti (aj keď z hry múdrejší nebudete). Kiež by to tak počuli v Game Republic a začali už konečne robiť poriadne hry. Folklore je na akciu príliš pomalá a na RPG príliš plytká herná skúsenosť.