Deti, posadajte si okolo ohňa a pozorne ma počúvajte. Dnes večer vám rozpoviem príbeh, príbeh o sile, hrdinstve, odvahe a láske. Príbeh, ktorý nie je ani vymyslený, ani sa nestal tak dávno, ako by sa mohlo stať. Hrdinom môjho dnešného rozprávania je Conan, udatný zlodej a bojovník z ďalekej Cimmérie, áno, presne z tej Cimmérie, Leo, do ktorej chodí tvoj otec nakupovať vzácne kožušiny. Nebudem vám hovoriť o tom, ako začala jeho cesta bojovníka, ani o jeho dobrodružstvách v Aquilonii alebo Stygii. Dnes so mnou prežijete príbeh, ktorý ešte nikdy nikto nepočul.

Zerkia, prosím ťa, utíš svojho malého brata, nech môžem začať... Tak, to je ono... Ešte prilož na oheň, predsa len, už nie som najmladšia a kĺby za takýchto chladných nocí vedia potrápiť viac, než mučiarenské nástroje hyrakánskych kňazov. Čo som to chcela? Ach, áno.. Conan prišiel o svoje brnenie. Akokoľvek sa to môže zdať čudné, je to tak. Tá hora svalov opäť pchala nos tam, kde nemala, a tentokrát sa mu to stalo takmer osudné. Barbar totiž narazil na Gravena, temného čarodeja, strateného po stáročia vo večnej ničote.

Conan neprišiel len o svoje brnenie, ale aj o spomienky, schopnosti, a aj tých pár kúziel, ktoré sa za život naučil. Nebyť vtedy slávnej, hmmm, pirátky známej pod menom A'Kanna, doteraz by sedel v nejakej krčme, rozmýšľal nad tým, kým je a privyrábal si občasným vylúpením mizernej chrámovej pokladničky. A'Kanna, vtedy neuveriteľne krásna a patrične múdra, mu ukázala jeho cestu. Povedala mu všetko o Gravenovi i o tom, že ho môže poraziť len vtedy, ak sa mu podarí dať dokopy 5 kusov svojho brnenia, ktoré je nanešťastie poukrývané v rôznych častiach sveta... Netvár sa, ako keby ťa uhryzla púštna krysa, Thoril, to vieš, že to brnenie nakoniec poskladal a Gravena porazil. Nebola to ale ľahká cesta a A'Kanna sa do boja medzi Conanom a Gravenom zaplietla viac, ako jej bolo milé.

Cimmerian nemal nikdy nadanie na rozhovory. Jeho meč mu slúžil zároveň aj ako hovorca, a keď sa navyše dozvedel, že bol okradnutný, meč hovoril často. A veľa. Najprv však musel získať to, čo ho trápilo najviac. Zručnosti. Za mladi trénoval Conan u starých majstrov tri rôzne typy boja, boj s mečom a štítom, boj s dvoma mečmi a boj s veľkými obojručnými zbraňami. Každý zo štýlov mu prišiel vhod, každý mal svoje využitie a opodstatnenie. Techniky jednotlivých štýlov sa však z pamäti vynárali postupne. Conan začínal ľahkými jednoduchými údermi, neskôr pokračoval cez zložité kombinácie skladajúce sa z rôznych parád, figúr a piruet a skončil ako majster a neporaziteľný šermiar.

Musel sa naučiť nadväzovať jednotlivé údery na seba, musel sa naučiť, že nie každý štýl sa hodí v každej situácii, a tiež prísť na to, že niekedy je rozumnejšie počkať v blokovom postavení na chybu nepriateľa. Bloky všeobecne považoval Conan za prejav slabosti, ale keď zistil, že dobre načasované bloky končia okamžitou smrťou nepriateľa, zmenil svoj názor. Ak sa zlodej náhodou ocitol bez zbrane, poradil si aj s obrovskými skalami, ktoré hádzal na diaľku s ľahkosťou pierka, či v prípade núdze nepriateľa chytil pod krk a ručne stručne mu vysvetlil, že tým, že sa mu postavil do cesty, spravil najväčšiu chybu svojho života.

Cestu za Gravenom lemovali stovky, ba možno aj tisíce mŕtvych tiel. Conan najprv zabíjal, až potom sa pýtal a bolo mu jedno, či sa jedná o zvieratá, domorodcov, vojakov, pirátov, nemŕtvych, obrovské príšery, duchov, lietajúce potvory či inú háveď. Pred nikým nemal rešpekt, nikoho sa nebál, slovo milosť sa nenachádzalo v jeho slovníku. Nesklonil sa ani pred tými najväčšími ohavnosťami, ktoré sa mu odvážili postaviť. Ani magický drak, ani mohutná skamenelina v podobe mohutného slona, ani iné hračky prírody, či skôr temnej mágie, nemali proti Conanovi najmenšiu šancu. Je pravda, že bojovník najprv musel zistiť, kde je slabé miesto každej z príšer, správne svoje útoky načasovať a častokrát sa stávalo, že súboj prebiehal vo viacerých pokračovaniach, no nič to nemení na tom, že barbar zo všetkých súbojov vyšiel víťazne a pri tom sa ešte usmieval. On sa totiž bavil a svojim smiechom dával jasne najavo, čo si myslí o smrti.

Nemala by som vám to rozprávať, ale to, že Cimmerian prešiel nejakým miestom bolo jasné na prvý pohľad. Krv nepriateľov stekala a tvorila malé jazierka, po bojisku sa váľali torzá tiel, ruky, nohy a hlavy boli častokrát niekoľko metrov od svojich pôvodných majiteľov. Conan by sa hravo uživil ako mäsiar, ale jeho výrobky by si niekto nekupoval. Naporcované ľudské telá horizontálne alebo vertikálne, vyvlečená črevá, preseknuté lebky, odťaté nohy, jedna či obe ruky naraz, nepriatelia poprepichovaní cez ústa a ďalšie lahôdky vnizkali pod hrdinovim mečom veľmi rýchlo. Že neviete, čo sú to črevá? Nevadí, spýtajte sa to doma. A keď už budete pri tom, opýtajte sa tiež, ako ste sa dostali na svet. Nech to majú vaši rodičia ešte o trošku zaujímavejšie.

Bohovia občas Conanovi okrem húfu nepriateľov postavili do cesty aj iné prekážky. Sem-tam sa potreboval rýchlo a pružne dostať z miesta na miesto, v čom mu pomohli rady od jeho priateľa, princa z Perzie, o ktorom vám porozprávam inokedy. S princom, okrem pitia, často súťažili v tom, kto sa skôr vyšplhá po múre s malými výstupkami, kto preskáče pomedzi nebezpečné vodopády – a to všetko sa Conanovi teraz zišlo. No a Crom, ten starý figliar, sa Conanovi mstil za to, že ho barbar tak často berie zbytočne do úst. Zlomyseľný boh mu pripravil niekoľko prekážok, pri ktorých mu meč ani sekera nepomohla a bolo treba použiť hlavu. Tento stĺp posunúť na toto miesto, aby sa rozpadla táto stena, pomocou ktorej vyšplhám na inak nedostupnú rýmsu. Veci, ktoré by ste zvládli hravo aj vy, deti, boli niekedy pre svalnatého barbara takmer neriešiteľné.

Nože mi podaj trochu čaju, áno, presne ty... ďakujem, hneď sa cítim lepšie. Čo som to len chcela? Aha, už viem. Ako sa Conanovi darilo získavať nové časti výzbroje, rástla spolu s nimi i jeho magická moc. Najprv dokázal iba premeniť nepriateľov na kameň, neskôr na nich začal privolávať ohnivý dážď z nebies, na pomoc v núdzi mu prichádzali draví vtáci a keď bolo najhoršie, otvorila sa mocným kúzlom brána do temnej ríše vťahujúca do svojich útrob všetko živé. S každou nájdenou truhlicou skrývajúcou múdrosti našich predkov, s každou odhalenou rytinou v zemi, s každou oslobodenou otrokyňou, s každým zabitým nepriateľom sa barbarove sily zvyšovali, učil sa nové ťahy mečom, narastal mu magický potenciál, ale i životná energia. Často používal aj Pieseň smrti, vtedy sa jeho zbrane na chvíľu stali predĺženými drápmi samotného boha vojny a už tak rýchle a drvivé údery ešte znásobili svoju moc.

Tí, ktorí boli priami účastníci výpravy za barbarovým brnením, by vám určite porozprávali, že Conan nevyzeral počas tejto púte práve najlepšie. Už sme videli aj hrdinov v lepšej forme a čo sa týka vizáže, patril skôr k priemeru. Na jeho obhajobu však musím povedať, že ani lokality, kde sa pohyboval, neprekypovali detailami a zrejme ich bohovia stvorili veľmi narýchlo. Či už to boli ruiny chrámov, lesy, pirátske tábory, hrobky dávno mŕtvych kráľov, prístaviská, lode alebo podmorské mesto, všetko sa nieslo v znamení prázdnoty, nevýrazných farieb a nedostatku fantázie. Ani bojovníkove pohyby, zrejme poznačené stratou pamäti, neboli také, aké by ste si asi predstavovali. Občas príliš trhané, inokedy zas ako keby zastavené v polovici.