Conan neprišiel len o svoje brnenie, ale aj o spomienky, schopnosti, a aj tých pár kúziel, ktoré sa za život naučil. Nebyť vtedy slávnej, hmmm, pirátky známej pod menom A'Kanna, doteraz by sedel v nejakej krčme, rozmýšľal nad tým, kým je a privyrábal si občasným vylúpením mizernej chrámovej pokladničky. A'Kanna, vtedy neuveriteľne krásna a patrične múdra, mu ukázala jeho cestu. Povedala mu všetko o Gravenovi i o tom, že ho môže poraziť len vtedy, ak sa mu podarí dať dokopy 5 kusov svojho brnenia, ktoré je nanešťastie poukrývané v rôznych častiach sveta... Netvár sa, ako keby ťa uhryzla púštna krysa, Thoril, to vieš, že to brnenie nakoniec poskladal a Gravena porazil. Nebola to ale ľahká cesta a A'Kanna sa do boja medzi Conanom a Gravenom zaplietla viac, ako jej bolo milé.
Cimmerian nemal nikdy nadanie na rozhovory. Jeho meč mu slúžil zároveň aj ako hovorca, a keď sa navyše dozvedel, že bol okradnutný, meč hovoril často. A veľa. Najprv však musel získať to, čo ho trápilo najviac. Zručnosti. Za mladi trénoval Conan u starých majstrov tri rôzne typy boja, boj s mečom a štítom, boj s dvoma mečmi a boj s veľkými obojručnými zbraňami. Každý zo štýlov mu prišiel vhod, každý mal svoje využitie a opodstatnenie. Techniky jednotlivých štýlov sa však z pamäti vynárali postupne. Conan začínal ľahkými jednoduchými údermi, neskôr pokračoval cez zložité kombinácie skladajúce sa z rôznych parád, figúr a piruet a skončil ako majster a neporaziteľný šermiar.
Musel sa naučiť nadväzovať jednotlivé údery na seba, musel sa naučiť, že nie každý štýl sa hodí v každej situácii, a tiež prísť na to, že niekedy je rozumnejšie počkať v blokovom postavení na chybu nepriateľa. Bloky všeobecne považoval Conan za prejav slabosti, ale keď zistil, že dobre načasované bloky končia okamžitou smrťou nepriateľa, zmenil svoj názor. Ak sa zlodej náhodou ocitol bez zbrane, poradil si aj s obrovskými skalami, ktoré hádzal na diaľku s ľahkosťou pierka, či v prípade núdze nepriateľa chytil pod krk a ručne stručne mu vysvetlil, že tým, že sa mu postavil do cesty, spravil najväčšiu chybu svojho života.
Cestu za Gravenom lemovali stovky, ba možno aj tisíce mŕtvych tiel. Conan najprv zabíjal, až potom sa pýtal a bolo mu jedno, či sa jedná o zvieratá, domorodcov, vojakov, pirátov, nemŕtvych, obrovské príšery, duchov, lietajúce potvory či inú háveď. Pred nikým nemal rešpekt, nikoho sa nebál, slovo milosť sa nenachádzalo v jeho slovníku. Nesklonil sa ani pred tými najväčšími ohavnosťami, ktoré sa mu odvážili postaviť. Ani magický drak, ani mohutná skamenelina v podobe mohutného slona, ani iné hračky prírody, či skôr temnej mágie, nemali proti Conanovi najmenšiu šancu. Je pravda, že bojovník najprv musel zistiť, kde je slabé miesto každej z príšer, správne svoje útoky načasovať a častokrát sa stávalo, že súboj prebiehal vo viacerých pokračovaniach, no nič to nemení na tom, že barbar zo všetkých súbojov vyšiel víťazne a pri tom sa ešte usmieval. On sa totiž bavil a svojim smiechom dával jasne najavo, čo si myslí o smrti.