Vyzerá to na prvý pohľad ako freeware, no cena hry vás nepoteší. Prvý pohľad je však aj pravdivý. World of Goo je postavená na jednoduchom, ale chytľavom koncepte free zábavky Tower of Goo, čo bol vlastne testovací prototyp, po ktorom sa autori pustili do niečoho „väčšieho“. Nie je sa čomu čudovať, že to aj chvíľku trvalo, keďže v megakorporácii 2D Boy pracujú až dvaja ľudia. Kyle Gabler a Ron Carmel sú ex-zamestnanci EA a firma môže ľutovať, že si ich neudržala. Základný koncept Tower of Goo bol jednoduchý; hráč dostal základ a na ňom mal postaviť čo najvyššiu vežičku z guľôčok padajúcich z neba. Aby to nebolo až také jednoduché, tak bola v hre zakomponovaná aj vcelku reálna fyzika (na pomery hry) a tak bolo všetko založené práve na nej. Tu už hra trošku pripomínala staršiu vec s názvom Bridge Builder, až na stavanie do vrchu. Tento elementárny koncept vežičiek z guľôčok bol značne obohatený, pridal sa príbeh a priam gigantická dávka nápadov a originality.

World of Goo, to nie je len názov hry, ale zhmotnená originalita a zábava. Táto hra neponúka iba hrateľnosť, ale niečo oveľa viac. Niečo neopísateľné a vlastne aj nepochopiteľné. Hráč nehrá hru, pretože chce, on proste musí. Hra ho láka, každá ďalšia dávka ešte zhoršuje závislosť a pri dlhodobom deficite hrania sa začína dostavovať triaška a iné abstinenčné príznaky. Je to krása, dávka eufórie dostavujúca sa pri nasledovnom zasadnutí k ovládaciemu zariadeniu je slastným pôžitkom z chuti rajského nektáru. Jednoducho a v stručnosti, hra vás doslova zožerie, bude dlho, dlho žuť a vypľuje až vo svojom samotnom závere, kedy nebudete chápať, že to vôbec mohlo skončiť. Pri otvorenom konci hry budete autorov preklínať, že hru normálne neukončili. Lebo teraz sa budete iba strhávať zo sna (a nie mokrého) a v kalendári bude vyznačený deň vydania prídavku naozaj veľmi výrazne.

Pôvodný koncept spájania gooličiek do rôznych konštrukcií sa zachoval, je však rozšírený o rozličné prostredia, podmienky a chovanie samotných gooličiek (niektoré vybuchujú, iné sa zas na všetko lepia a podobne). Každý druh ma inú farbu a vlastnosti a bez ich pochopenia a správneho používania nemáte v hre šancu na úspech. Čaro dodáva aj nepredvídateľnosť, na prvý pohľad ľahká úloha sa neskôr môže zdať nesplniteľná, lebo sa vždy nejaký drobný detail (vietor, rozkolísanie konštrukcie, nedostatočná dĺžka a iné) pokašle, no na detailoch tento titul stavia svoje veľmi pevné, no flexibilné základy.

Každá úroveň je jedna samostatná logická hádanka. Ak postrádate logické uvažovanie, radšej ruky preč, zbytočne by ste si skracovali dni života. Síce trochu pomáhajú tabule s neurčitou, no najmä vtipnou nápovedou, ale niekedy ani tie nestačia. Rôzne mechanizmy sa inak správajú, chaotický pohyb gooličiek po konštrukcii vám ju zas môže rozkolísať a vždy tu je ešte nejaký ten puzzle navyše. Fyzika v hre je naozaj dosť často neúprosná a perfektne sa hodí aplikácia príslovia „2 krát meraj a raz rež“. Úlohou je iba cez rôzne konštrukcie povysávať zostávajúce gooľôčky, no tá cesta vie byť aj pekelne zložitá. Hlavne ak chcete splniť OSD (Obssesive Completion Distinction Criteria), čo je splnenie už pomaly neľudských požiadaviek na počet ziskaných gooličiek, časový limit, prípadne ťahy.

Úrovne sú rozdelené do piatich svetov z toho každý tvorí jednu časť príbehu. Áno, aj hra, v ktorej k sebe pripájate farebné guľôčky, má príbeh. Goo sa vydávajú na rôzne dobrodružstvá v tomto svete a ani len netušia, že sú pri tom vo videohre. Tak cestujú cez prostredia, ktoré sú charakteristické ročnými obdobiami a virtuálnym svetom. Počet levelov sa rôzni, no v konečnom dôsledku vám vystačia na niečo okolo 7 hodín, čo dnes nemajú ani niektoré komerčné tituly, o zábave ani nehovoriac. Každé z prostredí je spracované vynikajúco a líši sa ešte aj v rámci jednotlivých levelov. Ako však nakoniec zistíte, tak podstata celej hry je opäť zas len v základe Tower of Goo (z príbehového hľadiska). Z gooličiek, ktoré po leveloch nazbierate tým, že ich privediete k vysávaciemu potrubiu, sa snažíte postaviť čo najvyššiu vežičku a v obláčikoch vidíte mená hráčov, kto až kam dosiahol. Hráča ženie vyššie tradičná motivácia typu: kto dociká ďalej, v tomto prípade: kto ho má väčšieho (ten útvar z gooličiek) a herná doba sa opäť predlžuje.

Ďalej je hra charakteristická 3 faktormi. Prvým je geniálne výtvarné spracovanie, v niektorých momentoch pripomínajúce bábkové klasiky od Tima Burtona (Mŕtva nevesta, Ukradnuté Vianoce). Celkovo je grafický štýl a pestrofarebnosť hry až úchvatná. Škoda len mizerného rozlíšenia, v ktorom hra beží a nedá sa nastaviť. Niekedy by človek potreboval zabrať väčšiu časť scény, alebo si ten pohľad len tak vychutnával. Druhým faktorom je skvelé ozvučenie, ktoré atmosféru hry dokresľuje, pričom rovnako ako úrovne, ani hudba nebude nikdy pôsobiť stereotypne, lebo každá skladba je unikátna. Posledným faktorom je humor. Skryté narážky si treba dobre všímať, ale bez nich by tá hra už nebola tak skvelou.

Každý jeden drobný element pomohol dotvoriť toto majstrovské dielo a tak si človek bude aj každý jeden užívať. Jednoduché ovládanie je ľahko pochopiteľné každému (ako na PC, tak aj Wii), hra je okamžite návyková a ak by ste silou mocou chceli hľadať nejaký zápor, tak v samotnej hre ho nenájdete. Je ním bohužiaľ európsky release hry, kedy oproti elektronickej podobe vyjde neskôr, v krabicovej verzii, síce obohatená o jednu kapitolu, ale aj za vyššiu cenu. Hra je každopádne už teraz otvorená ďalším rozšíreniam a osobne sa nesmierne teším na 6. kapitolu.