Pain je dead, vypisuje mi kolega do chatovacieho okna, a nie len tak hocijaký kolega, ale priamo Junker, guru, autorita a ja márne premýšľam nad tým, kedy vysadil lieky. Lebo nie je to už starý Junker, je to nový Junker, Junker, ktorý býva mimo častejšie, ako bolo zvykom. Azda vlčia tma či iná pliaga mu zatemnila myseľ, lebo ak niekto mohol porozumieť druhému plánu Pain, bol to práve on, fajnšmeker so záľubou v bizarnostiach.

Pain totiž v žiadnom prípade nie je dead a dlho nebude, Pain dokonca možno mieri k večnosti ako modla a ikona ortodoxných fanúšikov platformy. Prvý nesporný hit na PSN, hra, ktorá najprv vyšla za veľkou mlákou a do Európy dorazila už ako fenomén, hra, ktorej sieťové uptady a rozšírenia útočili na útlocit a zmysel pre mieru, a v neposlednom rade hra, ktorá dokázala, že distribúcia malých hier cez PSN môže smelo súperiť s XBL. A teraz, po roku, prišla bez hanby na drzovku do normálnej distribúcie na Blu-ray, nech si ju ľudia kúpia znova.

Zlý žart? Ani náhodou, celkom vážne to myslia a myslia správne. Pain v sebe totiž má čosi, čo človeka núti vlastniť ho vo fyzickej podobe. Krabička, manuál, disk, podržať, poláskať, hodiť o stenu, nie od zlosti, ale len tak, ako výraz čistého katarzného nadšenia. Za dvadsaťtri euro? Taký kauf nechať si ujsť by bolo hriechom.

Kto otáča v rukách každú mincu asi uvažuje inak, pripúšťam, Pain je ale svojho druhu špecialitka, takže si svojich zákazníkov určite nájde. A čosi mi vraví, že sa budú regrutovať predovšetkým zo zástupov tých ľudí, ktorí si ho akosi zadovážili z PSN.

Vystreľovanie chlapíka z praku, do prostredia, proti prekážkam, z takého katapultu, dá sa mieriť, dá sa pracovať s intenzitou výstrelu. Napáchať čo najväčšiu škodu, na tele i na majetku treba. Taký je koncept, o viac v tej hre nejde. Šuhaj letí, šuhaj sa snaží doletieť čo najpresnejšie, šuhaj padá, a padá tak, aby ho to bolelo čo najviac. Čím viac vecí zrámuje, zničí, rozfláka, čím viac údov, končatín a kľúčnych kostí si poláme, tým lepšie. Čosi ako Jackass blahej pamäti, ale obmedzené len na jednu disciplínu, s hrdinom, ktorý o pud sebazáchovy ale len nezavadil.

Aby bola deštrukčná rovina hry ešte výraznejšia, vpred vymrštená figúra môže počas letu a pri dopade chytať veci, debničky z dynamitom napríklad, alebo iné postavy – štatistov v plenéri a vrhať ich príslušným smerom, prípadne si ich podržať, aby bol dopad ešte bolestnejší a dramatickejší. Búranie tela a miesta nekončí ani po dopadne, v hre je implementovaný prvok akéhosi kŕča, v ktorom sa po nabití ukazovateľa v ľavom dolnom rohu obrazovky dá už bezvládne ležiaca postava hodiť trebárs pod kolesá auta.

Herný mechanizmus Pain potom pripomína bowling – v tej najjednoduchšej rovine, respektíve mód Crash z Burnoutu, v ktorom sa aranžovali čo najefektnejšie autonehody s čo najväčšími škodami. Akurát tu je v hlavnej úlohe chlapík a likviduje sa tematický priestor. Štyri tematické priestory, aby sme boli presní – centrum mesta, telocvičňa, filmové štúdio a zábavný park. Každá lokalita vyžaduje trochu inú techniku vrhania, preto tieto herné priestory plnia aj funkciu akýchsi singleplayerových módov.

Posledným, piatym módom je Paintballs - séria štyridsiatich minihier, v ktorých sa vrhanie hráčom proti prekážkam objavuje v tých najnepredvídateľnejších podobách. „Zostreľujú“ sa vrtuľníky, potápajú člny, likviduje disco večierok, o čo vtej ktorej minihre pôjde, veľmi presne naznačujú názvy (napr. Spin Doctor, TNTRAMPOLINE, Disco Inferno). Výhodou je, že sú k dispozícii všetky hneď od začiatku, takže netreba prechádzať tie nudnejšie, aby sme sa dostali k tým zábavnejším.

Ovládanie je adekvátne jednoduché, až primitívne, prevedie ním tutoriál, ktorým treba prejsť. Ostatné herné módy sú až do jeho absolvovania uzamknuté. Ľavá páčka slúži na mierene a po štarte na smerové korekcie letu, pravá ovláda kameru, tlačítka na ovládači slúžia na odpálenie a už v procese letu na úchop (vždy v zodpovedajúcom smere) a hod uchopeného. Ďalšie aspekty ovládania majú na starosti kombinácie tlačidiel, netreba ale očakávať žiadne kombá, ktoré treba zdĺhavo trénovať. Pain sa ovláda veľmi intuitívne stačí raz skúsiť a potom to už ide samo.

K dispozícii je osemnásť dobrovoľníkov, sedemnásť od začiatku, moderátora Buzza, kvízovú tvár PlayStation treba odomknúť zvlášť, pričom o všetkých platí, čo postava, to šialenec na prvý pohľad. Beznohý zombík, zakrslý pirát, mexický wrestligový bojovník, chlapík v kravskom kostýme a tak ďalej až k Santovi a miláčikovi Daxterovi (tomu od Jaka). Kapitolou samou osebe sú dievčence, keď letia a výskajú, dá sa im nazerať pod sukienky.

Pain je jednoducho podivnosť v tom najpozitívnejšom slova zmysle, vykalkulovaná hra, ale vykalkulovaná funkčne na hráčsku objednávku. Postavy letiace v ústrety bolesti sú svojim spôsobom krásne, počas letu môžu meniť polohu tela, zostavovať akési choreografie. Môžu letieť s rukou natiahnutom vpred, akoby ich učil sám Superman, môžu sa vrtieť a piruety strúhať, otáčať sa zadkom k prekážkam a tak ďalej, vždy je to oku milé a človeka vždy poteší, keď sa rozpleštia tam, kam ich zamieril.

Po hodinke dvoch síce prestane bohapusté vyčíňanie baviť aj tých najmorbídnejších, ale vôbec to neprekáža, lebo potom Pain začne ukazovať svoju skutočnú tvár. Ono to deštrukčné hádzanie človekom na cieľ v súlade so zadaním totiž nie je najľahšie, respektíve, treba ho trénovať, treba odhadovať, mieriť, ba dokonca, treba konať takticky. Tu sa Pain ukazuje ako originálna puzzle hra maskovaná za atraktívnym vizuálom, avšak normálna hra z hľadiska hrateľnosti, nie kratochvíľa, ktorá človeka rýchlo omrzí. A je to vtipné, takým tým zvráteným, až banálnym spôsobom, ale vtipné.

Pain je hra paradoxov a prekvapení, v singleplayeri vydrží prekvapivo dlho. Komu sa máli, ten má k dispozícií multiplayer a masívnu fanúšikovskú online podporu, príjemným, aj keď povinnými detailom je uchovávanie videí, ktoré možno editovať. Pri zvlášť vydarených deštrukčných letoch po tejto fičúrine siahnu aj ľudia, ktorí sú navyknutí takéto doplnky ignorovať.

Nie, Pain určite nie je dead, svojich fanúšikov už má a bude ich len a len viac. Komu však vystreľovanie ľudí z katapultu zábavné nepripadá, ten zostane mimo, nech sa hra sama snaží akokoľvek. Preto tá šestka, ako priemer medzi nádhernou osmičkou a zbytočnou štvorkou.