Suverénne najhrávanejšia Pinkieho hra pre PSP? Everybody's Golf! PSP je vlastne tá vec, ktorú má Pinkie doma preto, aby mohol hrať Everybody's Golf, je vo vnútri stále, azda by sa aj nič nestalo, ak by tam bola integrovaná natvrdo. Žiadne vyberanie UMDčka, PSP ako handheld jednej hry, čosi ako zajac chytajúci vajíčka. Alebo vlk? To je jedno, aj tí najpomalší už by sa mali dobrať k meritu veci. Aby sme ale nezavádzali, treba napísať, že Pinkie hrá na PSP občas aj iné hry. Vtedy golf vyberie a vloží vec, ktorú buď treba aktuálne zrecenzovať, alebo by človek o nej mal vedieť, lebo je nejakým spôsobom dôležitá. Ale neohreje sa tam tá vec dlho, lebo aj keď Pinkieho mimoriadne baví, stále to nestačí na to, aby prehlušila volanie greenu. Everybody's Golf je skrátka dokonalá hra, pre Pinkieho, to sme si vysvetlili, teraz poďme odpovedať na otázku prečo.

Takže prečo? Lebo ten koncept je unikátny. Ako jednoducho pôsobí navonok, tak precízne je premyslený vo vnútri. Spája zdanlivo nespojiteľné, a spája to tak elegantne a štýlovo, že podľahnúť je veľmi ľahké. Infantilná výprava, rozkošné postavičky s veľkými hlávkami, tak veľkými, že sú v nepomere k telíčkam, ústretovosť v každom detaile, jednoduché pravidlá a ovládanie a zároveň golf, simulátor golfu, veľmi poctivý vzhľadom k fundamentu toho športu a preto náročný. Ovláda sa ľahúčko, ale dôležité je všetko, od voľby správnej golfovej palice až k smeru a intenzite vetra. Simulátor, čo predstiera, že je arkáda. A práve to by malo byť akousi ochrannou známkou značky Everybody's – táto protikladnosť až rozpor. Navonok jednoduchá, infantilná hra, zvnútra veľmi dobrý simulátor.

Pri Everybody's Tennis to ale celkom neplatí. Ani by nevadilo, že ide o klon hry, ktorý vyšiel pred pár rokmi pre PlayStation 2, lebo tvorcovia sa nový Everybody's Tennis PSP snažili čo najviac odlíšiť, ale vadí, že už to nie je arkádovo vyzerajúci simulátor, ale IBA arkáda. Vstup je pôsobivý, takmer originálny, Everybody's Tennis totiž obsahuje čosi ako RPG a adventúrny rozmer. Hrá sa tenis, ale má to príbeh, charakter rastie, vyvíja sa, plní questy, odomyká sa stále čosi, nové lokality a kurty spolu s tým ako sa príbeh rozvíja, nové charaktery regrutované spomedzi porazených oponentov, výbavička pre ne, od tenisových rakiet, cez kostýmy, až k úplne zbytočným z hľadiska hrateľnosti, ale inak milým doplnkom. 

Zbierajú sa body, za ktoré sa dajú nakupovať veci a bojuje sa s bossmi. Člen, alebo členka malého tenisového klubu prechádza hrou s ambíciou dostať sa na finálny turnaj – tenisové majstrovstvá. S tým, ako sa posúva z klubu do klubu, z inštitúcie do inštitúcie, z krajiny do krajiny a zo svetadielu do svetadielu, mení sa hráčsky status, od úplného začiatočníka, až k ostrieľanému profesionálovi. Pribúdajú nové schopnosti, rozširuje sa škála tenisových úderov a tak ďalej, pričom ale jediným podstatným rozmerom hry zostáva sama tenisová hra.

Ten balast okolo totiž môže až zúfalo nudiť. Preklikávanie dialógovými oknami nemá konca kraja, čo by možno nevadilo, ak by to neviedlo vždy k tomu istému – zväčša k tenisovému zápasu, v menšej miere k nejakej zbytočnej úlohe. Pokecať s tým a tým, získať od neho čosi, a priniesť to niekomu ďalšiemu. A ako sa to získa? Tak, že dotyčného majiteľa porazíte v tenise. Teda pardon, v tenise nie, ale v odrážaní loptičky na druhú stranu.

Zhodou okolností je Pinkieho druhou najfrekventovanejšou PSP hrou Smash Court Tennis, ten Pinkie hral, až kým sa jeho postava nestala svetovou tenisovou jednotkou rebríčka ATP a tento status si udržala päť sezón. Virtuálny tenis teda Pinkiemu na PSP celkom ide. Everybody's Tennis ale nie, úvod bol priamo katastrofálny, problémom bol obyčajný return, to preto, že akékoľvek dôstojnejšie simulovanie tenisovej hry Everybody's Tennis úplne ignoruje. Hrá ústretovo pracuje s grafickým rozhraním, naznačuje optimálne miesto odrazu, tam sa treba s pandrlákom dostač a v ten pravý čas zmačknúť príslušné tlačidlo. Znie to fajn, hrá sa to zle v priamom vzťahu s tým, aký dobrý je ten ktorý hráč v normálnom virtuálnom tenise. V praxi to znamená, že loptička sa dá odpáliť aj na niekoľko pokusov, figúrka divoko máchajúca raketou dva krát minie, ale tretí krát už nie. Hranie potom vyzerá ako experimentovanie s Wii Sports, kde tiež stačí divoko máchať ovládačom. 

Tento problém pretrváva tak prvú hodinu hrania, v momente, keď človeku dôjde, ako bizarne sa fyzikálny model správa, prestáva byť Everybody's Tennis náročnou hrou a stáva sa až smutne jednoduchou záležitosťou. Arkádou v tom najtradičnejšom slova zmysle. Iste, ak hráč preferuje takýto spôsob, všetko je v poriadku, ak však chce skutočný virtuálny tenis, utrie hubu naprázdno.

Neznamená to, že Everybody's Tennis je zlá či nepodarená hra, to iste nie, len to slovko tenis v názve treba brať s veľkou rezervou. Tradícia Everybody's Golf sa úplne vytráca. Kto ale Everybody's Golf nehral, respektíve, komu sa koncept simulátoru predstierajúceho, že je arkáda nepáči, ten bude spokojní. Lebo v platnosti zostávajú všetky ďalšie atribúty značky – humorný nadhľad, pôvabný vizuál, hranie sa s imidžom postavičiek a tak ďalej. Zábavný je i multiplayer, aj keď on trpí zjednodušujúcimi arkádovými neduhmi. Alebo prednosťami, záleží na hráčovi, ako sa k tomu postaví.