Ďalší Spíďo a ďalšia priemerná hra. Niečo v tomto duchu som si pomyslel, keď mi šéfredaktor zadával k recenzovaniu Shattered Dimensions. Marvelovskí hrdinovia to majú v hrách ťažké. S ich obrovskou popularitou sa snažia firmy vyťažiť čo najviac peňazí za čo najmenej muziky a ľudia im to, zdá sa, stále žerú. Námatkovo som skukol zopár obrázkov a potvrdil si svoje konštatovanie, že toto bude po Web of Shadows a otrasnom Friend or Foe znova len Spíďovský priemer. Ako to však býva, aj majster tesár sa dokáže utnúť a aj po desiatich rokoch v branži si s kľudom natriem maslo na hlavu. Nový Spider-Man je totiž výborný.

Všetko sa začína v nočnom múzeu, kedy Mysterio pri svojej neautorizovanej návšteve narazí na exponát s názvom „Tabuľka poriadku a chaosu“. Nebol by to však Spider-Man, keby sa tak ako svokra zjavil vždy v tú najnevhodnejšiu chvíľu. V momente prekvapenia a krátkom súboji však tajomná tabuľka končí na zemi roztrieštená na malé kúsky, ktoré sa časopriestorom dostanú do štyroch rôznych dimenzií a pre nastolenie poriadku ich Spíďo opäť musí zložiť dokopy.

Skrz dimenzie sa ujmete vystrelovacích sietí klasického Spíďa (Amazing Spider-Man), Spider-Mana časov minulých (Spider-Man Noir), Spider-Mana z možnej budúcnosti (Spider-Man 2099) a Spíďa alternatívnej prítomností opantaného symbiontom (Ultimate Spider-Man). Tak sa vlastne stretnú štyri rôzne verzie komiksov v jednom poriadnom príbehu, a každý disponuje svojimi špecifickými vlastnosťami. 

Najprv hoďme očkom do siete úžasného (teda toho klasického) pavúka, od ktorého môžete čakať obligátne zhupnutia sa na sieti, oslepovanie a dočasné paralyzovanie nepriateľa, mrštnosť mačky a silné kombinovanie kombo úderov a kopancov. Náprotivok z roku 2099 navyše disponuje spomalením času po obmedzenú dobu a alternatívec so symbiontom v tele ho na niekoľko momentov dokáže pustiť z reťaze a zadupať do zeme nepriateľov skôr než poviete spáájdrmééén. Na koniec tu spletá svoje siete Spíďo v roku 1930, ktorý sa od všetkých predošlých odlišuje hlavne v tom, že toho pod paľbou zbraní a ani v osobných súbojoch veľa nevydrží a tak musí využívať moment prekvapenia a tmu ako svoje hlavné zbrane.

Noirový Peter Parker je vôbec najväčším odklonom od ostatných. Svoje ciele si musí vyberať obozretne a hlavne po jednom. Ak je totiž zočený, zostáva mu len chvíľka, pokiaľ z neho nepriatelia urobia sieťku na ovocie. Musí sa opäť skryť niekam do tmy a až sa nepriatelia ukludnia a vrátia na svoje pozície, skúsi šťastie znova. Všetky noirové stealth úrovne z diaľky zaváňajú Splinter Cellom alebo Metal Gearom, ak chcete, a vháňajú do akčných sietí ostatných Spíďov čerstvý vzduch.

Akčné vložky a súboje s nepriateľmi však tvoria alfu a omegu zostatku hry. Do prvej tretiny hry je síce akcia obmedzená na dve-tri kombá, no so stúpajúcimi úrovňami stúpajú aj schopnosti útokov a aj diverzifikácia nepriateľov. Kombinovať rôzne útoky na rozmanitých nepriateľov je povinnosťou a na obrích neohrabancov platí iná taktika ako na jednotky so štítmi. Kapitáni sú zasa obkolesení hŕbou obyčajných posluhovačov a vedia si útok zorganizovať. Taktiež svojich zverencov môžu vyhecovať k masívnejšiemu útoku a dodávajú im aj väčšiu silu.

V každej úrovni narazíte na nové a ťažšie výzvy pri ich likvidácii a ku koncu hry, kedy už ovládate väčšinu zdrvujúcich komb a nepriatelia takmer zo samotného pekla útočia po stovkách, nestíhate ani mrkať a s otvorenou hubou sledujete, ako všetko lieta okolo a aké neskutočné útoky dokážete pomocou niekoľkých tlačidiel vytvoriť. Potom prichádza na súboj so samotným bossom, ktorý ale môže byť natiahnutý aj na celú úroveň a pri finálnom zúčtovaní musíte prísť s neortodoxným prístupom jeho porazenia. Do týchto súbojov sú zamotané aj pästné súboje z pohľadu prvej osoby alebo naháňačky pri páde z obrovských budov a potreba vyhýbať sa poletujúcim predmetom, ktoré záporák „trúsi“. Všetko s nonstop akčnosťou filmov Johna Woo, kedy mačkáte tlačidlá ako v tranze a nemáte čas sa ani poriadne nadýchnuť pri odrážaní a uhýbaní sa projektilom, ktorého MoCap ako by vypadol z filmu Matrix. Pri nápise Level Clear na konci sa zmôžete len na „Wau, chcem ešte“.

Lenže za nejakých 6 hodín sa toto dobrodružstvo končí (na najťažšej obtiažnosti maximálne 8) a vám nezostáva nič iné, len skúsiť sa do toho pustiť znova na vyššej obtiažnosti alebo rozohrať už prejdené úrovne a dokončiť série minutých výziev, za ktoré získate body, ktoré môžete obratom investovať do nových vlastností. Tie vám ale asi budú na nič, keďže ste hru pokorili.  

Okrem krátkej životnosti je problémom aj kamera a ovládanie pri pohybe Spíďa po stenách. Je síce len málo miest, kde túto schopnosť musíte využiť, no o to viac lezie na nervy, keď sa znenazdajky začnú prepínať pohľady kamery a ovládanie voči nej je relatívne, takže páčka vpred znamená pri zmene pohľadu v pohode aj pohyb vzad alebo do strán a než zistíte novú orientáciu, tak sa zasa zmení pohľad. Našťastie lezenie nemusíte veľmi často používať.

Pri sviežich a neotrelých nápadoch ako únik pred vlnou tsunami alebo ohňom sa však vyskytujú aj slabšie. Je to hlavne preto, že ich autori recyklujú. Také zachraňovanie civilistov po piatich alebo aj šiestich kusoch v takmer polovici všetkých úrovní prišlo už otravné a nudné. Nezvrháva sa to však až na princíp svätej trojice (znič tri generátory/autá/mutantov/čokoľvek) ako napríklad vo Web of Shadows.

Každý zo štyroch hrdinov má iné grafické pojatie a štýl, najviac sa však líši Noir Spider-Man, ktorý je ladený len do odtieňov hnedej a čiernej a absentujú takmer všetky ostatné farby. Zvýraznenie okrajov objektov hrubými linkami pripomína celshadovanú grafiku a prostredie roku 2099 je, samozrejme, úplne iné ako to v súčasnosti. Nechýbajú tematicky zamerané prostredia ako kolotoče, stavenisko, vojenská základňa alebo zničené mesto, ktoré nedegradujú vizuálny zážitok na zopár prefabrikovaných kociek o rôznych farbách, ale plnohodnotne ponúkajú veci, ktoré by ste na tých ktorých miestach aj hľadali. Hudobný podmaz je štylisticky rozdelený pre každého hrdinu a tiež nevzniká dojem opočúvanosti.

Shattered Dimensions bol pre mňa príjemným prekvapením a po nevýrazných predchodcoch a zlátanín podľa filmov sa ani niet čomu čudovať. Adrenalínová akčná jazda okorenená typickým Spíďovým humorom (Jeden za všetky: Je to zelené a robí to strašný hluk. Čo to je? Incredible Honk), kopa starých známych (Juggernaut, Mysterio, Sandman), ale aj tých menej známych (Kraven, Vulture, Hammerhead) ako bossovia. Na druhej strane je hra vcelku krátka a po dohraní toho veľa neponúka. Tiež nepoteší kamera a ovládanie pri lezení po stenách a recyklácia niektorých herných mechanizmov. Pre fanúšikov pavúčieho muža však môžeme smelo odporučiť.