Spider-Man: Shattered Dimensions

„Uuuu, bude nová Marvel hra...dokonca Spider-man“ povedal som si pred nejakými pár mesiacmi, keď som sa prvý krát dozvedel o tomto počine. A takmer ihneď ma ovládli pesimistické pocity, za ktoré vďačím už toľkokrát sklamanej dôvere v hry podľa komixovej predlohy. „Ale nie, tentokrát sa nenechám zblbnúť“ znelo moje predsavzatie, „nenechám sa nalákať na farebné kostými a maskovaných superhrdinov...jej, ma tam byť aj Deadpool..nie nie, už žiadnych maskovaných superhrdinov a prísľuby....fíha, oni tam zapracovali aj ten desný Noir svet ktorý neviemktorý chytrák pred nedávnom vymyslel...ehm..pozerám inde, nepodľahnem...a každý Spider-man má mať vlastný štýl hry? Krucinál človeče, prestaň sa nechávať namotávať a odolaj...a jak je možné, že to mám už nainštalované a už sa mi to spúšťa???“ Prekliate zákerné sekundárne osobnosti...





Spider-man: Shuttered Dimensions už od začiatku svojej existencie celkom drzo surfoval na vlnách mediálnej propagácie viacerých marvelovských sérií o dobrodružstvách pavúčieho muža. A kedže herný priemysel, nech si hovorí kto chce, čo chce, je silný nástroj trhu, som si istý, že predaje komixových sérií Amazing, Ultimate, Noir a 2099 Spidermanov za obdobie od uvedenia hry na trh poznateľne vzrástli. A ako sa to týka nás hráčov? Je to pre nás dobre, alebo zlé? Je nám to úplne jedno a ukradnuté, že? Ale aspoň už máme predstavu odkiaľ pochádza background celého príbehu.

A ten...je na moderné marvelovské pomery pomerne jednoduchý: Spiderman pri svojej večernej obchôdzke zabráni lúpeži v mestskom múzeu, kde sa Mysterio (pre ľudí neznalých komixu – chlap s akváriom na hlave) snaží požičať a nevrátiť Tabuľu poriadku a chaosu. A napriek tomu, že nám je od začiatku jasné, že niečo s tak hrozne stupídnym názvom musí byť tomu priamo úmerne dôležité, Spiderman to nejako opomenie a pri súboji sa tabuľka rozbije a rozprskne do 4 dimenzií. A je zle. A treba to riešiť. A keďže s VEĽKOU SILOU PRICHÁDZA VEĽKÁ ZÁBAV....uhm, oprava...ZODPOVEDNOSŤ, Spideyho navštívi Madam Web, profesionálna otravná ženská čo všetko vie a všade bola..teda veštec, telepat a médium v jednom a ozrejmí mu situáciu. V každej zo štyroch realít, do ktorej magické kamienky utiekli sa nachádza iná verzia Spidermana a iba spojením síl všetkých 4 dokopy je možné navrátiť svetom rád a poriadok..lebo Mysterio je zlý a chce ničiť a ovládať a podobne...to je hádam jasné a netreba to ani spomínať.

Takže máme 4 Spidermanov: klasického červeno-modrého, ktoré takmer každý pozná, menej klasického čierneho, ktorého konštantne ožužláva symbiont (to spomínam len aby som Vám pokazil hru, ak si to budete pri pohľade na čierneho Spidermana predstavovať, futuristického lietajúceho Spidermana a retro Spidermana z 30. rokov. Grafické spracovanie každej dimenzie je odlišné a musím uznať že oku celkom lahodiace. Klasický Amazing Spiderman, s takmer-cell shadowým štýlom je príjemnou spomienkou na pôvodnú, klasickú sériu; Ultimate Spiderman s podobne komixovým výtvarným štýlom sa odvoláva na približný stred série, keď Petrovi Parkerovi začal život komplikovať jeho nový symbiotický čierny kostým; tmavý, pochmúrny, takmer čiernobiely Spiderman Noir je novou minisériou, odohrávajúcou sa v alternatívných 30. rokoch 20. storočia; a v neposlednom rade je to Spiderman budúcnosti – 2099 s vysokými budovami, lietajúcimi autami, vyspelou robotikou a skorumpovanými megakorporáciami utláčajúcimi pospolitý ľud na každom kroku. Takže taký malý oddych od obľúbenej postapokalytickej biedy a utrpenia. Určite ste si všimli, že, čo sa budúcnosti týka máme vždy na výber len ultramoderný futuristický svet ako v Jetsonovcoch, alebo naproti tomu poflakovanie sa po spustošenej krajine kde sa Vás snažia zabiť aj mravce..nič medzi tým neexistuje.

Samotný rozmanitý gameplay, ako bolo pôvodne sľubované sa až tak moc nekoná. U Amazing, Ultimate a 2099 Spidermana je to klasické beat-em-up, s tým, že posledný spomínaný vie využívať aj niečo ako bullet time. Jediná zmena nastáva u Noirovského Spidermana, ktorý sa viac orientuje na pomalé plíženie sa po tieňoch, opatrné sledovanie nepriateľov z výšky, aby ich v okamihu nepozornosti zamotal do svojej pavučiny a zavesil dole hlavou na najbližší stĺp, rímsku či lampu. Takže povedzme, že sa tak veľmi snaží byť Batman Arkham Asylum, že som sa až čudoval, že jeden z bonusových kostýmov nebol čierny plášť a špicaté ušká. A to ani nehovorím, že Mysteriov level za Noirovského Spidermana, je až  príliš okato podobný Scarecrow levelu z Batmana. Ale v poriadku, veď striehnutie na nepriateľov nad ich hlavami a namotávanie ich na špagáty bola vždy Spidermanova doména, takže povedzme, že iba odkukáva odkukané.  Levely sú rozdelené na sled úloh, ktoré Vás pekne za ručičku dovedú až k intímnemu zblíženiu sa zo záverečným zloduchom. Úlohy sú časom preverená klasika: zabi toľko a toľko protivníkov, zabi toľko a toľko protivníkov za takýto čas, zachráň týchto nevinných civilistov kým zabiješ toľko a toľko nepriateľov, zachráň týchto nepriateľov kým zabiješ toľko a toľko nevinných civilistov...:), proste to čo vždy a všade. Sem tam Vám hranie dokonca okorenia aj príjemné bugy, ako keď sa nespustí animácia otvárania dverí a vy si môžete zopakovať hru od posledného autosavu, ale hra bez bugov by predsa nebolo ono, že?

Čo sa nepriateľov týka, tak okrem toho, že moc chytrosti nepobrali ich možno rozdeliť do troch skupín. Najjednoduchší, ktorých jedinou príčinou ich existencie je liezť Vám na nervy a poväčšinou sa sami hádžu na Spidyho päste v snahe čo najskôr sa dostať zo scény preč; potom väčších, silnejších, ktorých stretávate v majoritnej časti hry...a sú iba o niečo väčšia výzva ako kategória prvá, čo znamená, že ich síce nezabijete škaredým pohľadom ako už spomínanú skupinku samovrahov, ale také dve - tri výchovné ich v okamihu uzemnia. Preložené do technicko-uživateľského jazyka: ak viete 2x za sebou kliknúť myšou, resp. opakovane stlačiť A, X alebo neviem aký iný gamepad používate, problémy Vám robiť nebudú. Poslednou skupinou sú silní, pomalí protivníci so záľubou v pooomaaaaloooom oháňaní sa ťažkými vecami a celkom sympatickom čakaní po ich útoku na Vaše naštelovanie sa za ich nechránený chrbát a využitia situácie vo Váš prospech.
Samotnou skupinou sú bossovia. Nedá sa povedať, že by ich zdolanie robilo nejaký problém, skôr je to o tom, že boje s nimi sú často skutočná zábava napriek pomernej jednoduchosti. Aj keď sa Vám prakticky všetko, vrátane samotných nepriateľov snaží pomôcť a poradiť ako toho ktorého záporáka zdolať, stále sa pri tomto zápolení dobre zabavíte. Škála negatívnych charakterov je tiež zaujímavo pestrá. Všetci sú to starí známi, ktorých tipujem, že väčšina hráčov bude už aj tak poznať. Nemusia byť rovno ani fanúšikmi marvelu, ale pri intenzite popkultúry, resp. intenzite vysielania toho kresleného seriálu je problém si ich nevšimnúť/nepoznať.  Sandman, Juggernaut, Carnage, Volture, alebo trebárs Hammerhead,  všetko sú to známe mená z Marvelovského univerza, tu je skôr zaujímavé ako sa ich podarilo autorom prispôsobiť do danej reality. Čo si myslím, že sa podarilo, tipovo, osobnostne, ako aj atmosfericky je každá skupinka vhodne priradená do jednotlivých dimenzií. A tak, kým v Amazing svete budete veselo špásovať s Kravenom a jeho lesnými hrátkami na mačku a myš, v Noir svete si už toľko neviazanej zábavy s Volturom neužijete. Predsa len, zjedol Parkerovi zaživa strýka Bena, to vie susedské vzťahy naštrbiť snáď ešte horšie ako nahlas pustená telka po desiatej hodine večernej.

Spestrením hrania by mali byť úlohy, ktoré je možné v každom svete plniť, za čo dostávate body za ktoré si následne môžete svojich štyroch arachnoidov vylepšovať nakupovaním nových útokov, vylepšovaním vlastností, nákupom nových kostýmov a podobne. Nemôžem ešte nespomenúť tri obtiažnosti pre každý level, kde jeho úspešné absolvovanie na najľahšej Vám odomkne character bios, na strednej artworky a na najťažšej 3D modely postáv. Teda ak máte veľa voľného času a zberateľského ducha.

Čo si ešte spomenieme? Hudbu? Tá je ok, sem tam som dokonca narazil aj na nejaký zapamätateľnejší motív. A čo je ešte zaujímavejšie, sem tam dokonca bola snaha o orchestrálno – zborové prevedenie...v Spidermanovi...no veď ok, všetko je lepšie jak povedzme nejaké to „dej sej a hiiiiiiro vil sejv aaaas, ajm nat goona stent hiir ant veeejt“ kvoli ktorému som sa nedonútil si pozrieť ani jeden Spiderman film. Takže hudba – pozitívne.

Dabing...nooo...takto, Spiderman je niekedy vtipný. Ale to k tej postave patrí, on bol taký už prakticky od úvodov komixu. Sršal vtipnými a pohotovými hláškami na adresu nepriateľov, či na opísanie situácie. Len keďže cca 10 hodinová hra sa asi nemôže porovnávať s takmer 50 ročnou históriou komixu, kde bol ten humor rovnomerne rozložený a autori mohli vymýšľať nové a nové verbálne vtípky namiesto opakovania zopár fráz stále dookola. Čo sa tým snažím povedať? Predstavte si situáciu, že ste niekde na večierku a niekto Vám povie skvelý vtip. Zasmejete sa, skvelá atmosféra, taký dobrý vtip ste už dávno nepočuli. Len potom Vám ho dotyčný zopakuje ešte raz, dvakrát. Už to pomaly prestáva byť vtipne. A potom si sadne vedľa Vás a ten istý vtip Vám rozpráva s kadenciou 50 opakovaní za hodinu. Predstavujete si aký je to pocit? Ako sa Vám zamlžuje pohľad a mozog vypína vyššie kognitívne procesy? Ako si iba matne spomínate, že beriete do ruky prvý ťažký predmet z Vašej blízkosti – stolnú lampu a počujete, akoby z tunela, nejaký krik? A potom na súde tvrdíte, že si na nič nespomínate, ale sudca sa tvári neprívetivo? A potom v Leopoldovskej veznici, kde strávite najbližších 40 – 60 rokov rozmýšľate kde sa stala chyba? Najmä počas tých chvíľok v sprche, keď Vám tučný Odpratávač Pišta, pravá ruka lokálneho šéfa mafie láskyplne do ucha šepká či mu nedvihnete to mydlo čo mu padlo na zem?  A presne to je dabing Spidermana, spočiatku sranda, po pár hodiných studená sprcha a vnútorný pocit, že už toho viac neznesiete. Ale na druhej strane, ak to budete hrať po kratších časových úsekoch s prestávkami, tak je to vydržateľné.

Aha a mimochodom, komu by sa zdal hlas rozprávača príliš teatrálny a afektovaný, tak vedzte, že to číta samotný Stan Lee a ten to v podstate môže aj spievať s mexickým prízvukom a nikto mu na to nemôže nič povedať.

Konečný verdikt? Nie je to Arkham Assylum (aj keď sa miestami veľmi snaží), ktoré si stále drží prvenstvo v hrách na motívy komixu, ale povedzme, že to patrí k tomu najlepšiemu čo v tejto odrode hier vzniklo. Gameplay po čase môže trochu upadať do sterotypu, ale spomínané klady to aj tak výrazne prevažujú do pozitívnych vôd. Takže ja som spokojný, len tak ďalej herný priemysel a takýmto tempom snáď niekedy zapudím ešte hlbšie do podvedomia legendárnych ničiteľov psychickej stability, ako Catwoman, Fantastic Four, alebo titul, ktorého hranie je ešte doteraz v niektorých ázijských krajinách používané ako forma trestu smrti...a ktorého názov hraničí so smrteľným hriechom, takže ho neradno vyslov.....SUPERMAN 64!!!!