Free Riders nadväzuje na skoro 3 roky starú priemernú racingovku z tohto sveta nazvanú Sonic Riders: Zero Gravity a je teda v poradí už šiestou racing hrou so Sonicom. K predchádzajúcemu titulu pridáva niekoľko vylepšení, drží sa približne rovnakého konceptu - stále tu máme množstvo trikov, no hlavne, a to je aj najväčšie lákadlo, hra sa ovláda pomocou Kinectu a z toho aj ťaží. Bohužiaľ nie dostatočne a aj napriek novinkám a vylepšeniam sa priemerná hrateľnosť premenila na... dočítate sa ďalej.

Je to trošku podivné, no hra sa snaží mať aj príbeh. Hráčovi sa ho však nesnaží nijak obzvlášť sprostredkovať a zachytíte z neho iba úryvky počas drobných nudných statických animačiek a to je asi tak všetko. O jeho hĺbke je škoda vôbec napísať aj túto vetu. Ale tak v krátkosti: opäť je na scéne Dr. Eggman s novým diabolským plánom. Chystá sa zorganizovať nový ročník závodov EX World Grand Prix, kde proti sebe do boja o skvelé a hodnotné ceny nasadí štyri tímy, pričom v každom sú traja pretekári. Nezištne sa javiaci plán má však jednu chybičku a tou sú postranné úmysly zozbierať údaje o pretekároch pre novú várku Eggmanových robotov. 

Už prvé momenty v menu však prezrádzajú, že s hrou niečo nie je v poriadku. Ovládanie sa zdá byť ťažkopádne, zle reaguje, niekedy nereaguje vôbec a je pomerne frustrujúce už v týchto fázach. Keď zoberieme do úvahy intuitívny charakter Kinectu, tak ovládanie tejto hry je priam zarážajúce. Keď už sa konečne po mnohých pokusoch dopracujete k hraniu samotnému, vyberiete si postavu, dosku, trať, režim a všetko ostatné, tak nastáva ďalší šok. Ako už ukázali mnohé hry na nejednej platforme, tak ovládanie telom (aj takéhoto typu hier) vie byť veľká zábava. Nie však v podaní Sonic Free Riders.

Ovládanie v úplnom základe spočíva v nakláňaní tela do strán, čím postavička zatáča. Teda, mala by. Dokonca aj obrovský náklon je často nedostatočný a niekedy ho nedetekuje vôbec. Jediné, čo v tomto ohľade môžem hodnotiť kladne, je detekcia postavenia pravákov a ľavákov. Všetko ostatné je jednoducho zlé a kvôli tomu je aj hra frustrujúca. A to výrazne. Zbieranie prsteňov a powerupov pomocou rúk je taktiež nepresné a pomalé, sklonenie postavy na nabratie dostatočnej rýchlosti a odrazu pred skokom je problém detekovať vo väčšine prípadov, grindovanie na hrane je len pre efekt a vlastným pohybom pri ňom nič skutočne neovplyvníte a triky, na ktorých mala časť hry stavať, sú priam žalostné. Nielen že ich je pramálo, ale človek sa pri nich zbytočne uťahá (pričom hra, samozrejme, niekedy aj otočenie vo výskoku o 360° len tak samovoľne zabudne spracovať). Akoby už toho aj tak nebolo dosť, tak mnoho pohybov hra vyhodnotí ako vyvolanie menu, pričom je zaujímavé, že vôbec netreba čakať tých pár sekúnd. Hráte online multiplayer, urobíte trik (pred obrazovkou) a na obrazovke okamžite nabehne menu. Je pravda, že v tomto lenivom sviatočnom čase sa hodí pár kíl zhodiť pri každej príležitosti, ale nie za cenu maximálnej frustrácie z toho, že nič nefunguje ako má.

Ponuka herných režimov taktiež neohúri a vlastne, aj keby bola neviem aká zázračná, tak hru samotnú už nezachráni. Máme tu offline a online režimy, pričom kompetitívny multiplayer je aspoň trošku zábavný, nakoľko všetci živí súperi majú rovnaký handicap ako vy a sú aj trochu výzvou (a prekvapivo ho aj niekto hráva). V offline režimoch nájdeme tradičný Story mode, rýchly pretek a lokálny multiplayer buď proti sebe alebo v tímoch spolu. Ani jednu z týchto možností však neodporúčam, nakoľko hra má s rozoznávaním pohybov viacerých hráčov ešte väčší problém ako pri jednom hráčovi. A Story mode? To je kapitola samá o sebe. V úvode si vyberiete jeden z dvoch tímov a to buď Heroes (Sonic, Tails, Knuckles), alebo Babylon (Jet, Wave, Storm). Za každý tím tak postupne odohráte 10 rôznorodých eventov a po odohraní za oba sa vám odomknú ešte ďalšie dva (Team Rose a Team Dark), pričom v úplnom závere sa ešte dostanete k záverečnému závodu v Last Story. Rôznorodosť eventov je síce super, ale v kombinácii so zlým ovládaním sa jedná o smrteľné kombo. Požadovaný počet prsteňov nazbierate len obtiažne, body za triky pri stávajúcom systéme taktiež málokedy získate na prvý pokus a pri neschopnom zatáčaní taktiež ani neudržíte rýchlosť nad požadovanou hranicou.

Dizajn jednotlivých tratí je rozporuplný. Jednak poteší ich zasadenie do známych lokalít z behačiek Sonic aj to, že sú plné alternatívnych ciest, skokov, vodopádov a podobne, no všetky vychádzajú z rovnakej schémy a podobné prvky nájdete na všetkých. Ako tak zaujímavým prvkom sú power-upy, ktoré hlavne počas online multiplayeru dokážu zdvihnúť náladu. Zostreliť súpera valiacim sa kameňom pred cieľovou páskou vám hneď obohatí slovník. Rovnako je to aj naopak a taká atramentová škvrna cez celú obrazovku vás rozhodne nepoteší, obzvlášť, keď si ju musíte mávaním rúk zotrieť. No a nakoniec sú tu aj rôzne dosky, no v ich prípade, rovnako ako v prípade postáv, sú rozdielne vlastnosti tak zanedbateľné, že si ich ledva všimnete a vlastne vás ani nič nemotivuje niečo meniť. Skôr práve naopak.

Sonic Free Riders ďalej nevyniká ani čo sa týka grafickej a zvukovej stránky, no v týchto oblastiach môžeme hovoriť aspoň o priemere. Nepoteší ani neurazí. Toto však nie je titul, ktorý by bol hodný nosiť meno jedného z najznámejších maskotov videohernej histórie. Stroskotáva práve tam, na čom aj stavia a to jednoducho nie je možné odpustiť. Pohybové ovládanie je spracované hrozne a ďalej neponúka nič, čo by hráčov mohlo zaujať.