Zabudnite na Jane Jensen. Nežije v manželskom zväzku s Robertom Holmesom ani jeho hudba nesprevádza žiadnu hru, na ktorej sa stará mama adventúr podieľala. Nie je ani Sierra, trilógia Gabriel Knight nikdy nevyšla. Máte zafixovanú túto predstavu? Výborne! Vonku vôbec nie je smutná doba pre adventúry, ale po pôrodných bolestiach, dlhých rokoch príprav a niekoľkých nepríjemných odkladoch je uvedená hra Gray Matter, ktorá v duchu minulých kričí z plných pľúc, ale nik ju nepočuje.

Technické spracovanie nesie stopy po výmene tímov, čo sa podpisuje pod výtvarnú nesúrodosť maskovanú efektami zanechávajúc ťahy po štetci badateľné na pozadiach nekorešpondujúcich s polygónovými postavami so zvýraznenými kontúrami dokonalým antialiasingom a ostro tak kontrastujú jemnými, teplými tónmi skromne animovaných backgroundov. Odhliadnuc od opozeraných divadelných kulís a posadnutosťou Oxfordom (veď kde inde by mohol trúchliť pološialený vedátor-doktor, ak nie vo veľkom sídle, ktorého siluety odhalí blesk?), je to práca s animáciami a ich mizerná presvedčivosť.

Už neviem po koľkýkrát sme svedkami toho, ako si postavy medzi sebou nevedia podať ruky, vymeniť predmety, ako naprázdno gestikulujú vo vzduchu, boja sa dotknúť iných polygónov. Animácie si dávajú jedna druhej prednosť, skôr než sa spustí nová, musí tá predošlá dobehnúť do konca, až potom sa spustí dialóg, postave je umožnené pohnúť sa alebo opustiť obrazovku. Obaja hrdinovia – Dr. Styles aj jeho šarmantná pomocníčka Sam – nemajú presne definované waypointy, prešľapujú na mieste, kým nenájdu správny uhol, pod ktorým môžu vykročiť k dverám. 

Nová vs stará doba

Gray Matter trpí aj inými, s komfortom absolútne nesúvisiacimi, chybičkami. Inventár je bezdôvodne plnený odpadom, ktorý nepotrebujete, predmety sa stále množia, ovládanie ide proti prúdu (prehodené funkcie oboch myšítok), postava sa snaží získať bobríka mlčania, neobťažuje sa komentovať dianie okolo, čo by pomohlo v rozbehnutí deja, ktorý sám sebe kladie pod nohy naračné polená. Postavu najskôr musíte preskúmať, aby ste mohli s ňou viesť rozhovor s úplne zbytočnými témami. Hra dokonca vyžaduje opakované používanie predmetov a backtracking do miestností, ktorý mohol byť zjednodušený a zrýchlený. Načo odomykať dvere s kľúčom po druhý a tretíkrát, keď ho má pri sebe iba jedna z postáv? Prečo musíte postavu opakovane učiť, aby použila preukaz na turniket v knižnici?

Každá jedna kapitola (predstavujúca jeden deň) je pre obe postavy naplnená úlohami. Nie je ich nutné splniť v danom poradí, ale vďaka vyššie spomínanému, sa stratíte na relatívne malom priestore, hra chabo manévruje s navigačnými bodmi, resp. zabúda hráča usmerniť napríklad uzamknutím úrovní alebo niekoľkých obrazoviek, kým sa nepohnete ďalej. Dej tak zbytočne stráca na tempe, pričom neváha prezradiť na tabuľke nazbieraných bodov (pozostatok zo starých hier od Sierry) rozuzlenie záverečnej zápletky. Hádanky sú logické a držia sa pri zemi, vsadenie na tradičné puzzly s bludiskom, hľadaním indícií na obrazoch a hľadaním cesty cez nekonečné dvere, sú závanom minulosti a nútia siahnuť po pere a papieri. V dnešnej dobe je však tento typ hádaniek skôr na obtiaž a vyvoláva hlad po návode, čo je rozhodne škoda. Hra nemá integrovaného žiadneho pomocníka, zato úplne zbytočne eviduje každé jedno slovo do denníka, ktorým sa je zdĺhavé prehrabávať, a vie zvýrazniť hotspoty rovno s ich názvom.

Doktor Styles je v Gray Matter jednou z hlavných postáv, jeho deň spočíva v zbieraní informácií o nebohej manželke, ktorú slepo miluje aj po smrti a prenasleduje ho duch minulosti. Ako renomovaný neurobiológ sa zaoberá mimozmyslovým vnímaním a mozgovou činnosťou, ktorá dokáže telo oklamať vysielanými signálmi tak, že môžete ležať a pritom sa spotíte ako pri šprinte na sto metrov. Na testy však potrebuje dobrovoľníkov, s ktorými mu pomáha Sam. Tá sa sériou nešťastných náhod dočasne stane asistentkou doktora a sama sa zapletie do prazvláštnych udalostí otriasajúcich Oxfordom aj dverami tajného kúzelníckeho spolku, kam sa chce dostať.  

Kúzla vs zdravý rozum

Sam ako kúzelníčka používa na získavanie predmetov alebo informácií triky z knihy kúziel. Kameňom úrazu je ich spracovanie a prevedenie do praxe. Predmety ukladáte na graficky znázornenú postavu s roztiahnutými rukami a postupne podľa textu v knihe skladáte príkazy do jedného celku. Kúzlenie je zbytočné, pretože kniha je sama o sebe návodom ako oklamať divákov a výsledok nikdy neuvidíte. Môžete rovno zabudnúť na mágiu a výbuchy. Iróniou je, že Styles, ktorý trikmi pohŕda, predvedie ukážkové žongolovanie s jablkami.

Príbeh má dobrý rozbeh, no jeho potenciál by možno potreboval jednu alebo dve kapitoly navyše, niežeby bola hra prikrátka, ale zostal tu voľný priestor, keď sa scenár obťažoval dopodrobna vykresliť všetky postavy aj ich vzťahy medzi sebou a udržať ich v zapamätateľnej podobe. S nízkym počtom postáv sa môže tak zahrávať s podozrivými, tajomstvami, ktoré by sa uživili aj na stránkach knihy. Ak si primyslíte vynikajúcu hudbu Roberta Holmesa, možno by to na stránkach fungovalo lepšie ako v hre. Čo už rozpočet nedokázal pokryť, sú početné prestrihové scény spracované ako animované skice, bohužiaľ nedokážu zamaskovať, že sa na ne myslelo až na poslednú chvíľu.

A teraz sa dostávame k Jane Jensen. Jej návrat nevyšiel, ak sa dá Gray Matter vôbec nazvať jej návratom. Je to adventúra ťažiaca z jej mena, autorka Gabriel Knight má svoje najlepšie herné roky za sebou, s neskúseným tímom môže byť akýkoľvek dobrý scenár pochovaný absolútne školáckymi chybami a zbytočnosťami, ktoré bránia rozkvetu tajomstvami opradených myslí a kúziel. Mohlo to byť lepšie? Určite. Oplatí sa zahrať? Do Posla Smrti ešte nejaký deň zostáva, ak neviete vydržať, smelo do toho.