Ak by sme zostavovali zoznam najfrekventovanejších floskúl a fráz vo videohernom priemysle, predovšetkým v rétorike vývojárskych a distribútorských PR oddelení, ktoré sa starajú o predprípravu potenciálnych kupcov tej ktorej hry, slovné spojenie „fyzikálny engine" by zaručene figurovalo kdesi v prvej päťke.

Môže byť všakovaký, nový, inovovaný, revolučný, realistickejší, bledomodrý, šedozelený, tyrkysový, v zásade a z praktického hľadiska to ale vždy znamená to isté. Dobre to znie, to v prvom rade a v druhom, dá sa na to zvaliť väčšina problémov, ktoré sa v tej ktorej hre objavia, respektíve vecí, ktoré hráči pokladajú za problém, lebo im z takého či onakého dôvodu prekážajú. FIFA 12 preukázateľne novým fyzikálnym enginom disponuje a je to náramná prča. Zopár videí, v ktorých futbalisti stvárajú psie kusy hodné tanečných šampiónov breakdance, wrestligových veteránov a iluzionistov experimentujúcich s levitáciou už videl každý, kto sa o sériu zaujíma.

To kvôli Impact Engine, predovšetkým, tak sa tá featúra vo FIFA 12 volá a vďaka bohu, bizarné držkopády sú jej najmenej podstatným dôsledkom. Lebo, a toto je omnoho dôležitejšie, ako všetky tie nohy poohýbané do krajne nepravdepodobných uhlov, Impact Engine funguje predovšetkým ako nástroj, vďaka ktorému sa dianie na virtuálnom ihrisku približuje „dívaniu sa" na futbalový prenos. Čo to znamená? Veľmi jednoducho iba to, že stvárnenie herných situácií sa neopakuje, každý zápas nielenže je iný, ale aj vyzerá inak, pričom hráč samotný dokáže veľmi dobre odpozorovať, kedy hrá futbal a kedy mačká tlačidlá a dúfa, že sa čosi stane. 

Prvý dojem je viac než rozpačitý, možno to bolo novinárskou verziou hry, možno problematickou komunikáciou testovacej konzoly s telkou, možno Impact Enginom, možno ja som vypil priveľa kávy pred nočným testovacím maratónom, ale keď som sa na panáčikov vo FIFA 12 prvý krát zahľadel, ako čakajú na úvodnú rozohrávku úplne prvého zápasu, prisahal by som, že sú všetci vospolok totálne predávkovaní kofeínom. Niežeby sa priamo triasli, ale vlastne hej, taký ten potlačovaný, ale aj tak neovládateľný tik, tušené chvenie sa, ako kukuričné zrno tesne pred tým, ako sa z neho stane pukanec. Dvadsaťdva neurotikov čaká až rozhodca dúchne do píšťalky. Bol to veľmi nervózny zápas, pochopiteľne a nervozita ako leitmotív fungovala, až kým nová FIFA začala vytláčať náviky starej FIFY. A bolo to treba, lebo z hľadiska hrateľnosti sa tie dve hry podstatne líšia, čomu by som sotva uveril ešte pred mesiacom.

Vec sa má tak, že hoci FIFA 12 už tradične zohľadňuje, či má čo dočinenia s hráčom, ktorý má skúsenosť aj s minulým ročníkom, prvé, čo treba skutočne absolvovať, je automaticky spustený tutorial. Dá sa ignorovať, ale bola by to chyba, lebo bránenie, teda dosť podstatná zložka hry, je úplne nová. Nie, vážne, úplne nová, a veľmi, veľmi vychytaná. Tam, kde prv stačilo zautomatizované bránenie, nastupuje celá škála obranných mechanizmov, od tieňovania, cez dobiehanie a sklz k vypichovaniu lopty a zákrokom na hranici faulu, pričom azda najviac do očí bije odtláčanie telom a pridržiavanie za dres. K útočiacemu hráčovi treba skutočne pristupovať v súlade s tým, ako sa hýbe a v akej pozícii voči nemu je obranca, obyčajné „postavenie sa do cesty" už nefunguje.

Krása futbalu ako rýchlej, útočnej a dynamickej hry je znova podstatne oslabená, bez poriadnej nemechanickej obrany sa tento rok už skutočne nedá. V zápasoch vyrovnaných tímov bez výrazných individualít to neraz vyzerá nepekne. Útočiace mužstvo drží loptu na kopačkách, futbalisti mužstva v obrane strážia svoje strategické posty, kopírujú pohyb útočníkov, obe strany čakajú na chybu súpera a nemastný, neslaný futbal divákov nebaví. Nie tak hráča, ten má čo robiť, aby sa nedopustil chyby.

A z obrany prechádzame do útoku, k technickému futbalu postavenému na bravúrnom ovládaní lopty. Vo FIFE 11 sa dali veľmi pekné výsledky uhrať aj vtedy, ak ľavý stick ovládajúci nohy futbalistu zostal nevyžitý, prípadne sa použil len občas, toto už ale tiež nefunguje. Bez poriadneho driblingu už veľa úspechov v osobných súbojoch nečakajte. Zasekávanie lopty, kľučky, naznačený pohyb, náhla zmena smeru, to všetko je v zvládnutí útočnej hry veľmi dôležité. 

Minulý rok sa to volalo, ak sa správne pamätám, Personality + a teraz je to tu znova, vymakanejšie, optimalizovanejšie, vyladenejšie a v súvislosti s obranou a útokom sa to viaže k hráčskym špecifikám toho ktorého futbalistu. Volá sa to Pro Player Intelligence a nie je to ani tak o hráčovi samotnom, ako o jeho interakcii s ostatnými spoluhráčmi. Všetci akoby boli jednoducho bystrejší a najväčším pocitovým prínosom toho do hry je, že z FIFA 12 sa vytráca zdanie hrania „proti hre". Píšem o tom pocite sprisahania, ktorý sa dostavil vtedy, keď sa jednoznačný zápas zničohonič zmenil na drámu. Tí moji akoby zrazu zgramblaveli, tých jeho (hry, konzoly, veľkého brata) akoby posadol démon futbalovej dokonalosti. Vo FIFA 12 je to preč.

Impact Engine, obrana, driblovanie, Pro Player Intelligence, znova to znie, akoby sa nová FIFA dala zredukovať na jednotlivé vylepšenia, ktoré sa dajú rozoberať viac menej samostatne, ale nie je to tak, tie prvky spolu zásadným spôsobom súvisia, sú vlastne jednou veľkou, kompaktnou zmenou, nie vylepšením čohosi, čo už malo blízko k dokonalosti, ale poskočením na nový level. A ten bude treba na rok doladiť – pričom zvonka najzásadnejšie sa zdajú práve tie pohybové huncútstva, čo občas hráči vyvedú. Ak by tento defekt FIFA 12 nemala, trval by som na desiatke, aj napriek tomu, že ostatné zjavné zmeny pôsobia ako výsmech.

Zmenili sa obrazovky, voľby v menu už nie sú pod sebou, ale vedľa seba, nepribudol žiadny herný mód, čo by stál za reč okrem EA Sports Football Clubu, ktorý prehlbuje komunitný online charakter hry a môžeme v ňom čakať zadania viažuce sa k reálnemu futbalu v tej ktorej z budúcich sezón a to je tak všetko.

Vlastne nie, zmeny sú, ale nič podstatné neznamenajú. Kariéra je stále slabunkým odvarom manažera, v ktorom ide hlavne o preklikávanie sa k zápasom, pričom aj teraz sa dá za ročný rozpočet klubu, čo na to má, kúpiť Messi, aby sedel na lavičke, aj keď sa najprv zdá, že o prestupe ani len neuvažuje, ale to sú také vskutku nedôležité taľafatky. A nie je tam Česká liga, ako sme si už pred vydaním hry nemohli nevšimnúť, kvôli mediálnej prestrelke medzi EA a niekým z kompetentných. Ale tým naozaj čas zabíjať nemusíme, futbal poďme hrať. 

Stačila hodina, aby prvotné rozpaky vystriedal pocti výzvy. Veľmi dobre si uvedomujem, ako absurdne to znie, ale s FIFA 12 som zažil čosi, čoho najpresnejšou paralelou je šoférovanie. Keď som prvý krát v autoškole sadol do auta, o pôžitku z jazdy nemohlo byť ani reči. Sadnúť, zapnúť pásy, nastaviť zrkadlá a potom všetky tie ďalšie veci, čo treba robiť vlastne naraz. Tri pedále, päť rýchlostí, volant, tam páčka, hentam páčka, dávať pozor na cestu, priveľa toho bolo, aby som mohol vychutnávať jazdu. Dnes to všetko robím automaticky a kochám sa krajinou. Taká je FIFA 12, keď sa ju človek naučí, keď zautomatizuje ovládanie, začne hrať futbal.

Príliš dobrá hra, aby to bola pravda? Asi áno, je niečo, čo by mi skutočne prekážalo? Samozrejme, FIFA 12 zvládnutá na najvyššej úrovni, offline samozrejme, za dvadsať minút, stačí sa pohrať s nastaveniami. Visla Krakow FC Barcelona 14:0, gól si strelil aj brankár, po tom, ako si namiesto výkopu položil loptu a prebehol s ňou celé ihrisko. Bol to, samozrejme, podvod, ale dá sa to, a to mi prekáža. Aj keď je pravdou, že už nevravíme o možnostiach hry, ale o prístupe hráča. A tam bude pes zakopaný, po nejakých 50. hodinách hrania, možno 60. je FIFA 12 na vrchole, či je skutočne taká, aká sa mi javí, budem vedieť niekedy v marci.

FIFA 12 je rovnaká pre všetky kľúčové platformy, tak aspoň vraví PR EA a komu už veriť, ak nie PR. Overené v praxi to ale nemáme, nehrali sme FIFU 12 na inom, len na PS3, takže veríme. FIFA 12 je dosiaľ najlepší videoherný futbal!