Niektorí tvrdia, že ide o spôsob, ako vytiahnuť z hráčov peniaze. Hovorí sa aj o tom, že je to jediná cesta, ako sa mladší môžu dostať k zlatému fondu a že aktuálny módny trend prerábok, remastrov a remakov je prospešný aj pre hry samotné. Omladzovacie kúry po všetkých tých vyhladzovacích a čistiacich technikách sa ukazujú v pravom svetle; na HD paneloch si je nemožné nevšimnúť vek, ktorý sa snažia zakryť. Rok vydania sa dá prepísať, sfalšovať, ale nedá sa ignorovať a už vôbec nie v prípade interaktívneho média, ktoré sa ženie vpred míľovými krokmi.

Keď sa objavili prvé informácie o HD remastroch ICO a Shadow of the Colossus, generácia PlayStation jasala. Konfety lietali snáď aj v Home. Dôvod na oslavu bol nejeden. Jedny z najvplyvnejších a súčasne najzásadnejších titulov minulej generácie budú prerobené do HD, s podporou 3D a trofejí. A tu radosť doplnili obavy. Nachádzam sa v rovnakej situácii ako drvivá väčšina z vás. ICO som nehral v dobe, kedy sa dostala na trh. Keď v roku 2002 debutoval príbeh o odvahe a boji za slobodu, nenápadný titul od Team ICO si vybudoval taký kultový status, že som sa o ňom dozvedel zo stránok PC časopisu (presne tak, PC časopisu).

A keď som sa k nej fyzicky dostal o dva roky neskôr, mal som na cimburí chladného hradu, kam som sa s malým chlapcom, ktorý je ochrancom krehkej, takmer astrálnej devy menom Yorda, pocit že dostanem chrípku. Tak tam fúkal vietor. ICO a Shadow of the Colossus si zapamätáte podľa pocitov a sú to práve emócie, ktoré spolu s nemalým prispením nostalgie dostávajú oba tituly na popredné miesta rebríčkov najlepších. Shadow of the Colossus sa u mňa zapísal tým, že má ako prvá hra dojala z slzám. Stihla to ešte pred titulkami. Kolekcia ICO a Shadow of the Colossus má však problém. Na rozdiel od platinových reedícií súčasných hitov, ktoré sú viac menej vsadením na istotu, keďže už predali milión kópií, je práve kolekcia cestou do artového sveta, kde je kvalita herného zážitku podmienená katarziou deja. A ten nie je u každého rovnaký. 

Iný herný zážitok

V prvom rade si treba uvedomiť, že kolekcia nie je remakom, ale remastrom oboch hier. Je chvályhodné, že sa v Sony rozhodli vydať ich na jednom disku a pribaliť k nim bonusy, ktoré sa vďaka technickej chybe nedajú stiahnuť teraz, ale až po 10. októbri. ICO sleduje neobyčajnú dvojicu v obyčajnom príbehu o záchrane princeznej, ktorý obyčajným vôbec nie je. Yorda je súčasne metaforou a herným bremenom, na ktorú si schuti zanadávate, keď ju unesú prízraky tieňov, keď nebude vedieť zliezť z malého schodíka bez pomoci, keď jej bude dlhé minúty trvať stúpanie po rebríku.

Jej neschopnosť je vyvažovaná magickou schopnosťou otvárať brány. V koži malého chlapca tak v obrovskom, chladnom hrade, ktorý bol ich väzením a kam sa dostal pre to, že mu na hlave vyrástli rohy, tak prekonávate prekážky. Aktivovaním spínačov, presúvaním debien a spúšťaním mostov vytvárate bezpečnú cestu pre Yordu. Aj dnes je stavba logických úloh a nástrah neprekonaná čo do jednoduchosti a to platí aj pre koncept, ktorý dokazuje jeho nadčasovosť, charakteristickú črtu tvorby Team ICO. Autori si dokonca vystrelili z hráča v identických, len zrkadlovo otočených lokalitách, kde pri vykonávaní rovnakých činností narazí na zaujímavý problém a to len vďaka tomu, že sa snaží prechytračiť systém.

V ICO nenájdete nasilu postavené prekážky ani rafinované rotačné čepele, priepasti plné kopijí a iné nezmyselné „náhodne" položené pasce. Preskúmať opustené múry hradu, udržať sa na blízku Yordy a nájsť pre ňu bezpečnú cestu, než si ju stihnú osamotenú všimnúť tiene, je veľkou výzvou aj bez nich. A keď už je reč o výzve, zdolať hru pod dve hodiny chce viac ako len oboznámenie sa s nástrahami. ICO neobsahuje žiadne checkpointy, neukladá sa pozícia sama a v komforte neobstojí v porovnaní s dnešnou tvorbou. Postava sa vďaka zvoleným uhlom kamery zasekáva o objekty (lavičky, stĺpy), súbojový systém je žalostne pomalý a animáciami sa nemôže zrovnávať pri lození s takým Assassin's Creed. Po celú dobu viete, že musíte uniknúť, ale nikdy neviete ako, nie je vám ukázaná cesta. Ešte aj dnes tu narazíte na puzzly, ktoré v iných hrách nenájdete, na druhej strane podávanie pomocnej ruky je hojne replikované inde. 

Tak trochu iná poľovačka

Priameho konkurenta Shadow of the Colossus takisto nenájdete a to originál vyšiel v roku 2006. Lov monštier sa stal silnou inšpiráciou pre Lost Planet, Peace Walker a paralelne vyvíjaný Monster Hunter, ktorý je dnes takisto kultovkou. Shadow of the Colossus však nie je len o zabíjaní, aj keď tvorí chrbtovú kosť. Rozpráva príbeh obety. Výmeny lásky za smrť. Hrdina pokladá zosnulú mladú devu na oltár vyššej moci výmenou za 16 životov. Musí skoliť 16 kolosov gigantických rozmerov. V bohom opustenej krajine kolosy nie sú náhodou. Nepredstavujú typických strážcov úrovní, ale prekážku a skúšku odvahy.

Kamenné ozruty si neuvedomujú svoju zraniteľnosť ani smrteľnosť a už vôbec sa nezaoberajú myšlienkou, že ich môže poslať k zemi maličký človiečik s krátkym mečom v rukách. Shadow of the Colossus posúva zdolávanie nepriateľov na úplne inú úroveň. Natrápite sa, keď ich nájdete, keďže v hre neexistuje kompas a približný smer ukazuje vztýčený meč v lúčoch slnka. Natrápite sa, kým nájdete slabé miesto a zdráhavo ich zabijete. V istých momentoch súcitite s Wanderom, že to, čo robíte, robíte v mene lásky, ale súčasne si uvedomujete, že kolosy zohrávajú väčšiu úlohu v posvätnej zemi. Každý zo 16 kolosov je unikátny, bojovať s nimi budete vo vode, vo vzduchu, na zemi, z hradieb.

Team ICO vsádza opäť na svoj minimalistický prístup. Po celú dobu máte po ruke iba jeden meč, jazdíte stále na rovnakom koni, štartujete vždy z rovnakého miesta do všetkých kútov sveta, neviditeľne narastajú schopnosti hrdinu, nestretnete pri putovaní žiadnu živú dušu, žiadne dialógy alebo iného nepriateľa a jediný ukazovateľ, ktorý je relevantný, ukazuje výdrž. Wander pred zasadením smrteľného úderu lozí, škriabe sa, drží ako kliešť tela kolosov, ktorí sa ho snažia striasť. Strážiť staminu je dôležité, inak zletíte na zem a môžete s výstupom na horu začať znovu.

HD verzia je verná originálu vrátane všetkých módov sprístupnených po dohraní (Time Trial, Hard), hľadaní ovocia a bielych jašteríc pre zvyšovanie zdravia a staminy. Najväčší nedostatok originálu – prepad frameratu – bol zažehnaný vyšším výkonom PS3. Neobjavuje sa ani častý blur pri rýchlom pohybe alebo zmene kamery. Na druhej strane stále je osinou v zadku navigácia hustým lesom v sedle koňa alebo na úzkych chodníkoch, kde prekáža práve kamera hľadajúca vždy kompozične najdokonalejší uhol a zlatý rez. 

Obrovský vplyv

Pre súčasného prezidenta Worldwide Studios Shuheia Yoshidu je Team ICO olympijským tímom. Každé štyri roky dokáže dodať prelomovú hru, ale čakanie na tretie dielo The Last Guardian sa predlžuje. Pravidlo štyroch rokov už neplatí. Napriek tomu kedykoľvek sa ich tvorba objaví na bežeckej dráhe, zabehne svetový rekord. Zakaždým. O ICO a Shadow of the Colossus sa nehovorí ako o zásadných tituloch pre nič za nič. Predbehli dobu a preto sú vysoko cenené ešte aj dnes. Obstoja v skúške časom so cťou a zodvihnutou bradou. Obe hry dokázali posunúť obzory ďalej a donútili vás na hry pozerať inou optikou. Stále ide o diela s vysokou hodnotou a vzhľadom na koncovú cenu je hriech nemať ich vo svojej zbierke. A tu prichádza to Ale. Keď sa bude hovoriť v budúcnosti o ICO alebo Shadow of the Colossus, vždy sa bude hovoriť o origináloch, nie remastri.