ICO & Shadow of The Colossus Collection

… a muži na koňoch ho odviedli do Pevnosti...

Takto sa začína príbeh o chlapcovi menom ICO, ktorý mal v živote tú smolu, že sa pred dvanástimi rokmi narodil s rohmi. Rohy, ktoré sa v jeho kultúre objavovali v každej generácii, takže neboli ničím nezvyčajné, ale zato naekceptovateľné a neprípustné.
Tak, ako bolo po stáročia zvykom, ktokoľvek sa narodil „iný“, bol odvlečený do Pevnosti, uvrhnutý proti svojej vôli do kamenného sarkofágu v ktorom čakal na smrť a zabudnutie.

Aktérom hry sa stávate vo chvíli, keď sa Ico prebudí na zemi v obrovskej miestnosti vedľa rozbitého sarkofágu.
Dezorientovaný Ico je už úplne pri zmysloch, a jediné, čo jemu, respektíve vám ostáva, je hľadať cestu von....na slobodu.
Už teraz viete, že toto dobrodružstvo nebude ľahké, bude strastiplné a v neposlednom rade nebezpečné, mystické, no svojím spôsobom krásne a nezabudnuteľné.
Keď sa človek v takomto svete ocitne sám, úzkosť a strach z tohto kolosálneho kamenného väzenia sú až hmatateľné.
No na zdolanie tejto cesty nebudete úplne sami. Spoločnosť vám bude robiť Yorda - éterické dievča, bytosť, ktorá dokáže ovládať runové kamene, ktoré sa nachádzajú v celej Pevnosti, a slúžia na otváranie ciest v hre.
Yorda sa vám úplne vloží do rúk, celý jej život odteraz bude závisieť od vás. No najskôr ju budete musieť vyslobodiť z jej väzenia – klietky zavesenej vysoko nad Ico-vou hlavou.
Odrazu, keď držíte Yordu za ruku, vám príde úplne prirodzené a jasné, že musíte - vlastne chcete prebrať zodpovednosť za jej život a urobíte všetko preto, aby ste ju zachránili pred temnotou, ktorá číha za každým rohom a v zhmotnenej podobe čiernych prízrakov si ju chce odniesť späť kam patrí..do tmy.
Prízraky, ktoré dokážu človeka úplne pohltiť, a teraz nehovorím len o postave v hre, ale aj o reálnom pocite. Vzbudzujú strach, stiesnenosť a prázdnotu, vyvolávajú depresiu a nútia vás myslieť hlavne na Yordu, pre ktorú by ste kľudne obetovali aj život.
A pritom vôbec nevadí, že ju nepoznáte, dokonca jej ani nerozumiete, ale puto, ktoré týmto podivuhodným stretnutím vzplanulo, je silnejšie ako akékoľvek vyslovené slová.
ICO je jednoducho hra, ktorá sa nehrá, ale prežíva....

Ako som spomenula už skôr, príbeh sa odohráva v Pevnosti, obrovskej stavbe pripomínajúcej architektúru starobylých Inkov, Mayov, alebo Aztékov, avšak, plnej mechanizmov a technických výmyslov.
Velikánska stavba akoby sa snažila zmiasť vás vo svojich útrobách, vyviesť z rovnováhy. Tisíce schodov, stovky chodieb, miestností pospájaných nenápadnými cestičkami a rebríkmi si až pýtajú preskúmanie. Otvorené priestranstvá, na ktorých vás vďaka obrovskej rozlohe ani nevidieť vyzerajú fascinujúco. Detailné prostredia sú na svoju dobu dokonalé. Atmosféra a výzor kopírujúci doby dávno minulé je jedným slovom úchvatná.
Steny, múry, schody, ktoré po tisíckach rokov načal zub času, sa na niektorých miestach rozpadávajú, sú zaprášené, pretože už dlhé roky nik po nich nekráčal a nerozčeril ťažký prašný opar obklopujúci celú vašu bytosť takmer na každom mieste a v každej chodbe tohto giganta. Ani pre slnečné lúče nieje ľahké dostať sa cez vznášajúcu sa temnú riavu.
Svet, v ktorom sa náš príbeh odohráva je nádherne ponurí..fascinujúco vražedný pocitom samoty...


Hra Ico je ešte niečím jedinečná, a to je jej hudba a zvukové spracovanie. Podľa mňa jediná hra, ktorá ovplýva len zvukmi okolitého sveta, ktoré dotvárajú pocit, akoby ste tam boli naozaj. Hučanie vody, štebot vtákov, vŕzganie pák,buchot vlastných krokov či škrípanie mechanizmov sú v podstate jediné zvuky okolia, ktoré začujete. Hlasy ktoré v hre budete počuť, budú patriť buď Icovi, pri volaní na Yordu, alebo práve Yorde, keď sa objavia prízraky. Žiadne obsiahle dialógy, žiadna veľkolepá hudba, tá sa objaví len na absolútnom konci.

Ale nech sa dostanem aj k samotnému spracovaniu hry z môjho pohľadu. Je málo hier z roku 2001, ktoré sa môžu pýšiť takým spracovaním ako ICO. Detailne prepracovaná stavba, prirodzené pohyby postáv. Nenásilne volené farby, ktoré podčiarkujú výnimočnosť dvoch ľudí v opustenej Pevnosti. Hádanky, ktoré niesu stereotypné,sú síce jednoznačné, ale niekedy dokážu pekne potrápiť hlavičku.

Postavy sú pekné, prirodzené.. Ico vyzerá ako správny dedinský chlapec, a na Yorde je vidieť jej výnimočnosť, podľa mňa tvorí práve ona to svetielko nádeje na dosiahnutie slobody, a to doslovne.
No nedá mi nespomenúť kráľovnú,Yordinu matku, jej tvár, ktorá je krásne dokonalá ako dcérina a stráca sa v ostatku tela z temnoty, ma fascinuje. Vyžaruje z nej sila ale zároveň ponurá depresia tak isto ako z prízrakov.



Čo sa ovládania týka, chvíľu potrvá, kým si človek zvykne na kameru, pretože je statická.
Inak je ovládanie viac menej rovnaké, ako kdekoľvek inde. Ako v správnej adventúre s prvkami akcie musíte veľa skákať, šplhať, ťahať, ale aj hádzať a nosiť, pričom napríklad hodenie nejakej bomby mi dalo pekne zabrať, kým som sa to naučila,no chce to hlavne cvik a trpezlivosť, keď sa to náhodou nepodarí. Je jasné, že postava, ktorú ovládate je Ico, ale čo z Yordou? Stačí na ňu zavolať, a je vám v pätách, aj keď si myslím, že veľa hráčov ju bude, tak ako aj ja, držať väčšinu hry za ruku...:) Avšak, nie všade sa Yorda dostane v tesnom závese za vami držiac vás za ruku. Poväčšine jej budete musieť svojimi schopnosťami, ako je už spomínané šplhanie, skákanie, či ťahanie pomôcť dostať sa buď za vami, alebo k nejakému inému cieľu. Ona vám za to na oplátku vďaka svojej nadpirodzenej sile otvorí runové dvere, ktoré sa nachádzajú za každou lokáciou.
Umrieť v tejto hre je dosť zriedkavé, pretože je to možné len dvoma spôsobmi. Jeden z nich je, že Ico proste spadne z útesu, mosta, alebo zábradlia. A druhým sú prízraky, ktoré sa snažia ukradnúť vám Yordu, a vtiahnuť ju do temného portálu, ak ste príliš ďaleko, alebo na vás útočia ďalšie prízraky, môže sa stať, že sa im to podarí a vtedy proste hra končí. Bojovať proti nim môžete zbraňami, ktoré nájdete počas hry, a to konkrétne drevenú palicu( slúži aj na zapaľovanie ohňa), meč ( slúži aj na odseknutie lana) alebo bonusový palcát, či elektrizujúci meč, ktorý vás čaká na konci.
Odporúčam ale, si pri každej možnej príležitosti hru uložiť, a to tak, že si vaši dvaja hrdinovia spoločne sadnú na kamenný gauč, ktorých je v hre niekoľko.

Hra ICO vo mne zanechala pocit, akoby som s týmito dvoma hrdinami ich príbeh prežívala, akoby som tam bola s nimi. Veď koľko krát som sa sama pristihla pri tom, ako mi búši srdce, keď som počula Yordin zúfalý výkrik vo chvíli ako sa k nej prikrádali prízraky.
Alebo ten neopísateľný pocit, keď som stála na najvyššom stupienku Pevnosti a mohla som sa pokochať krásnou architektúrou. Či vtedy, keď jediný krát v hre podala ruku Yorda Icovi, a v očiach jej bolo vidieť, že nechce, aby sa vytvorené puto čo i len na chvíľku pretrhlo.

Ico, je krásny príbeh, ktorý má v hernom svete len málo konkurentov a svojou silou a emočnosťou osloví kohokoľvek. Čo na tom, že je krátky, prečo by malo vadiť, že medzi hrami je už v dôchodkovom veku.
Je to proste kúsok, ktorý musíte mať, bez ohľadu na to, či je tento žáner vášmu srdcu milí, alebo nie.
Nechajte sa teda previesť s našimi hrdinami až na koniec príbehu, a vychutnajte si tú krásu, ktorú som mala možnosť vychutnať si aj ja, a fakt neľutujem, že sa tak stalo.

Z mojej strany je to všetko, ešte mi chýba zohnať nástupcu tohto skvostu menom – Shadows of Colossus a čakať na nováčika menom – The last guardian.