Viac ako mesiac po premiére filmu prichádza videohra Battleship o svoju jedinú prednosť – moment prekvapenia. Kráča uhrovitý junák z kina, na filme bol, parádnom, o švárnych amerických námorníkoch, ktorí si to tvárou v tvár, či presnejšie, loďou v loď rozdali s ufónskym svinstvom z vesmíru. Čelili presile nevídanej, nikto by na nich ani zlámaný peniaz nestavil, a oni predsa, nezľakli sa, neustúpili ani o piaď, ba čo viac, zuby zaťali, zbrane naježili a natrhli hnidám ufónskym kaďák.

Adrenalín až z uší striekal, taký to bol film. Aj Rihanna sa v ňom prsila, aj ufónske vesmírne lode sa po transformersky rozkladali, ani čo by im Deceptioni za bratrancov boli, aj americkí penzisti sa pridali, sivovlasí veteráni, no film, na aký sa len tak nezabudne. Plný takýchto dojmov kráča ten junák, a tu zrazu, uvidí vo výklade hru s takým istým názvom, obrázok na obale sa nie náhodou na filmový plagát ponáša, vojde teda do obchodu a hru si kúpi, keď už to bola taká jazda. A kým príde domov, rozleží sa mu to celé v hlave, uvedomí si, akú kolosálnu blbosť videl, a ešte si aj podľa nej hru kúpil, ale už je neskoro, tak ako mu nikto peniaze za lístok do kina nevráti, nech bol ten film akokoľvek hlúpy, tak mu nikto ani za zbytočnú hru podľa neho nevráti ani cent.

Už to chvíľu vyzeralo, že s rýchlo kvasenými hrami podľa filmových licencií je koniec, ale nie, Battleship dokazuje, že niektoré veci sa jednoducho nezmenia. Stále dosť ľudí sa nechá nachytať. Ak by videohra Battleship presne v tejto podobe vyšla pred desiatimi rokmi, ocitla by sa na vrchole FPS žánru, pred piatimi rokmi by predstavovala slabý priemer, a dnes pôsobí ako zlý vtip. Lineárny posun vpred, likvidovanie čoraz väčšieho počtu nepriateľov, ktorí sa tupo a stádovito pokúšajú povyskakovať na tých istých miestach, skrývajú sa stále za tie isté prekážky a vlastne najlepšie by urobili, ak by svoje zbrane obrátili proti sebe a pekne na mieste zbavili seba i nás utrpenia. 

Akoby nebolo jedno, kto ich dá dole. Hra síce ponúka viac menej atraktívnu škálu prostredí, exteriérov, i interiérov, avšak aj neskúsenému sviatočnému hráčovi (kto iný by si aj takú hru kúpil?) veľmi skoro dôjde, že sa pohybuje stále tými istými koridormi oblečenými do iných textúr. Dieru do sveta neurobia ani zbrane, akurát s tými mimozemskými sa o čosi ťažšie mieri a tie pozemské treba častejšie nabíjať. Inak nuda, občas vystriedaná inou nudou.

Keďže Battleship chce byť FPS s prvkami taktickej akcie, priamočiara lomenica je striedaná pasážami, v ktorých treba pomocou navigačného prístroja ovládať lode – určovať im kurz a vyžiadať od nich palebnú podporu – keď treba odstrániť nejakú prekážku z cesty. A toto je tá iná nuda. V hre je to ešte menej zaujímavé ako na papieri a nepomáha tomu ani previazanosť herných módov, kedy v FPS častiach vypadávajú z mŕtvych oponentov tzv. Wildcards – vecičky akoby rozširujúce strategický rozmer hry – zväčša ide o iný, nový, lepší, silnejší typ zbrane, ktorý ale získate aj tak ak už ho môžete použiť, tak len vtedy, keď vám to hra sama dovolí.

Keď išiel film Battleship do kín, kampaň sľubovala zážitok nie nepodobný filmovým Transformerom, azda preto, že aj za Battleship je hračkársky gigant – firma Hasbro a podobne ako Trasformers, je aj Battleship „filmom podľa hračky“. Akurát tu nejde o robotov maskujúcich sa za autá, buldozéry, vrtuľníky či inú kovovú háveď, ale o stolovú logickú hru, ktorú väčšina z nás pozná ako námornú bitku, či jednoducho lodičky. A nie je k tomu treba žiadna hra, stačí ceruzka, štvorčekový papier a extrémne nudná vyučovacia hodina. B3 - zásah.

Ak sa niekto podľa takéhoto čohosi rozhodne nakrútiť film, nebude mať všetkých doma a nemôže to myslieť vážne. Film samotný vyzerá presne podľa toho, nedá sa brať vážne, ale keď človek nechá rozum doma a príliš nad videným nepremýšľa, môže sa kráľovsky zabaviť. Také guilty pleasure. Ak by sme sa takýmto spôsobom pozerali na videohru Battleship – teda na videohru vyrobenú podľa filmu nakrúteného podľa stolovej hry, môžeme smelo napísať, že platí to isté. A prednosťou je, že herný príbeh nekopíruje ten filmový, takže nedochádza k vyzrádzaniu a vôbec nevadí, ak človek už film videl. Platí to aj naopak, šialenec, ktorý si videohru Battleship zamiluje, sa môže tešiť aj na film. Dostane, čo si zaslúži.

Battleship je mizerná hra, primitívna, tupá, jednoduchá, občas vytáčajúca za hranice príčetnosti, avšak zároveň azda i preto nekonečne zábavná. Guilty pleasure, presne ako film. Nestáva sa často, aby človek hru spustil a permanentne sa rozčuľujúc nad jej primitivitou ju aj celú prešiel. Päť hodín? Pokojne aj sedem podľa zvolenej náročnosti, dá sa presvišťať aj za tri, niežeby som to skúšal, už nikdy si Battleship nezahrám, ale ten jeden krát stál za to.

Jediným spôsobom, ako sa k Battleship vrátiť by bol multiplayer, nakoniec, lodičky sú jedným z najlepších multiplayerov vôbec a vystačia si celkom bez elektroniky, tu ale potenciálnych hráčov čaká veľké sklamanie, Battleship žiadny multiplayer nemá, nič, nothing, niente, ne nada. Azda sa vývojári zľakli, že ak by do takej mizernej videohry mutiplayer implementovali, aj tak by ho nikto nehral. Nikto by sa totiž neodvážil priznať, že Battleship si sám a dobrovoľne kúpil.