Séria Medal of Honor je úzko spätá s vojnovým žánrom, ktorý sa stal za posledných 10 rokov nesmierne populárnym hlavne vďaka nasledovníkovi Call of Duty a neskôr aj Battlefieldom. O to smutnejšie je dívať sa ako séria upadá. Ani nový reštart jej nepomohol. V roku 2010 sme ešte EA a Danger Close štúdiu dávali šancu, ale dnes vieme, že nový rozbeh sa nepodaril.

Medal of Honor: Warfighter prichádza s vlažnou reklamnou kampaňou, neskoro dodanými verziami na recenziu a masívnym patchom v deň premiéry. Všetko to naznačovalo otázny výsledný produkt a ten sa aj potvrdil. Hra sa dostala na trh nedotiahnutá, s množstvom problémov a absentujúcou hĺbkou. Stratégia EA mať každoročnú náhradu za Battlefield jednoducho nevychádza. Predaje síce indikujú opak, ale kvalita absentuje.

Warfighter má rovnakú ponuku ako pred dvomi rokmi, kampaň a multiplayer, bez prídavných misií alebo kooperácie. Jedinou výraznejšiou zmenou je použitie Frostbite 2 enginu na komplet celú hru, minulý rok si ju delili medzi sebou Unreal engine v kampani a Frostbite v multiplayeri. Teraz hra pôsobí konzistentnejšie, ale žiadne ďalšie možnosti neprináša. Ostáva vám teda štandardná 5 - 6 hodinová kampaň a riziko, či vás skromný multiplayer vtiahne, alebo nie.

V nevýraznej kampani sa znovu vracajú do akcie Preacher, Mother, Voodoo a ich jednotka Teamforce Mako. V šiestich hodinách sa nám autori snažia naservírovať mix terorizmu, rozmanitých misií inšpirovaných skutočnými udalosťami a citového vzťahu rodiny a vojaka. Snažia sa vykresliť superhrdinov, vojakov bojujúcich za svoju vlasť a obavy manželiek pred tým najhorším. Tento útok na emócie ničí plytký príbeh kampane, ktorá pôsobí iba ako spomienka na sériu misií v rôznych častiach sveta s jemným náznakom lovu na jedného z teroristov v pozadí.

Príbeh však nie je najväčším problémom kampane, tým sú práve misie, z ktorých väčšina vyzerá, akoby sme ich už hrali desiatky krát. Nepomáha im ani obohranú schému kombinujúc neustále útoky nepriateľov a postup za ďalšie dvere. Absentuje hĺbka, jedinú rozmanitosť pridávajú občasné racingové levely. Tie sú vďaka zapracovanému NFS enginu dynamické aj zábavné. Žiaľ aj tu autori nevedia, kedy dosť a neskôr už hra miestami pripomína viac NFS ako Medal of Honor. Hrali ste už stealth s autami? V Medal of Honor to zažijete. Alebo ďalší príklad hovoriaci za všetky, hrali ste už 30 sekundovú misiu, v ktorej vystrelíte iba jeden náboj? To je Medal of Honor: Warfighter. Eventuálne to môže byť aj skutočnosť pre vojakov v boji, ale potrebujeme takéto misie v hre?

EA a Danger Close sa až príliš chcú koncentrovať na skutočných vojakov, veteránov, spracovávať skutočné misie, v hre to jednoducho nefunguje. Nefungovalo to už v prvom Medal of Honor titule, nefunguje to ani od dva roky neskôr. Možno by sa autori už mohli poučiť alebo kampaň prerobiť do skutočne hrateľnej formy. Nemala by to však byť 30-sekundová misia ani umelo naťahované prestrieľavanie sa stovkami rovnakých nepriateľov čakajúcich za každým rohom.

Ďalším problémom kampane sú chyby, autori by potrebovali ešte polroka na doladenie skriptov, zrušenie nelogického obmedzenia levelov aj odstránenie bugov. Pre nedostatok času napríklad nastavili zvláštne hranice levelov, za ktoré nemôžete vyjsť. Niekedy rovno zomriete, inokedy vám začne odpočítavať čas alebo narazíte na neviditeľnú stenu. Nehovoriac o tom, že sa môžete stretnúť s padaním hry. Ak vás obídu všetky bugy, určite sa dostanete do situácii, kedy musíte vykonať niečo v daný moment. V jednej zo spomínaných racingových scénach musíte doslova v správnej sekunde buchnúť to protivníkovho auta, aby sa prevrátilo a misia úspešne skončila. Ak to nestihnete, nasleduje reštart.

Kampaň vás zavedie do upršanej Polynézie, niekoľko misií absolvujete v púštnych prostrediach, jazdu autami cez mesto, krátke vystrieľavanie nepriateľov z helikoptéry, občasné sniperovanie. Chýbajú skutočne adrenalínové alebo prekvapivé scény. Až na vozidlá je všetko v obohraných mediach, bez noviniek, bez hĺbky, teda s jediným vylepšovateľným parametrom - možnosťou rozrážania dverí. V skutočnosti je úplne jedno, ako do miestnosti vpadnete. Rozsiahly breach systém vyznieva nezmyselne. To dopĺňajú nekonečné zásobníky na sekundárnych zbraniach a ako kontrast k tomu otravne dlhé nabíjanie zbraní. Možno pomer reality a hrateľnosti nezvolili autori práve najvhodnejší.

Multiplayer je druhou stranou mince Medal of Honor: Warfighter. Danger Close prišlo s jedinečným konceptom súťaže národov, aký sme napríklad videli v TrackMania Nations. Každý si vyberie svoj štát, bojuje zaň a zbiera body. K tomu hra ponúka 12 špeciálnych jednotiek, z ktorých si hráči môžu vybrať a získať ich špecifické vybavenie a v modifikátore zbraní si ho ešte môže každý doladiť postupne odomkýkateľným vybavením.

Tak začína tretia svetová vojna, našťastie len virtuálna. Užijete si ju v sérii piatich štandardných, ale rýchlych a zábavných multiplayerových módoch približujúcich sa k ponuke Battlefieldu 3. Máp je osem, sú menšie ako v Battlefielde a obdoba Conquest módu sa tu míňa s účinkom. Ničím nevynikajú a ak hrávate Battlefield 3, je otázne, či sa oplatí prechádzať na orezanú ponuku, ale ak vás chytí boj za svoj národ, ste na správnom mieste a niekoľko týždňov sa zabavíte. Na druhej strane je tu mód Homerun, podobný Counter Striku. K tomu autori pridávajú Fire Team systém, kde každý z hráčov dostane svojho parťáka v multiplayeri a bojuje po jeho boku. Čo je ale výraznejšie, spawnuje sa pri ňom. Toto je prvok, ktorý sme doteraz videli len v kooperáciách, ale je prísľubom dobrej spolupráci v multiplayeri.

Rozsiahly classový systém, Fire Team a boje národov sú veľmi dobré nápady, ktoré sa hre nedajú uprieť, žiaľ mimo toho veľa neponúka a je nepravdepodobné, že dokáže stiahnuť hráčov Call of Duty alebo Battlefieldu, ktoré majú širšiu ponuku a hlavne majú vlastnú identitu. Tú Medal of Honor stále nevie nájsť a necháva sa inšpirovať inými sériami, navyše s chybami, ktoré by trebalo odchytať. Padaním alebo mrznutím to začína, zabitím z neznámej príčiny končí.

Jedným z výrazných vylepšení oproti Battlefieldu 3 je možnosť spúšťať hru priamo bez browsera, keďže hra už má nastavenia multiplayeru a takmer všetky možnosti v sebe, nechýba ani server browser, nastavenia Fire Teamu alebo platoonu. Browser teraz ostáva ako vedľajšia možnosť spúšťania alebo sledovania štatistík, presne tak ako by to malo fungovať.

Použitie Frostbite 2 enginu je Medal of Honor: Warfighter veľký krok vpred oproti Battefieldu 3. Po výkonovej stránke je všetko odladené, grafika je rýchla aj keď nie tak kvalitná ako pri Battelfielde, ponúka však decentnú ukážku rozsiahlych a detailných prostredí ako aj neustálej deštrukcie. Nezaostávajú ani dynamické animácie vojakov padajúcich rad radom pre svoju slabú AI, respektíve jednoduché skripty. Občas vidieť známy neduh nekonečného respawnu, ale to je už štandard v tomto štýle hier. Čo však nie je štandard, je padanie a množstvo chýb. Danger Close zrejme ani vďaka kvalitnému enginu nestihli hru dokončiť.

Renderované scény predeľujúce kampaň spracované v kvalite Battlefieldu vyzerajú slabo a nevýrazne, nemajú spád a akčný hráč ich má chuť preskočiť okamžite. Nehovoriac o vzhľade ženských tvárí, ktorý sa vôbec nepodaril. 

Medal of Honor: Warfighter je živý hudbou Ramina Djawadi (téma Iron Man, Game of Thrones), odviedol slušnú prácu, ku ktorej svojou troľkou prispel aj Mike Shinoda z Linkin Park. Nakoniec úvodná pieseň Castle of Glass od Linkin Parku zaznie niekoľkokrát počas hry hneď v niekoľkých verziách.