O niektoré hry by ste ani pohľadom nezavadili, no je veľká pravdepodobnosť, že sa stanú hitom v predajoch. Sviatočným hráčom môžete dlhé hodiny zbytočne vysvetľovať, prečo je "xyz" (doplňte názov podľa vášho uváženia) perfektným kúskom, ktorý si jednoducho musia skúsiť, aby zistili, že hry sú skvelým zábavným médiom. Nie, takto to proste nefunguje a na výslní ostanú rôzne banálne minihry a poskakovanie. Alebo šteniatka.

Pozri, kto to hovorí

Nintendogs pre DS bolo roztomilou a zábavnou hrou, no v knihovničke mnohých majiteľov tejto krabičky chýba. Nie je to bežná hra, ktorú si vytiahnete na skrátenie dlhej chvíle. Starostlivosť o zvoleného psíka môže v mnohých evokovať splnenie si vlhkého sna o vlastnom domácom zvieratku. Fungovalo to len niekedy a len čiastočne. V časoch, dnes už možno dávno zabudnutých, sa to nepodarilo Tamagotchi, bravúrnym Petz (rozdelenie na Catz a Dogz vrátane, pri spomienke na brechajúce psiská preháňajúce sa po desktope nejeden zo starých bardov so šedivejúcimi a ustupujúcimi vlasmi usmrkne) alebo Creatures. Živý tvor je skvelým práve preto, že vyprázdni svoj mechúr na mieste, kde to skutočne nepotrebujete, ale vždy mu to odpustíte. Milovníci akváriových rybičiek si nájdu vlastný príklad.

Aj z toho dôvodu sa naše pohľady na PlayStation Vita Pets upierali s nádejou, že vývojársky tím Spiral House nepustí svoju šancu a predvedie nám cirkus, na ktorý len tak ľahko nezabudneme. Nepodarilo sa a ak predsa, určite to nebudú pozitívne spomienky. Už po pár sekundách pred výberom vlastného psíka z dvanástich rás v adopčnom centre zistíte, že tu čosi nehrá. Psíkovia totiž nebrešú, neskuvíňajú, nevrčia, dokonca ani neslintajú, nefunia a negrgajú. Ale rozprávajú. To, čo nám pripadalo pred 20 rokmi zábavné vo filme Pozri, kto to hovorí, predstavuje dnes prvý kopanec do zadku atmosféry. Zvieratko na obrazovke si nedokážete obľúbiť, nedokážete sa s ním zosobniť, prijať ho za niečo viac, než len animovaného hrdinu. Síce chlpatého, ale len panáka, ktorý behá po štyroch a občas pustí bobky.

Neosobný prístup je dotiahnutý do absurdnosti samotnými monológmi. Aby sa tvorcovia zavďačili predovšetkým mladším hráčom (pre nich je hra primárne určená), vytiahli z talóna neuveriteľne stupídne hlášky. Tie sa navyše neustále opakujú, takže budete mať čoskoro plné zuby verklíkovania toho, akí ste super a zohraná dvojica, pretože ste vyhrabali na záhradke zhrdzavený svietnik. Voľba rozprávajúcich zvierat tento kúsok automaticky odsúdila do roviny infantilných hlúpostí, ktoré so zvieratami nemajú nič spoločné. Ak škrabkáte svojho psa, ťažko očakávate, že bude hovoriť slová ako z východonemeckého porna, no pri hraní PS Vita Pets si tak pripadať budete.

Psi sa bránia útokom

Po úvodných peripetiách v tutoriáloch sa síce potešíte možnosti hlasového vydávania povelov, avšak tak rýchlo, ako vás to zaujme, sa tejto príležitosti pustíte a budete radšej šmátrať prstom po displeji. Predsa len, vykrikovať po malej krabičke je na verejnosti mierne nedôstojná činnosť, hlavne ak si svojho psa pomenujete slovom, pri ktorého zakričaní sa nejeden dôchodca obzrie a maminka zakryje svojmu dietku uši. Je to ďalšia zbytočnosť, o nutnosti fotografovania sa pri každom spustení ani nehovoriac. Podobne môžeme pokračovať v rôznych činnostiach, ako povinná sprcha alebo kŕmenie. Škrabkanie sme už načrtli. Množstvo úkonov, ktoré musíte vykonať, ponúka jednorázovú zábavu, opakovane začne nudiť a bez akéhokoľvek progresu alebo osvieženia sa stane nočnou morou. Navyše tu všetko príšerne dlho trvá.

Tak dobre, bude vás baviť masírovanie displeja a minútové dranie prstu vám nepríde divné. Avšak žrádlo budete dávať psovi stále rovnako a nepostrehnete rozdiel medzi tým, či mu kúpite drahú modrú konzervu alebo tú červenú a najlacnejšiu. Zapýta si piť, tak mu nalejete vodu (kliknem na interaktívne miesto, kliknem na inventár, nájdem medzi desiatkami predmetov vodu, vytiahnem ju na pľac, vezmem ju do ruky a nahnem ju, aby som vylial jej obsah, sledujem ako pes 15 sekúnd chlípe vodu… a vždy rovnako, s totožnými animáciami), je hladný, dáte mu žrať (postup je totožný) a keď je špinavý ako cigánske hračky, šup s ním do sprchy a minúty brhlíte psisko po displeji. Akákoľvek invencia alebo novinky počas hrania nenájdete, ten havkáč sa v podstate nemení.

Primitívne RPG prvky sú okresané na absolútne nutné zlo. Pes dokáže ťahať hračku (kopírujete pohybujúci sa kurzor, aby ste ju udržali v ruke), hľadať zakopané predmety (v časovom limite musíte nájsť danú vec klikaním na displej) alebo mu hádžete lietajúci tanier či loptu. Aby ste sa dostali v hre ďalej, musíte vybrané schopnosti dostať na určitú úroveň alebo naučiť psa konkrétnym kúskom. Ak sa nevie plaziť, nepodlezie spadnutý strom a ak nemá silu v papuli, neotvorí bránku. Nielenže je to absurdné obmedzenie, ale navyše vás núti opakovať dokola tie isté činnosti, ktoré vlastne neboli zábavné ani na začiatku a teraz vás vyslovene iritujú. Aby to nebolo málo, animácie sa, samozrejme, nedajú odklepnúť, pes sa musí vždy vrtieť a váš pohyb je n-e-u-v-e-r-i-t-e-ľ-n-e spomalený. Možno je pánom psa dôchodca so srdcovým záchvatom, šúchajúci sa za bielym svetlom, inak si rýchlosť pohybu konvertujúcu k nule ťažko vysvetliť.

Pozor, tu stráži pes!

Zábava a hrateľnosť na bode mrazu - aspoň tak by sa dalo zatiaľ konštatovať, ale dopredu vás ako-tak ženie učenie sa nových kúskov a hlavne napodobenina príbehovému módu. V ňom sledujete stopy kráľa Rufusa a jeho štvornohého priateľa, počúvajúceho na meno Cosmos. Prostredie schátralého hradu a jeho okolia (les, podzemie) je príjemnou prechádzkou. Cez Castlewood Island prechádzate pomaly, no nájdete v ňom mnoho ukrytých miest a aspoň štipku logických hádaniek. Tie síce zvládnete vďaka konkrétnej nápovede bez problémov, avšak zároveň reflektuje zameranie na mladšie publikum. Nikdy nebudete zbytočne tápať a dvere ostanú zatvorené len v prípade, ak musíte potupne levelovať určitú schopnosť psíka.

Technické spracovanie je zvládnuté bravúrne. Prostredie je síce možno príliš mŕtve a minimálne interaktívne a nahrávacie doby až zúfalo dlhé, ale určite sa je na čo pozerať. Animácie pohybov psa potešia, sú prirodzené, bez zbytočného sekania a nadväzujú na seba. Len škoda, že samotní psíkovia nie sú detailnejší a pôsobia skôr ako plyšové hráčky bez života. Občas prekvapia bugy, kedy musíte znovu načítať posledne uloženú pozíciu, aby ste mohli čokoľvek vykonať. Ovládanie je intuitívne, využíva dotykové možnosti displeja, no v ústraní nie sú ani analógové páčky. V menu by bolo vhodné využiť ich a odpadlo by tak zbytočné rolovanie.

Celkovo je PlayStation Vita Pets sklamaním. Nie preto, ako vyzerá, ale celkový dojem zo starania sa o virtuálne zvieratko nie je dostatočne pútavý. Práve naopak, simulácia je nudná, zdĺhavá a monotónna, zvieratá pôsobia príliš umelo. Do úvahy treba vziať nižšiu cenu, psíkovia sú určení predovšetkým mladším hráčom a im by mohlo nadšenie zo zvieratka, aj keď neživého, vydržať o pár hodín dlhšie. Potenciál však zostal nevyužitý a kvalitatívne sa Pets konkurenčnému Nintendogs, žiaľ, nepriblížili.