Rok 2014 prial pretekárskym hrám. Okrem známych licencovaných sérií dvojstopých aj jednostopých vozidiel naprieč všetkými platformami. A okrem toho sa každá dočkala toho svojho vlastného klenotu. Na Xbox One to bola Forza Horizon 2, na PS4 zas DriveClub, na PC sa finálnej podoby dočkala očakávaná simulácia Assetto Corsa. Celé to na konci roka zabalil Ubisoft svojou MMO The Crew. Jazdiť ste tak mohli do sýtosti, od rána do večera. No možno vám to nestačilo a chceli by ste skúsiť ešte niečo. Obzerali ste sa tu a tam a narazili na neznámy kúsok, avšak so zapamätateľným názvom – Motorama: Classic Racing.

Motorama vás zavedie do obdobia, kedy na to, aby bol človek cool, stačilo včesať si do vlasov za naberačku oleja na smaženie alebo masti. Prenesie vás do 50. rokov v USA. Alebo aspoň do niečoho, čo si autori pod týmto zaradením predstavujú. To znamená, že vám z rádia hrajú gitarové tóny a v garáži stojí nablýskaná krásavica s nezabudnuteľnými krivkami. U nás v tej dobe nejeden pán veľkomožný brázdil cesty v unikátnom Tatraplane, no svoje miesto na cestách si hľadala už aj Tatra 603. Podobné stroje však vládli celému svetu a v USA vtedy vznikli kúsky, ako Hudson Hornet, Oldsmobile 88, či dokonca Chevrolet Bel Air. A to všetko je aj v tejto hre. Až na taký detail, že to tu vlastne vôbec nie je.

Za hrou stojí malé štúdio, takže je pochopiteľné, že nemohlo pracovať s veľkými licenciami. Druhá vec však je, že vývojári nevedeli vôbec pracovať s atmosférou. Nemusíte mať na aute žiariacu značku, aby ste vedeli, čo to je. Musíte mať však z neho ten správny dojem. Rovnaké je to s hudbou. No hra vám dáva asi taký pocit originálu ako tepláky so štyrmi pásikmi. Autá vyzerajú inak, ale správajú sa tuctovo a nudne. Hudba je zo začiatku príjemným spestrením, no keď zistíte, že vám v krátkych slučkách hrajú asi 3 melódie, hneď ju radšej vypnete skôr, ako vás otrávi.

Sú hry, pri ktorých ste radi, že vás vrátia svojou hrateľnosťou do minulosti. Platí to hlavne pre adventúry, FPS zo starej školy či poctivé survival horory. Motorama sa medzi tieto hry nezaradí, aj keď sa zjavne snaží. Hra zaspala dobu. Pretekárske hry sa za uplynulé roky už vyvinuli a aj keby hra neškrípala po stránke hrateľnosti, takouto jazdeckou kariérou by vás aj tak nechytila. Možno je ťažké si to predstaviť, no stavia hlavne na grindovaní. A tak preteky, ktoré vám spôsobili agonickú bolesť už pri prvom prechádzaní, musíte často jazdiť znova.

Ste len takým obyčajným jazdcom s namastenými vlasmi, ktorý sa chce presadiť. V ceste vám však stojí partia pretekárskych „bossov“. Každý má pridelenú určitú časť mapky, po ktorej, samozrejme, nejazdíte, iba ju vidíte v menu. Aby ste sa k bossom dopracovali, musíte sa najskôr kvalifikovať v sériách nezáživných pretekov, kde vyzbierate nejaké medaily a kredity. Nakoniec zistíte, že jazdíte v katastrofálnej plechovici, ktorú v poslednom preteku všetci predbiehajú, takže sa opäť vraciate k starým pretekom a získavate ďalšie kredity. Vylepšíte si auto a idete na duel s bossom. Ten sa aj tak v polovici pretekov vybúra a vy vyhrávate. Za odmenu navyše získavate obrázok pin-up ženy. Veľmi škaredo vytvorený in-game obrázok.

Nie je to však len o vyhrávaní. Počas jazdenia máte aj ďalšie úlohy a niektoré sú, bohužiaľ, povinné. Nanešťastie sú reprezentované len ikonkami a tak občas neviete, čo od vás hra chce. A ako sa tak snažíte držať od súperov (lebo ak do vás vrazia, je to váš koniec), tak musíte driftovať, skákať, používať nitro a podobne. Takto podmienený postup predstavuje ešte väčšiu frustráciu, ktorou si hráč musí prejsť. Zábavu tu skutočne nenájdete takmer v ničom. Snáď len v obstojnom množstve áut, pri ktorých môžete hádať, z akých reálnych predlôh vychádzajú. A potom ešte úpravy a oklieštený tuning. Nakoniec vás tu však niečo rozosmeje, aj keď pravdepodobne neplánovane.

Ak by som vám opísal niektoré zábavné chyby v Motorame, pravdepodobne mi ani nebudete veriť. Svetelné bytosti Silvie Šuvadovej sa bežným ľuďom zjavujú častejšie, ako môžete na podobné bugy naraziť vo svete videohier. Vaše auto napríklad len tak odštartuje. Samo. Ešte pred začiatkom pretekov, čo je krásne vidieť v jednoduchej animačke. A potom veselo pokračuje v jazde. Samozrejme, s náskokom a samozrejme, stále úplne samo. Alebo vám jednoducho všetko začne blikať ako na Silvestra, či sa auto dostane do nekonečného šmyku, ktorý prerušíte jedine skončením preteku. A občas si poskočí. Len tak, z nudy. Ide pred vami súper a zrazu hop.

Sledovať stopu súperov pred vami je zážitok. Je to totiž vec, ktorá dokáže vyvolať asi najlepšiu predstavu o tom, ako to vyzerá, keď sa niekto snaží prejsť Dobšinský kopec s dvoma promile. Pred vami je rovná cesta, súper sa zrazu strašne rozkolíše a pri prvej príležitosti to oprie do zvodidiel. A to pre vás predstavuje najväčšie nebezpečenstvo, lebo často to cestou k nim dokáže oprieť ešte aj o vás. Ak máte schopné auto, nie je problém zvíťaziť. Narozdiel od AI máte totiž ruky a hlavu na krku, takže vám len stačí počkať na chyby rivalov a vyhnúť sa im.

Fyzikálny, kolízny a hlavne jazdný model patria medzi najzaujímavejšie aspekty hry. Nie preto, že by boli výnimočne prepracované, no pravdepodobne osvetľujú záhadu pôvodu autorov. Google o nich nič nevie, no podľa fyzikálnych zákonov, na ktorých je hra založená, je isté, že nie sú z tohto sveta. Rôzne podivné kolízie sú tu na dennom poriadku. A nie vždy za to môže fakt, že pri recenzovaní hry sa už na ňu neviete ani pozerať, tak radšej vypnete monitor a riadite sa len zvukom pri sledovaní niečoho príjemnejšieho. Napríklad monoskopu. Ovládanie je jednoducho strašné a nezáleží na tom, či máte v rukách klávesnicu, gamepad alebo aj ihlice na štrikovanie. Žiadna periféria výsledný efekt nezlepšuje.

Grafika je dosť zlá, aj keď vezmeme do úvahy, že Motorama beží na engine Unity. Protiváhou k tomu sú aspoň relatívne nízke nároky na hardvér, aj tak však hra tu a tam nevysvetliteľne laguje aj na silnejších zostavách. Zvuk vám pravdepodobne spôsobí krvácanie z uší. Všetky motory znejú rovnako strašne a akosi občas vydávajú zvuk aj vtedy, keď by to robiť nemali. Hodnotenie hudby ste si už asi domysleli, no najhoršie na nej je, že presne počujete, kde začína a končí tá krátka slučka. Tak zle je nastrihaná.

Prečo teda Motorama nemá absolútne najhoršie hodnotenie? Má to šťastie, že som už v živote hral napríklad aj FlatOut 3. Autori sa ho snažili prekonať, no nepodarilo sa. A skončili len na úrovni Streets of Moscow. Je to skutočne veľmi zlá hra v každom ohľade a nie je ani jediný dôvod, kvôli ktorému by som ju mohol komukoľvek odporučiť. Snáď okrem masochistov. Bugov je v nej toľko, že by si na ich exporte autori mohli založiť biznis a išiel by im lepšie ako tvorba hier. No zároveň má Motorama aj jedno šťastie. Ponúka zaujímavé autá, ktoré v iných hrách neuvidíte. Ak sa k nej teda nejakou nešťastnou náhodou dopracujete, môžete sa aspoň kochať ich prítomnosťou.