Nie som vulgárny človek, no priznám sa, že pri hraní a následne aj písaní recenzie na tento titul som mal isté problémy s vyjadrovaním. Fínski Bugbear si na značke FlatOut vybudoval vo svete videoherných racingov celkom zvučné meno, teraz sa však vrhol pod taktovkou spoločnosti Namco na ich klenot Ridge Racer a tak sa okolo FlatOutu pozlietali supy. Nie je známe ako sa to stalo, no k tretej časti sa nejakým nedopatrením dostali vývojári z Holandska – Team6 Game Studios. A po okúsení hry vám je jasné, že číslica 6 v názve znamená denný prídel obľúbeného holandského exportu v gramoch pre každého zamestnanca.

Ako už názov napovedá, tak FlatOut 3: Chaos & Destruction privedie na vaše obrazovky chaos a všadeprítomnú deštrukciu. A je to tak aj v skutočnosti. Chaos v priebehu hrania vás v momente položí a ostatné aspekty hry mu celkom umne sekundujú. Výsledkom je tak deštrukcia slávnej značky, aká v hernej histórii snáď nemá obdoby a ktorú by v stredoveku trestali nevyberanými spôsobmi, minimálne upálením. Nakoľko sa však nazývame civilizovanou spoločnosťou, tak si musíme vystačiť s nekompromisnou kritikou. Poďme teda na to.

Predpokladám, že máte radi ten pocit, keď vás v hre niečo ženie dopredu, motivuje vás v neustálom hraní a za dosiahnuté úspechy vás aj istým spôsobom odmeňuje. Nazvime si to napríklad kariéra, čo je v tomto žánri zodpovedajúci pojem. No tak na akúkoľvek kariéru hneď zabudnite, nič také tu nenájdete. Je tu len psychická šikana zo strany samotného titulu, ktorý vás núti trpieť katastrofálne preteky len z toho dôvodu, aby sa vám otvorili ďalšie, pričom však úplne absentuje pocit akejkoľvek náväznosti či súdržnosti.

Nad absentujúcou prezentáciou sa ani nebudem pozastavovať. To je v budgete pomerne bežným javom, no aj budgetový titul sa dá spraviť poctivo. V hre na vás rovno vybafne ponuka až deviatich úchvatných režimov. Niečo také by ste si mohli pomyslieť, keby ste nevedeli, že sa jedná o spodinu hernej produkcie. Nech je totiž číslo akokoľvek vysoké, tak funguje len na papieri a realita je od neho na míle vzdialená. A okrem nich je tu ešte samozrejme multiplayer, ktorý nikdy nikto nehral a ak je na svete ešte aspoň trocha súdnosti, tak ho nikdy nikto ani hrať nebude.

V skutočnosti FlatOut 3 ponúka iba štyri režimy, ktoré (ako som už spomínal) nijako nemotivujú hráča v napredovaní naprieč hrou (ak by aj náhodou niekto mal nejaké zvrátené nutkanie ju hrať). Klasický pretek tu môžeme nájsť v niekoľkých verziách, prvou je režim Race, ktorý je mimochodom strašný. Nechá vás vybrať triedu, auto, trať, jazdca a môžete sa vrhnúť na jazdu. Hurá. Ďalšou sú nočné preteky, v ktorých zase nič nevidíte a to myslím doslovne. Okrem toho, že je tma, tak ešte aj prší, blýska sa a je hmla, čo aspoň zakrýva všetok ten horor okolo. Smola je, že neviete, kam vôbec idete. Potom sú tu offroad preteky na vidieku, kde nejazdíte v úzkom koridore, ale po širších priestranstvách sa cez waypointy musíte dostať do cieľa. Vďaka zlému rozmiestneniu waypointov často neviete, kam ísť. No a nakoniec sú tu formule. Tie sú aspoň trochu hrateľné, no aj to len vďaka tomu, že sa všetci vaši súperi vybúrajú hneď v úvode a ďalej idete sami. Treba však okamžite vypnúť zvuk, nakoľko motor formúl v tejto hre dokáže len pískať vo vysokej tónine pri rýchlej jazde a v nízkej pri brzdení. A dokáže z toho rozbolieť hlava.

Určite sa vám páčil kaskadérsky režim v pôvodných hrách. Určite by si vtedy nik nepomyslel, že aj toto sa dá pokašlať. A pritom k tomu stačí tak málo. Len úplne odstrániť akúkoľvek variabilitu a navrhnúť tie najdebilnejšie prostredia, aké si len viete predstaviť. To je taký stručný recept ako zábavu nahradiť frustráciou z nehrateľnosti. Preč je všetko, čo vás bavilo. Tentoraz treba len trafiť stred terča a to na prvý raz. Čo je často problém už len preto, že prvých desať pokusov budete ten terč hľadať a ďalších desať rozmýšľať, ako sa k nemu čo i len dostať.

No a nakoniec tu máme asi to najhoršie, čo hra ponúka - demoličné derby v dvoch podobách. Aj v tomto prípade sa autorom podarilo nemožné – pokaziť obyčajné búranie autíčok. Môže za to katastrofálny kolízny model, ktorí vidí kolíziu aj tam, kde nie je. Samozrejme, to platí aj naopak. Často sa vám podarí vyhrať, no skoro nikdy ani neviete prečo. Autá (ako herné objekty) sa často prelínajú a tak je auto súpera cez polovicu vášho a občas aj divne poskočí, či sa zasekne. Bez zjavného dôvodu. A ako bonus je tu séria 50 výziev, ktoré len rekapitulujú všetku tú katastrofu, čo vám ponúkajú už spomínané módy a pridajú aj niečo málo ďalšieho hororu.

Nezaujímavá náplň je jedna vec, no stále ešte nemusí byť dôvodom pre tak nízku známku. Poň si však netreba chodiť ďaleko. Na začiatok si zoberme neexistujúci jazdný a kolízny model. Rozmery herných objektov v jednotkách a nulách sú pravdepodobne iné ako v skutočnosti vidíte. Preto sa môže stať, že s autom preletíte objektom, ktorý vidíte, ale fyzicky tam nie je. Tak isto nemáte istotu, či drevený plot prerazíte, alebo na ňom auto zošrotujete, vždy je tomu inak.

Aby tých skvostov v podaní tretieho FlatOutu nebolo málo, tak jazdenie je skutočnou lahôdkou. Bez ohľadu na ovládaciu perifériu je úplne nemožné udržať auto na rovnej trase. Štačí zošliapnuť iba plynový pedál a aj tak s autom bude hádzať z jednej strany cesty na druhú. A to je len vrchol ľadovca. Pod hladinou sa skrýva občasná nemožnosť prechádzať zákruty, kedy sa jednoducho ovládanie zasekne a auto v divnom šikmom šmyku vrazí do najbližšej prekážky. Inokedy si zase bezdôvodne podskočí, či sa zvláštne prevráti. Prevracanie platí aj pre vášho jazdca, čo spozorujete v kaskadérskom režime. Idete dopredu, narazíte dopredu, panáka vystrelíte dopredu, no on letí dozadu. Prípad pre Muldera a Scullyovú. To, že auto sa niekedy vozovky ani nedotýka, či kolesá zapadnú pod ňu, je už len na zasmiatie.

Skratka UI v prípade FlatOutu 3 znamená umelú imbecilitu, čo spozorujete už počas prvého preteku. Totiž okrem spomínaných formúl, kde sa aj tak všetci súperi vybúrajú hneď po štarte, väčšinou nedokážu o moc viac. Ich maximum predstavuje to, že sa na vás často hneď všetci vrhnú a vtedy si pripadáte ako účastníci jednej populárnej japonskej spoločenskej hry, ktorú hrá jedna žena a mnoho mužov. A vy ste tá žena. Pocit štvanej zvery nemusí byť na škodu, no tu si ho moc neužijete, nakoľko po prvom kole musíte reštartovať pretek, keďže buď vám prvých 10 jazdcov utieklo a vy sa búrate so súpermi na chvoste alebo vám už dávno svieti nápis „Wrecked“. Čiže sa treba od nich držať čo najďalej.

Ponuka prostredí je žalostná. Je ich tu len pár a všetky typy pretekov prebiehajú v rovnakých. Navyše sú tu ešte zrkadlové okruhy. Počet však nie je hlavnou chybou. Tou je ich dizajn. Surové horské, malomestské aj industriálne témy tu nájdete, no tentoraz sú plné nezmyselných predmetov, ktoré ešte len prehlbujú frustráciu, nakoľko na určitých tratiach každú chvíľu narazíte do objektu, ktorý tam autori pre tento účel aj umiestnili. Nie je tu nič, čo by trate aspoň trochu spestrilo a ich okolie je až príliš sterilné.

Sú len dve veci, ktorých je v hre dostatok – autá a postavy. No žiadna výhra to nie je. Autá sú bez licencií, no pripomínajú tie skutočné. Avšak len výzorom. Chovaním ani výkonom a ďalšími vlastnosťami nie. Dokážete akurát rozlíšiť rýchlosť formule, sériového auta a offroadu. Teda je prakticky úplne jedno, v čom jazdíte. A postavy sú tiež smutné. Nájdete tu známe tváre ako Stig, Vin Diesel, Ron Jeremy a Uwe Boll. K nim autori pridali akože vtipný popis a zmenili im mená.

Grafická aj zvuková stránka v pôvodnej sérii patrili k špičke. Samozrejme, že tu tomu tak nie je. Grafika je hnusná, napína z nej, v pokoji je všetko hnusne škaredé a v pohybe hnusne rozblurované. A tento zázrak hnusu a technickej nedokonalosti dokáže neuveriteľne trhať aj na nadpriemernej zostave. A pokiaľ vám nadupaný alternatívny soundtrack z predchádzajúcich hier vháňal adrenalín do žíl, tak tu sa z tých pár úbohých melódií vrátite do dôb rodičovských uspávaniek. Neviem, kde autori nahrávali zvuky áut, no na tejto planéte to nebolo. Možno mal niektorý z autorov zaujímavé hlasové vlohy a toto je ich výsledok.

Dávnejšie som recenzoval skutočne nehrateľný vodkový trip Streets of Moscow, ktorý aspoň disponoval zaujímavým výberom ruského rocku. Ťažko som si však vtedy dokázal predstaviť, že v nekvalitách dokáže iný racing túto katastrofu prekonať. Po FlatOut 3: Chaos & Destruction som však už aj náchylný uveriť, že v tomto roku skutočne nastane koniec sveta. Absencia kariéry, vyslovene hnusná grafika (engine pravdepodobne portovaný z Wii verzie taktiež zlého FlatOutu), biedne zvuky, neuveriteľne zlý jazdný model, kolízny model z inej dimenzie, žalostná optimalizácia a loadingy dlhšie ako jedno kolo v pretekoch. Bohužiaľ to nie je to najhoršie, čo na trhu možno dostať, no o tom až inokedy.