Čo očakávate od virtuálneho jazdenia? Rozmanité trate alebo dokonca otvorené svety, do ktorých sa môžete kedykoľvek ponoriť s odlišnými vozidlami? Najlepšie rôznych tried, kubatúr a aby ste sa v nich mohli trochu pohrabať, tu utiahnuť sviečku, tam našteľovať spojler a prípadne prestriekať na ružovú so srdiečkami? Či chcete vyraziť na skutočný pretek s realistickým spracovaním v hardcore simulácii, alebo skôr vsádzate na arkádovú kartu, vždy ide hlavne o ten správny pocit z rýchlosti. To, že jazda vyzerá úžasne, znie skvele a strávite za virtuálnym volantom hodiny, je dôvodom, prečo virtuálne preteky milujeme. Nič z toho vás v Chaos Ride nečaká.

Na druhej strane, hneď vo februári sme objavili horúceho kandidáta na najhoršiu hru tohto roka. Avšak čo očakávať od projektu, ktorému sa darí mizerne aj na tabletoch, odkiaľ prichádza? Žiadny zázrak ani za pár centov. A už vôbec nie za mrzký peniaz desať eur, ktoré od vás nezávislý vývojársky tím sc00t games ťahá brnkaním na nostalgickú strunu futuristickými arkádami typu Wipeout, Extreme G či Ballistic. Po zhliadnutí gameplayu možno aj získate dojem z podmanivej zábavy, avšak vlastná skúsenosť potopí počiatočné nadšenie do žumpy. Nielenže sa Chaos Ride nedá poriadne hrať a ovládať, ale navyše aj zbytočne frustruje. Pocit z vysokej rýchlosti získate, avšak v tom momente nedokážete nič ovládať a netušíte, čo máte robiť.

V hre dostanete do rúk futuristické motorky skrížené so vznášadlami, pretekáte na život a na smrť v uzatvorených trubiciach, kde je okolité prostredie až zúfalo patetické, nudné. Vizuálne sa jednotlivé motorky ničím nelíšia od konkurentov, čo je prvá a zásadná rana pod pás. Nielenže nevnímate rozdiely medzi jednotlivými jazdcami, ktorých si nedokážete nikam zaradiť a netušíte, ako so svojím strojom môžu konkurovať vášmu štýlu jazdy, ale navyše sa správajú neuveriteľne hlúpo. Jediné, čo môžete aktívne upravovať, sú vlastnosti vášho stroja: štyri parametre (rýchlosť, hmotnosť, turbo a ovládanie) síce majú vplyv na konkrétne situácie, no nie sú dostatočným lákadlom a progres vás neteší.

Trate sú rozdelené do deviatich prostredí, avšak v konečnom dôsledku je úplne jedno, či máte na pozadí obrovské mrakodrapy, púštnu oblasť, zasnežené hory, podmorský svet alebo ste vo vesmíre. Trubice, v ktorých sa odohráva to dôležité, teda samotný pretek, sú umiestnené v prázdnom a nevýraznom prostredí, bez akýchkoľvek zapamätateľných scenérií a častí trate, ktoré dokážu daný svet charakterizovať. Raz stúpate, potom klesáte, občas sa potrubie zatočí na jednu stranu, inokedy na druhú, dokonca sa to celé aj skombinuje, avšak málokedy postrehnete zmenu. Je potom úplne jedno, či sú trate odlišné a postupne sa diferencujú, pretože v tej pustej nevýraznosti to ani nezaregistrujete.

Všetko by sa to dalo ešte hodiť za hlavu, kritikou však nebudeme šetriť len na neskúsenosti tvorcov. A to zabolí, pretože Chaos Ride nielenže vyzerá ako stará Blažková, ale nemá čím zaujať. Chaos Ride je stupídna, sprostá, tlak dvíhajúca šialenosť, ktorá spraví cholerika aj z fanúšika bratislavského hokejového klubu. Nedá sa poriadne hrať a najlepšie je, ak držíte plyn na podlahe a raz za čas zatočíte do náhodného smeru. Funguje to! Snažili sme sa s vyplazeným jazykom, no lepší výsledok sme dosiahli s náhodným zatáčaním a zatvorenými očami. Akonáhle spoznáte trať so všetkými jej zákutiami a roboticky opakujete naučené pohyby, ide všetko o trochu lepšie a dávate pozor len na ostatných pretekárov. O zábave sa však hovoriť vôbec nedá a event neustále spúšťate znovu.

Na začiatku vám hra vysvetlí, ako to v nej vlastne funguje. Akcelerácia na maximálnu možnú rýchlosť je takmer okamžitá a aby ste získali bonusovú, bez ktorej nielenže nikoho nepredbehnete, ale vám začnú ostatní unikať, musíte využívať steny tunelu. Pri zákrutách je výhodné jazdiť vonkajšou stranou, pri stúpaní hornou, klesaním zvyšujete rýchlosť naopak jazdou „po podlahe“. Zaujímavý herný prvok sa stáva nezmyselným v momente, kedy netušíte, kde vlastne ste, nedokážete sa rýchlo presunúť na správnu stranu tunelu a všetci vás predbiehajú. To v tom lepšom prípade. Náraz do protivníka je penalizovaný okamžitým zastavením, čo pri takej rýchlej hre ako Chaos Ride núti k prezieravej voľbe predbiehacích manévrov.

Problém je však niekde inde: zastavíte aj v situácii, kedy do vás niekto nabúra. A to sa stane neraz. Nahnevá to, ak ste na poprednej pozícii s dohľadom na prvú priečku (alebo dokonca si idete po víťazstvo) a zostrelí vás súper za vami alebo o kolo pomalší jazdec, ktorý to vypeckoval v zákrute a neovláda svoj stroj. Prepad je samozrejmosťou, búrajú do vás aj ostatní a vy vlastne ani neviete ako a ste na poslednej pozícii. Búrate niekoľkokrát za pretek, často to niekto do vás napáli, hoci môžete ísť bezchybne. Keď vás potopí akékoľvek vlastné zaváhanie rozhodujúce o vašom osude, dá sa cez to ako-tak prehrýzť. Ak za nepodarenú jazdu nemôžete vy, mierne napísané to nahnevá. Ak je problémom dostať sa na jedinú bodovanú priečku (prekvapivo je bodovaná len tá prvá), ktorá vám odomyká ďalšie preteky, začína byť oheň na streche.

Povestným hrdzavým klinčekom do spráchnivenej rakvičky frustrácie je nutnosť začínať vždy z poslednej priečky. Prvú polovicu pelotónu nemusíte niekoľko pretekov ani vidieť a zúfalo sa budete snažiť aspoň naučiť kadiaľ ísť, aby ste mali akú-takú šancu uspieť. Jazda netrvá nikdy príliš dlho, no jej nahrávanie často zúfalo zdržiava. Sledovaním loadingov alebo neodkliknuteľných sekvencií možno spočiatku strávite viac času ako samotným hraním. Nelogicky vám Chaos Ride neponúkne po nepodarenom preteku možnosť reštartu, ale vás hodí do úvodného menu, v ktorom si znovu užijete výber trate, úpravu motocyklu a všetky ostatné voľby.

Zábava až zúfalo absentuje. Ak totiž netušíte, čo vlastne robíte zle a ako sa môžete zlepšiť, nehovorí to nič dobré o kvalite projektu. Konkurencia je aj v tomto segmente síce riedka, ale dokáže zaujať. Chaos Ride vás pochová hneď na začiatku, v prvej jazde. Neukazuje plynulým spôsobom zákutia trate, nemotivuje, nebaví. Umelá inteligencia ostatných jazdcov je strojová ako pri starých Lotusoch či Outrunoch, a teda vôbec neberie ohľad na nič, ide si svojou (žiaľ, nevyspytateľnou a nelogickou) trasou. Nemožno hovoriť o náročnosti, ktorá by bola výzvou. Chaos Ride je skrátka „prasácky" nadizajnovaný a naprogramovaný paškvil. Neraz sa nám stalo, že sme netušili, na ktorej sme pozícii a až pohľad na displej po prejazde cieľovou páskou nepríjemne prekvapil konštatovaním druhej pozície, ktorá sa nepočíta. Kedy a ako sa to stalo, je vo hviezdach, vo vysokých rýchlostiach predbiehanie často nepostrehnete. Zatáčanie je navyše spomalené až hrôza, dostredivá sila často spôsobí to, že nemeníte svoju polohu. Je to možno realistické, zábavné však vôbec nie a Chaos Ride je predovšetkým arkáda a nie simulátor centrifúgy.

V hre nič poriadne nefunguje. Už tutoriál naznačí, že sa tu snaží niekto robiť z hráčov idiotov: každých pár sekúnd jazdu prerušuje vysvetlenie, napríklad funkcie takého spätného zrkadla. Istotne ste netušili, na čo tá vecička slúži. Zábave nepomôže ani lokálny split-screen pre štyroch hráčov či podpora Oculus Riftu (nefunkčná podľa vyjadrenia na fórach). Chaos Ride vyzerá ohyzdne, hudba dokonale otrávi monotónnosťou a zvukové efekty boli nahrávané zrejme v zatuchnutej pivnici starých rodičov trieskaním starých hrncov o seba. Vždy sa snažíme nájsť na akomkoľvek titule čokoľvek pozitívne. Pri Chaos Ride je to úplne zbytočné. Jednak by to bola práca nadlho a taktiež bez cieľovej skupiny. Túto katastrofu nemožno odporučiť nikomu inému než náruživým masochistom.