Kde bolo, tam bolo, hrali sa fínski vývojári z nezávislého štúdia Cornfox & Bros. na svojom útulnom piesočku. Raz za čas prešli šiestimi horami a šiestimi dolinami, aby na interaktívnom trhovisku nechali prekĺznuť niekoľko drobákov z virtuálnych peňaženiek hráčov do ich kasičky. A tak vzniklo Death Rally pre tablety s logom odhryznutého jablka a koniec koncov aj dnes recenzovaný Oceanhorn. Ten zaujal hráčov natoľko, až sa pretlačil na PC platformu, atakujúc svojou roztomilosťou početné publikum na Steame.

Už zo samotného spracovania badať zameranie na mladšie, respektíve menej náročné publikum. Nič to však nemení na záujme, ktorý titul istotne vzbudí, a to napriek roztomilosti, nižšej náročnosti a celkovej light hrateľnosti, pretože dokáže ponúknuť hodnotnú zábavu. Len od nej nemožno čakať čokoľvek sofistikované a dlhodobo príťažlivé. Je tak trochu paradaxom, že na tabletoch šlo možno o trochu väčšie sústo vzhľadom na instantné hranie počas niekoľkých minút a na PC je toho naopak niekedy trochu málo. Na druhej strane - ukážte nám čokoľvek podobné Oceanhorn: Monster of Uncharted Seas, hre, ktorá si dala za cieľ ukázať, ako by mohla vyzerať Zelda pre PC platformu. Určite dobre, lenže fínski junáci nie sú Nintendo. Bohužiaľ. Ale nevešajte hlavy, Oceanhorn má aj svetlé chvíľky, kedy vás dokáže chytiť a nepustiť.

Príbeh môžeme hodiť za hlavu a zapísať si rovno do “to do listu” veľkým, tlačeným: zachráň svet alebo tak dajako. A zistiť, čo sa stalo s otcom, ktorý počas  jednej noci opustil svojho syna, a teda vás. Nechal vám na stole tajomný odkaz, meč a náhrdelník. Fintiť pred zrkadlom a natŕčať zadoček nebudete, na malých ostrovoch vás čaká dlhá cesta tam a späť, aby ste v sebe odhalili hrdinskú dušu a porazili nejedno bájne monštrum. Jednotlivé NPC prihovárajúce sa počas cestovania, zadávajúce úlohy alebo len tak pendlujúce, nie sú ničím špeciálnym. Neprekvapia prepracovaným charakterom, myšlienkou, a to, čo si prečítate (všetky dialógy nie sú nadabované) počas putovania, vaše lyrické ego istotne dostatočne neuspokojí. Dokonca ani nedostanete možnosť vyberať z rôznych odpovedí. Len odklepávate pomerne strohé a nezaujímavé monológy.

Ak ste mysleli, že vás Oceanhorn opantá lootom alebo nebodaj RPG štatistikami, nechajte si radšej okamžite zájsť chuť. Hlavný hrdina na svojej ceste za zneškodnením potvorky s menom Oceanhorn totiž nevezme do rúk zo zeme nový meč, sekerku a dokonca ani rybičku-nožík. Okrem prvotne získaného meča sa neskôr dostane k bombám, luku a ovládne aj mágiu, no ide o pomerne prostý hack&slash. Zdravie zobrazené srdiečkami po klesnutí na nulu výraznejšie nepenalizuje a znovu sa v izometricky spracovanom svete Arcadia ocitnete pri poslednom checkpointe. Protivníkom, ktorí sú síce druhovo pestrí, avšak kvantitou až príliš skromní, sa môžete postaviť pokojne čelom, búšiť do nich. Niektorí vyžadujú odlišný prístup, ale to, že najviac zdravia im vezmete hodenou bombou, nie je žiadna novinka. Používať môžete aj štít, len je treba dávať pozor na staminu, keďže každý pohyb vám z nej ukrojí nemalý kúsok.

Zbieranie predmetov ako také sa teda nekoná. Hrdina leveluje, občas zoberie srdiečko doplňujúce zdravie či mincu zapĺňajúcu mešec, avšak odmena je pomerne skromná. Získate nejakú schopnosť využívanú pri plavbe (k nej sa dostaneme o pár riadkov nižšie) alebo inú drobnosť, no niekedy zlepšenie ani nepostrehnete. Nerozdeľujete body do vlastností a nedostanete +1 bonus k zbraniam nablízko. Ani to vám ale nebude brániť pri opakovanom vracaní sa na miesta k respawnujúcim nepriateľom, aby ste získali nejaké extra skúsenosti alebo otvorili dovtedy neprístupné truhlice. To cinknutie, ktoré vás posunie o kúsok vyššie, má i napriek nulovým RPG prvkom svoje čaro. Jedinou výzvou sa stane stretnutie s bossom, avšak na každého sa dá vyzrieť a veľmi rýchlo odhaliť jeho slabinu. Nesmiete sa hnať bezhlavo dopredu, ale postupne ukrajovať z jeho zdravia.

Tak čím teda Oceanhorn zaujme? Hra má osobitú atmosféru a je svojsky roztomilá. Nie je teda určená pre všetkých hráčov. Hlavne tu nemáte ksicht zamazaný krvou a na gebuľu vám nepadne ani jeden barák, princezná neponúkne neslušnú odmenu za záchranu. Cítiť z nej “zeldovské pohltenie”, nenalinkuje hráčovu cestu dopredu a neurčí mu, kam sa má teraz vydať. Postupne odomykajúce sa ostrovy a nedostupné zákutia na nich síce obmedzia úvodné kroky, ale to berieme ako samozrejmosť. Dizajn ostrovov, medzi ktorými sa presúvate loďou, príliš neplytvá priestorom, nenecháva vás blúdiť po hluchých miestach. Či už sa budete presúvať po horúcich, pieskom zaviatych dunách, chrámoch alebo aj v podzemí, vždy to budú miesta, kde neblúdite a všetko máte na dosah. Môže za to, samozrejme, aj tabletová predloha, ale aspoň to celé pôsobí živo a plno.

Ovládať hrdinu môžete pokojne aj klávesnicou (pohyb) a myšou (akcia), prsty si nezamotáte, gamepadom nič nepokazíte. Interface je maximálne prehľadný, aby ho zvládol aj mladší hráč bojujúci s malou násobilkou - tým, samozrejme, myslíme prvý stupeň základnej školy a nie s číslami menej zdatných teenagerov. Hra zbytočne trpí pre svoju tabletovú predlohu: neviditeľné steny bránia vo voľnom pohybe, striktné bludiská s cestičkami vás časom začnú skôr iritovať a obmedzovať. Spomeniete si na naše bedákanie, keď budete musieť skočiť do studne, ktorá sa nachádza pred vami. Nejde to priamo, je potrebné obehnúť takmer celý ostrov a zoskočiť do nej z plošiny nad ňou. Je to krutá cena za roztomilosť. Podobne sa budete cítiť aj pri plavbe. Je len na vás, na ktorý ostrovček zavítate, presun medzi nimi je však časom skôr otravou. Na mape si vyberiete destináciu a loď sa už sama naviguje a pohybuje správnym smerom. Vy sa môžete už len obzerať okolo seba, zostreľovať prekážky alebo protivníkov. O čo väčšia zábava by to bola, ak by sme dostali do rúk infantilnejšiu verziu Pirates - radšej ani nepomyslieť. Takto je to jazda na horskej dráhe. Ale stále len po rovine a čelom vpred.

V Oceanhorn na vás nečaká iba boj, o slovo sa prihlásia aj rébusy založené na posúvaní bedničiek na správne miesta. Hľadanie kľúčov, stláčanie pák či strieľanie do ukrytých terčov nie sú príliš veľkou neznámou v jednoduchých rovniciach. Ich vyriešenie leží často priamo pred vami alebo tamto za rohom a nič nebráni pokojnému postupu vpred. Niekedy, samozrejme, trpíte návratmi na tie isté miesta, ktoré sú zbytočné aj napriek malej rozlohe. Pomohla by akákoľvek forma podrobnej mapy, no na tú môžete v Oceanhorn zabudnúť a musíte sa spoliehať len na neprehľadný radar v spodnej časti obrazovky. Problémom nie sú ani tak podzemné kobky, ale exteriéry s rôznymi úrovňami prevýšenia, pri ktorých netušíte, ako sa vyštveráte tamto hore, k tej krásnej truhličke. Určite ukrýva vo svojich útrobách poklad alebo kľúč, no najprv sa musíte premotať cez polovicu ostrova.

Technické spracovanie neurazí, ale ani nenadchne. Možno vás naláka 4K rozlíšenie, avšak nenechajte sa opantať špecifikáciou. Rozlíšenie nie je všetko. Napriek rôznym efektom a celkovej roztomilosti a rozmanitosti nie je Oceanhorn vizuálna bomba. Je to pekná hra sústreďujúca sa na mladšie publikum. Nepríjemné sú lagy, ktoré by pri podobne vyzerajúcom projekte jednoducho byť nemali, optimalizácia nie je najlepšia (tobôž nie na minimálnej konfigurácii, kde to ale istotne vyzerá nevábne), hoci niečo sa zlepšilo posledným patchom. Ani na silnejších zostavách to nie je žiadny zázrak. Zamrzí to hlavne pri ohraničenom území, ktoré sa skladá z prostého bludiska, doslova vyskladaného kockami. Tých zopár objektov, ktoré vám zavadzajú v ceste dopredu, nie je ničím zaujímavým, na detailne spacovaných textúrach sa šetrilo a na plynulejšie animácie ani nepomyslelo. Zvuky tam sú a klasicky arkádové, opakom je ale hudba. Úžasná, podmanivá, presne sa hodí k dobrodružnej hre pre mladšie publikum. Zaujme svojou skromnou pompéznosťou (hoci to znie ako riadny oxymorón) a hravosťou. Niet sa čomu čudovať, veď pomocnú ruku podal aj Nobuo Uematsu, ktorý je v hernom svete pojmom (Final Fantasy, Blue Dragon, Lost Odyssey).

Oceanhorn: Monster of Uncharted Seas je kvalitnou hrou, osloví a zaujme predovšetkým mladšie ročníky, ale inak jej nedávame príliš veľkú životnosť - pravdepodobne po niekoľkých mesiacoch upadne do zabudnutia. Pritom ide o zaujímavý projekt čerpajúci zo série The Legend of Zelda, berúci si z neho mnoho dobrého, avšak stále pôsobí príliš obmedzujúco - poskytnutým priestorom, jednoduchosťou a naivnou arkádovosťou. Celkovo sedemnásť ostrovov ponúka dostatočne dlhú dobu na hranie, užijete si hromadu backtrackingu a skúmania. Je to také malé dobrodružstvo, pri ktorom si spomeniete aj na Little Big Adventure, a práve vtedy si uvedomíte, že Oceanhornu do absolútneho pohltenia chýba hutnejšia atmosféra a hra pôsobí skôr plocho.