Jedným z najstrašnejších a najsilnejších hororových zážitkov, aké som kedy videl, je Event Horizon. Nepýtajte sa prečo, nešlo ani tak o krv, šokujúce momenty, ale zo story na konci vesmíru šiel strach. A to ma desilo. Toho filmu sa bojím ako čert kríža a už ho nikdy viac nechcem vidieť. Po odohraní ôsmej kapitoly Evil Within od Tango Gameworks môžem toto vzkriesenie survival hororu pod patronátom tvorcu Resident Evil založiť do rovnakej kategórie.

Vo vnútri stánku Bethesdy je tma ako v rohu, priestor osvetľujú v štyroch radoch zoradené monitory a ovládací prvok zvukového systému s pripojenými slúchadlami. V miestnosti som asi s tuctom novinárov, ktorých nevidím, ale konštantne mám pocit, že sa mi niekto pozerá cez plece. Periférne registrujem mihanie tieňov, čo v prípade Evil Within len posilňuje strach z neznáma.

Nerád ten termín používam, ale Tango Gameworks sa vracajú ku koreňom, k strachu z neistoty, chytrým hádankám, prieskumu záhadných miest, strachu z otvoreného inventára, pomalého pohybu a bezmocnosti. Na rozdiel od iných moderných hororov, monštrá nekosíte po desiatkach, munície je málo a ak náhodou vystrelíte, iba na seba upozorníte.

V Evil Within sa nie každé monštrum dá zabiť a ak už áno, nemusí to byť headshotom. A keď padne a nestihnete ho zapáliť zápalkou, znovu ožije. V ôsmej kapitole, zasadenej do starého sídla, boli iba štandardní zombíci, ale aj tí dokázali vo dvojici vytvoriť mimoriadne napínavú bojovú situáciu zakončenú schovaním sa v skrini a predýchavaním úteku. A potom je tu druh nepriateľa s kapucňou, ktorý sa nedá zabiť vôbec. Pomôže iba útek.

Hrám na najnižšej obtiažnosti a mám doslova plné gate. Odmietam vojsť do dverí, kde si ma podala “hladná” tlupa nemŕtvych. Našťastie detektív Sebastian Castellanos má v inventári kušu a niekoľko explozívnych šípov, ktoré si môžete z nájdených súčiastok vyrábať a nemusia mať práve vybuchujúce hroty. Jeden výstrel vymaľuje steny vnútornosťami a ja môžem vojsť do knižnice, odkiaľ sa konštantne ozýva chrapot.

Neďaleko leží jednorazová sekera, jedným dobre miereným úderom rozsekávam čitateľa, ktorý odpočíval na podlahe. Chrapot neustal. Venujem sa prieskumu poschodia na balkóne. Lekárnička, munícia, dokument. Otváram inventár a prestavujem si zbrane na d-pad. Chrapot je bližšie, ale nikoho nevidieť. Otáčam sa okolo svojej osi. Asi to bude za oknami. Vraciam sa k mikromanažmentu. Otváram inventár. BAM! Do krku mi hryzie odporná tvár s vypadanými zubami. Strhávam si dolu slúchadlá a dívam sa, ako Castellanos zomiera. Tak ti treba, mal si rýchlejšie tasiť zbraň!

Strašidelnosť Evil Within nie je definovaná pomalým pohybom hrdinu, jeho neschopnosťou tasiť a strieľať za menej ako 0,5 sekundy, ale metódou rizík a odmien. Zdravie sa nedobíja, dopĺňajú ho po troškách striedmo rozhádzané striekačky, doplna ho doplní iba lekárnička. Ale po jej použití sa obraz tak deformuje, že nie ste schopní pri vlnení zamieriť, ani identifikovať, kto prichádza, či kam chcete uniknúť.

Poznať prostredie a slabé miesta nepriateľov bude kľúčom k prežitiu, čo je v ôsmej kapitole bez tutoriálu extrémne náročné. Nie nemožné. A nie je to iba lekárnička či hlučnosť zbraní, doplňovanie zásob, ale aj pasce, do ktorých môžete nalákať nepriateľov hádzaním fliaš alebo ich tam navediete pri úteku. Nastražené míny na stenách ich potom rozmetajú na kúsky. A potom sú tu zásoby. Ak nebudete preskúmavať prostredie, nenájdete muníciu ani zelené nádoby na upgradovanie schopností. Jednoduché. S riskom prichádza aj odmena, ale zvyšujú sa aj šance, že vás niečo pristihne nepripravených.

Evil Within sa tak trochu s vami zahráva a úroveň napätia udržuje aj pri relatívne bezpečných aktivitách ako otváranie dverí. Môžete ich vykopnúť a tak na seba upozorniť alebo ich v tichosti otvoriť. Ale. Do miestnosti najskôr vstúpi hrdina a až potom kamera tak, aby ste videli, čo v nej je. Inštinktívne tak prechádzate do podrepu a v tichosti sa presúvate, aj keď viete, že by to tam malo byť čisté.

V deme Evil Within bolo cieľom otvoriť obrovské dvojkrídlové dvere zamknuté na tri zámky uväznené v mysliach testovaných subjektov. Tie bolo pochopiteľne nutné odomknúť nájdením chirurgicky otvorených lebiek a vrtákom nájsť slabé miesta v mozgu podľa poznámok nahraných na kazetách šialeného doktora.

Demo Evil Within nebolo dlhé v tradičnom slova zmysle. Po nasadení slúchadiel vás uväznilo vo veľkom sídle, kde vás konštantne bombardovalo ťaživou atmosférou. Po jeho dohraní mi divoko bije srdce a sledujem záverečnú prestrihovú scénu, keď mi niekto zasvieti na nohy. Takmer som vyskočil z kože, slúchadlá leteli druhýkrát na stôl a to mi iba prišli oznámiť, že sa stánok bude o pár minút zatvárať a mal by som končiť.

Neviem, či Evil Within bude najlepším hororom, ale jedno viem isto - hrať ho nebudem. Bojím sa ho už teraz.