Problém nezávislých hier vznikajúcich s podporou predčasných prístupov a investícií samotných hráčov je jednoducho v tom, že sú nezávislé. Trojáčková produkcia sa riadi presne daným modelom vývoja, ktorý minimalizuje chyby punkovej tvorby hier. Síce sme boli neraz svedkami zarezania dobrého nápadu alebo dokonca i hry, avšak neskúsení vývojári si toho často naberú na svoje plecia neúmerne mnoho. Napriek zaujímavým nápadom je však menej niekedy viac. Kona (pôvodne Kôna: Day One), ambiciózna adventúra z vlastného pohľadu, je toho dôkazom.

Príbehové pozadie a celková atmosféra je taká hustá, že by sa dala doslova krájať. Minimálne počas prvých momentov hrania. Pomalšie tempo napredovania hneď od začiatku by sme u iných projektov mohli brať ako mínus, no Kona je presne ten typ hry, ktorej ležérny spôsob prezentácie veľmi dobre sedí. Tak ako sa vám treskúca zima postupne dostáva pod kožu priamo v hre, má aj cesta súkromného detektíva Carla Fauberta podobne ostré zúbky, zahryzne sa vám do hlavy a už nepustí. Dej situovaný do 70. rokov nie je samoúčelný, ale presne vystihuje melancholickú náladu spojenú so snehovou kalamitou a vetrom skučiacim všade naokolo. V úlohe Carla sa aktívne zúčastňujete vyšetrovania nevinného vandalizmu v odľahlej dedinke kdesi v kanadskej divočine. Nielenže je tu všetko tajomné a podivné, nikde nikoho nestretnete, ale tiesnivú atmosféru výrazne dopĺňa prichádzajúca zima s tonami snehu padajúceho z neba.

Mrazivé pocity budete mať nielen z melancholického pátrania, ale aj zo samotného prostredia. Cítite, že sa tu dačo stalo, postupom času začínate tušiť niečo nadprirodzené a desivo kruté, avšak vaše kroky sú až bolestivo osamelé. Teda aspoň si to spočiatku myslíte, no neskôr sa začnete obzerať poza chrbát. Najprv len váhate a máte podozrenie, že vás niekto (alebo niečo?) sleduje, no následne tento nepríjemný pocit prerastie do istoty. Čelíte nástrahám drsnej prírody, ktorá vie poľahky ukázať svoju silu a odkáže vás do úlohy bezbranného červíka. A toho je predsa také jednoduché zašliapnuť. Samota je nesmierne sugestívna a vďaka nej bez okolkov pristúpite na pomalšie tempo hrania bez toho, aby ste vnímali poľavenie v rozprávaní alebo sa nebodaj sa začali nudiť.

Ono napokon príde aj na akciu, ale väčšinu času sa budete „adventúriť" v skromných survival prvkoch. Nie tak, že by ste sa topili v desiatkach kombinácií predmetov, ktoré vám lezú z preplneného inventáru. Problémom skôr bude to, aby ste danú vec našli, nie určili miesto, kde ju použijete. Veľmi dobre viete čo, len treba mať oči otvorené a hlavne sa nikam nenáhliť. Kona nie je o tom, aby ste sa ponáhľali a odškrtávali si jednu vyriešenú hádanku za druhou. Či už budete hľadať správnu kombináciu k zamknutému sejfu, alebo opravovať poškodené vedenie ku generátoru, nikdy sa nebudete hnať za úspešným riešením, ale pokojne sa túlať zasneženou krajinou, tešiť sa z každého nového miesta a odkrytia desivého tajomstva života ľudí odrezaných od civilizácie. Každý má svoj osobný príbeh, ktorý je svojím spôsobom pútavý a dopĺňa mozaiku nevšedných ľudských situácií.

Vzhľadom na to, že Kona ponúka otvorený svet, má v sebe postupné odhaľovanie jednotlivých vrstiev snehu z indiánskej mytológie niečo viac. Presúvanie sa z miesta na miesto pešo by bolo zbytočne zdĺhavé, a preto máte k dispozícii od začiatku starý pick-up. Netrhá asfalt, jeho ovládanie je skôr ťarbavé, ale viac ku šťastiu vlastne ani nepotrebujete. Už len preto, že po pár metroch začína padať sneh, ktorý každou sekundou hustne. Po chvíli nevidíte ani na niekoľko metrov, takže akékoľvek zbrklé manévrovanie vás odnesie z optimálnej trasy. Pomalé cestovanie je svojsky romantické a prispieva k pokornému odovzdaniu sa neskrotnej prírode.

To všetko je nádherné a medzi hráčmi sa nenájde žiadny dobrodruh, ktorého by Kona nechytila bez problémov pod krkom. Lenže vydanie hry je stále v nedohľadne a nemáte prístupné všetky lokácie, niektoré miesta sú zamknuté nepriechodnou bariérou, príbeh má občas trhliny, respektíve úplne chýba. Mnoho miest je až príliš prázdnych, hodilo by sa vyššia hustota interaktívnych scén. Časom prídu a obsah je pravidelne dopĺňaný, avšak záruka úspešného finišu so všetkým, čo by sme chceli dostať, je zatiaľ v nedohľadne. Ak si pre porovnanie vezmeme Firewatch, v ktorom boli jednotlivé situácie sekané s ohromujúcou razanciou pod hráčove nohy, aby sa neustále niečo dialo, vyzerá Kona ako chudobnejší príbuzný. Nie je to na škodu, hrateľnosť má odlišné tempo, avšak časom sa prejaví nepríjemná prázdnota, ktorú nezmrazí ani všadeprítomný chlad.

Optimalizácia je zatiaľ horšia, no správnym nastavením si vychutnáte nádhernú, aj keď mierne generickú, prírodu tak, aby ste si nemuseli prostredie ospravedlňovať nezávislým procesom tvorby v pozadí. Najviac podobný prezentovanému projektu je The Long Dark, s ktorým má toho Kona spoločného viac. Drsné prostredie, tajomstvo v pozadí a vŕzgajúci sneh pod nohami sú tým príjemnejším aspektom, neustále odkladané vydania zas tým horším. Mierne nemotorné je ovládanie. Predmety sú aktívne až po presnom nastavení kurzoru a nasmerovaním s možno až zbytočne úzkostlivým priblížením na konkrétne miesto. Často sa budete snažiť správne postaviť, aby ste vôbec mohli otvoriť skrinku.

Práca s kruhovým menu a zopár klávesovými skratkami nie je ťažkým orieškom ani pre sviatočného hráča. Možno by však neuškodilo použiť pre PC projekt odskúšanú schému, aby sme sa nemuseli ku konkrétnemu predmetu zbytočne preklikávať. Stránky denníka sú možno až zbytočne obmedzované priestorom, takže sa nevyhnete listovaniu skromnejším textom. Nie je to však nič, na čo by ste si nezvykli a postupom času neakceptovali. Pozitívne je, že ak máte na určitom mieste konkrétny predmet, nemusíte sa trápiť jeho vyhľadaním, ale ho hra automaticky vyberie. Navyše vždy presne vidíte, čo potrebujete, aby ste danú situáciu vyriešili. Už len tie prekliate kliešte konečne nájsť.

Survival prvky sú zastúpené jednoduchými ukazovateľmi hladu, zimy, stresu. Otrepané formulky nemusíte úzkostlivo sledovať, zatiaľ sme si ich všímali skôr v pozadí a príliš sa o ne nestarali. Ak je Carl vystresovaný, vydrží bežať len na kratšiu vzdialenosť. Uľaviť si môže napríklad cigeratou. Inventár máte obmedzený hmotnosťou, škrečkovanie zásob pustite z hlavy, no na druhej strane môžete nepotrebné veci uložiť na korbu svojho štvorkolesového tátoša. Ovládanie pohodlne zvládnete aj na klávesnici, nečakajú vás žiadne krkolomné kombinácie, všetko ste už videli v iných tituloch.

Príjemne prekvapilo ozvučenie. Akustické melódie dopĺňajú clivú atmosféru, avšak originálnym prvkom je hlas rozprávača. Ak Carl niečo spraví alebo sa posunie o krôčik v príbehu ďalej, mierne chrapľavý hlas prerozpráva postup ako nezúčastnený pozorovateľ. O hlavnom hrdinovi hovorí v tretej osobe - skvelý nápad. Bezkonkurenčne vynikajúci prístup hodnotíme kladne, nakoľko robí zo zápletky príbeh ako z knihy. Skutočne stačí tak málo, aby sa dianie na obrazovke dostalo na inú, odlišnú úroveň mainstreamového príbehového posunu. Navyše nás nik nezahlcoval zbytočnými frázami alebo kvetnatými komentármi, ktoré by vyzneli príliš umelo. Presne takto si predstavujeme pôsobivý monológ bez zbytočného balastu.

Kona je ambicióznym produktom nezávislých vývojárov, do ktorého vkladáme obrovské nádeje. Po technickej stránke vyzerá k svetu, nohy mu zbytočne nepodráža ovládanie ani interface a celková atmosféra a zasadenie príbehu do zaujímavej scenérie robí svoje. Stráviť v treskúcej zime niekoľko hodín je skvelým zážitkom, no stále musíme upozorňovať na early access prístup a neustále sa preťahujúce vydanie. Bola by škoda, ak by sa Konu nepodarilo dokončiť, aj keď nás vývojári ubezpečujú o tom, že to zvládnu. Porciu si naložili poriadnu. Hoci zatiaľ vyzerá chutne, nateraz môžeme len tu a tam kus zobnúť, ale my by sme už konečne chceli aj jesť.