Ak aspoň trochu sledujete virtuálnu realitu, o hre Arizona Sunshine ste už pravdepodobne počuli. Je to jeden z tých populárnejších titulov, ktorý pomáha promovať aj samotnú technológiu. Už v máji sa hra dočkala malého DLC s názvom Dead Man, ktorý prináša novú kampaň. Na rozdiel od rokov 2015/2016 už je dnes virtuálna realita možno trochu v úzadí, no to rozhodne neznamená, že by sa na ňu zabudlo. Ibaže potrebuje ešte nejaký čas, aby dozrela do plnohodnotného zážitku. My sme mali možnosť sledovať progres a zakúsiť to na vlastnej koži.

Virtuálna realita pre mňa už nie je žiadnou novinkou. Nejaký čas vlastním Oculus Rift DK2 a na rôznych herných akciách som si vyskúšal aj väčšinu ostatných headsetov. Odhliadnuc od konkrétnej hry je dojem v prvom momente pôsobivý. Po čase vám však začnú prekážať viditeľné pixely, prípadne nejaké oneskorenie, nevoľnosť z pohybu, prinajhoršom neželané záseky. Level zo spomínaného DLC  sme si zahrali na HTC Pro, ktorý sa snaží všetky vymenované neduhy riešiť, nanešťastie, sú ale stále prítomné. Ostatné podmienky boli však také dobré, že jednoznačne prekonali akékoľvek mínusy a ja som si tak hranie skutočne užil.

Všetko to začína bezchybným bezkáblovým pripojením. Miestnosť s veľkosťou až 6x6 metra ponúkla dostatok voľnosti a čerešničkou na torte bola dvojica ovládačov v tvare pištolí. Mohli by ste si myslieť, že na ovládačoch predsa až tak nezáleží a aj tie štandardné Vive dostatočne tvarom pripomínajú pištoľ. Vaše zmysly to ale vnímajú inak a k precíteniu dopomôžu aj také drobnosti, ako hranaté okraje rúčky pištole, drapľavá textúra povrchu a skrutky na správnych miestach. Ak si dokážete predstaviť pocit z držania kvalitnej hračkárskej pištole (prípadne teda skutočnej), tak presne viete, o čom hovorím. Všetko teda bolo dokonale prispôsobené mape a každý malý detail sa podieľal na celkovom dojme. Samozrejme, ešte vždy to môže byť lepšie a aj pri takomto špičkovom vybavení by sme mohli hľadať nedostatky. To už ale nie je chyba autorov, ale skôr obmedzenia technológie, ktorá je stále mladá.

Technickú stránku zabezpečila firma Boston, ktorá sa zaoberá práve servermi a bezdrôtovými riešeniami. Tvorcovia nám prezradili, že sú schopní podporovať až trojicu hráčov, bez straty výkonu a káblov. Po celý čas sme mali iba pripnutý malý vysielač, podobne ako keď máte mikrofónový port. Rozhodne to nebolo lacné, a preto netuším, kto by mal podobné vybavenie doma. Ale aspoň na takýchto herných akciách či iných miestach na to určených máme šancu vidieť, čoho je až virtuálna realita schopná. Nateraz sa teda treba zmieriť s tým, že takto si doma nezahráte. Správnu atmosféru tomu určite dodal aj fakt, že som nehral osamote, ale s partnerom.

Prejdime k samotnej hrateľnosti. V prvých sekundách som sa zorientoval v priestore. Postávali sme na plošinke s nízkym zábradlím a zjavne sme čakali na výťah, ktorí nás dostane do interiéru komplexu pod nami. Po chvíli sa na nás, samozrejme, začali hrnúť zombíci a mňa ihneď potešila stena za mojím chrbtom. Mohol som sa tak plne sústrediť na priestor pred sebou a po bokoch, kde som kosil jedného nepriateľa za druhým. Veľkou výhodou bola dvojica zbraní, i keď využiť potenciál naplno nie je ľahké. Snažil som sa ich vhodne striedať, teda strieľať z jednej a zatiaľ druhú prebíjať. No aj to som zopárkrát zle vypočítal a dostal som sa do nepríjemných momentov, kedy som mal oba zásobníky prázdne. Nábojov bolo, našťastie, neobmedzené množstvo, a tak stačilo počkať na prebitie. Ak sa s dvojicou zbraní naučíte zaobchádzať, nič vám nebráni v tom strieľať na dve miesta zároveň. Po pár momentoch som sa do celého zážitku tak ponoril, že som sa prichytil, ako točím pištoľou na prste pri prebíjaní, odfukujem dym z imaginárnej zbrane, či sa mimovoľne snažím robiť ďalšie efektné pohyby z filmov. Veď prečo nie, bola to zábava!

Po asi 5 minútach sa objavil výťah a my sme sa do neho natlačili so zombíkmi v pätách, len aby na nás dole dobiedzali ďalšie hordy. Prekvapivo nepríjemné bolo prekračovať medzery medzi výťahom a podlahou a hra o tom vedela. Neskôr nás totiž prinútila aj kráčať po úzkych železných trámoch a ďalších prekážkach. Tušili sme, že v skutočnosti nemôžeme padnúť, tak isto ako nemôžeme hlavou naraziť o zárubňu, no človeku to skrátka nedá a nutné preskoky a prikrčenia robí automaticky. Teda neviem ako vy, ale ja sa niekedy krčím aj keď hrám hru len na obrazovke s ovládačom v ruke.

Po príchode na nové poschodie moja radosť skončila, keďže teraz som už mal za chrbtom otvorený priestor s dlhou chodbou, na konci ktorej som videl blížiacich sa hnusákov. Už čoskoro som bol doslova zahltený a snáď jediné, čo mi chýbalo, bola možnosť zapájať nohy a kopať do plaziacich sa nemŕtvych. Párkrát mi už  priháralo, no v hre som nevidel žiadny ukazovateľ zdravia. Polemizoval som nad tým, či vlastne vôbec môžem umrieť. Ak by som hral hru na monitore, skrátka by som to vyskúšal, no takto, keď som videl smrť doslova na špičke nosa,  akosi sa mi do toho nechcelo. Autorov sme sa na to dodatočne spýtali a tí nám len s úškľabkom na tvári a iróniou v hlase povedali: „Jasné, že ste mohli umrieť! Veď to boli krvilační zombie!” Pravdou teda bolo, že smrť v hre vypli a mne srdce bilo opreteky úplne zbytočne. Chceli totiž, aby každá skupina hráčov prešla level v približne rovnakom čase nehľadiac na jej schopnosti.

Dizajn podlaží bol naozaj veľmi dobre vymyslený. Využíval priestor na 110%. Napríklad v nás vyvolal ilúziu, že do výťahu nastupujeme v strede miestnosti, aj keď sme boli reálne v rohu, len aby sa nám na ďalšom poschodí otvoril nový priestor. Pomerne ťažko sa to slovne opisuje, no verte mi, ak vám poviem, že som po asi dvoch poschodiach nemal poňatia, kde sa vo fyzickej miestnosti nachádzam. A popravde mi to v tom štádiu hrania už bolo vlastne jedno.

V istom momente som dokonca musel nastúpiť na posuvný vozík a môj partner ho pákou aktivoval. Virtuálne sme sa teda od seba na istý moment vzdialili, aj keď sme v realite obaja stáli na mieste. Páky sa využívali na viacerých miestach a občas sme ich museli aktivovať aj dve naraz. Manipulovalo sa s nimi pomocou tlačidiel na rúčke zbrane, ktoré sa aktivovali stiskom. Následne stačilo pohnúť rukou do správneho smeru, a teda zatiahnuť páku. Takto fungovali aj otočné ventily, kde sme zasa rukou intuitívne zakrútili. Myseľ s tým bola celkom spokojná, keďže sme cítili, ako držíme nejaký kolík, aj keď je to v skutočnosti stále rúčka zbrane, no aspoň si to vyžaduje stisk a následne správny pohyb.

Ak sme sa náhodou priblížili k stene miestnosti, hra na to nenápadne upozornila priesvitnou textúrou. Ale to, že tam nemáme chodiť, sme vedeli aj podvedome vďaka vzhľadu prostredia. Nachádzala sa tam prekážka, zábradlie s prepadlinou, zavreté dvere a podobne. Špecialitou boli drôtené ploty, cez ktoré sa dalo strieľať. Sledovať hráča s headsetom na hlave ako sa krčí a pozerá do steny, je ale pravdepodobne celkom komické.

Poschodí bolo dokopy asi 5 a každé malo unikátny dizajn a zvyšujúci sa počet nepriateľov. Nakoniec sme aktivovali odpal rakety a potom nás už čakal len hektický útek z komplexu. Tu už sme vedeli, že technika nekladie žiadne obmedzenia, a preto sme pridali do kroku a nestrácali čas. Len môj mozog bol po celý čas zmätený jemnými došľapmi na mäkučkom koberci, zatiaľ čo vizuálne bol vystavený chladným kovovým panelom. Aj počas úniku sme nechceli nechať žiadneho zo zombíkov na žive. Keďže sme narobili veľa hluku, začali sa hrnúť odvšadiaľ a tu bolo miestami cítiť pokles v snímkovaní. Pri ceste späť na povrch som sa viackrát vyklonil z výťahu, len aby som videl obrovský priestor pod sebou s hmýriacimi sa postavami. Veľmi pôsobivé.

Celkovo nám prejdenie tohto levelu trvalo asi 50 minút, no tie nám ubehli veľmi rýchlo. Po návrate do reality som necítil žiadnu nevoľnosť, naopak by som si to pokojne dal ešte raz. Ak sa ešte rokmi zmenší váha a veľkosť headsetov, zlepší obraz a odstránia všetky drobné záseky, budú tieto zážitky až nebezpečne reálne. Už len treba dúfať, že to na spoločnosť nebude mať negatívny dopad.