Úloha tvorby sequelu je vždy neľahkou a pre kvalitné prvé tituly série aj niekoľkonásobne ťažšou výzvou, ktorá vždy postaví pred vývojárov otázku, ako sa vlastne s pokračovaním popasovať. Historická akčná RPG Kingdom Come: Deliverance vo februári 2018 zarezonovala nielen u domácich, ale najmä v zahraničí a jej dovtedy veľmi netradičná premisa skutočne uchvátila srdcia hráčov po celom svete. Dvojka tak bola aj nielen na základe prísľubov na Kickstarteri logickou nevyhnutnosťou a my dnes máme konečne možnosť, takmer presne po siedmich rokoch od vydania prvého dielu, zdieľať s vami naše prvé kroky po ďalšej kapitole z nekompromisne náročnej, avšak aj naďalej pútavo nádhernej českej histórie.

Menej je niekedy viac, nepovedal nikdy nikto zo štúdia Warhorse. Tu totižto platí sedliackym rozumom ľahko dokázateľné – viac je viac. A to je presne prístup, ktorý zvolili autori pre ich pokračovanie. Viac veľkých bojov, viac vedľajšieho obsahu, viac bujarého sveta na skúmanie, viac krvopotne simulovaného života a možno o kúsok viac aj tej dnes zdanlivo všadeprítomnej diverzity, no rozhodne implementovanej elegantnejšie a inteligentnejšie, ako by vás mohlo napadnúť. V skratke, všetko to stálo viac a je to rozhodne cítiť a aj vidieť. Premýšľal som preto, ako začať moje dojmy spisovať a či iba sporadicky vyprodukovať zoznam vylepšení, ktoré hra Kingdom Come: Deliverance II vlastne ponúka, no nakoniec som došiel k záveru, že to by bolo pre takýto jedinečný titul trochu pod úroveň. A po druhé, podobný článok na našom webe sa totižto už objavil a rozhodne vám tak odporúčam začať práve jeho prečítaním, podobne ako som to spravil aj ja, aby ste dostali taký ten globálny prehľad, čo sa blíži.

S KCD II som strávil viac ako 10 hodín a hlava mi posledné dni aj napriek vrcholu skúškového obdobia nemyslí na nič iné ako na tento titul. Prvých 40 minút z hry už videli asi všetci nedočkavci a poviem vám, že ste vlastne ešte nič dokopy nevideli. Zdanlivo pomalší úvod a vôbec nie zlá presýtenosť  prestrihovými scénami a dialógmi ma uviedla do deja takmer okamžite a po nejakých tých tutoriáloch nasledoval vlastne nečakaný príbehový zvrat, riešiaci tradičný problém sequelov s úrovňou skúseností vášho protagonistu. Vidieť, že na prvých dvoch hodinách hry sa rozhodne nešetrilo a okrem toho, že hra tu raketovo uvedie do deja nielen skúsených KCD hráčov, ale aj úplných nováčikov, je badateľné absolútne vybláznenie animátorov, zvukárov, scenáristov aj grafikov, ktorí povzniesli akčné, halucináciami pretkané intro na niečo, čo bolo už v prvých dojmoch prirovnané k viac „hollywoodskemu" spracovaniu.

Dlho však odtrhávanie od reality netrvá a náš dorasovaný protagonista Jindřich a podobne zdevastovaný pán Jan Ptáček sa vydávajú plniť svoje povinnosti prinášať posolstvá na hrad Trosky. Človek by očakával po poriadne sýtom úvode zjemnenie tempa, avšak dostaví sa iba akési uzemnenie na jednoduchšie problémy. Tie však aj napriek svojej banálnosti vyvolajú taký zmätočný sled udalostí, že aj Hollywood by mohol závidieť. Z veľkej bitky v úvode, cez halucinácie, tutoriál v alchýmii aj v súbojoch, desiatky systémy vysvetľujúcich obrazoviek, prejdeme plynule na vylievanie splaškov na hlavu, bitku v krčme, noc strávenú v pranieri a po tomto všetkom nabitom skákaní z udalosti do udalosti sa konečne dostávam k nejakému tomu neobmedzenému hraniu.

KCD II na hráča toho hádže zo začiatku veľa. Ak ste fanúšikovia pôvodnej hry, tak tu budete takmer ako doma. Zmenami prešlo UI, ale v závere asi máte dobrý základ na to, čo vás najbližších 100 hodín čaká. A veruže toho bude veľa. Preto by som sa asi rád v tomto preview zameral na zopár kľúčových faktorov, resp. funkcií dvojky.

I. Optimalizácia a technický stav

Prvé KCD sa zapísalo do videoherných dejín ako jedna z najlepších hier z dielní zlatých českých ručičiek, predaje mala podobne fantastické, no veľa ľudí si z hry odnieslo okrem intenzívneho zápalu pre české lesy a háje aj spomienky na problematický technický stav. V celom priebehu mojich 10+ hodinových pútí vo mne však zanechala dvojka iba pozitívne dojmy. Na mojom dvojročnom laptope s 3070-kou hra fičí na vysokých nastaveniach bez jediného problému a kolíše niekde medzi 50-60 fps. Optimalizácia je tak zdanlivo fantastická, no nevyhol som sa nejakým nedostatkom. Hra mi dvakrát spadla, krátko po načítavacích obrazovkách snímky trochu klesnú a objavia sa aj nejaké tie glitche, vizuálne artefakty na stromoch v pozadí, ale okrem toho asi nič, čo by ma z hry nejako zásadne vytrhlo.

Po grafickej stránke sa hra nedá označiť za nič menej ako rozkoš pre oči. Prostredia sú detailné, textúry ostré, tiene aj svetlo realistické a obloha korešpondujúc s cyklom dňa a noci je jednoducho nádherná. Príroda v okolí Trosiek je mixom skalnatých lesov a rozsiahlych lúk a polí, na ktoré sa jednoducho veľmi dobre pozerá. Ak ste aspoň občas opustili hranice hráčskeho bunkru, bude vám príroda veľmi povedomá. Zároveň sa to všade hemží divokým životom a celé prostredie tak nielen vyzerá dobre, ale zároveň pôsobí uveriteľne. A špeciálnu pochvalu si za mňa zaslúži aj upršané počasie, ktoré počas búrky s bleskami vyzerá veľmi dobre, aj keď na samotnom daždi ma niečo nevysvetliteľné občas nejako ruší.

Spomienku si podľa mňa zaslúžia aj detailné animácie, ktoré skutočne prinášajú každú vašu akciu vo svete k životu. Či už ide o prosté zbieranie bylín, kovanie zbraní, nosenie vriec s múkou, alchýmiu alebo zas o kus zaujímavejšie súboje, stále je na čo sa pozerať. Vyzerá to tak, že všetky prestrihové scény alebo aspoň tie, čo som zatiaľ mal možnosť vidieť, sú rendrované priamo v hre. Tie sú vo vynikajúcej kvalite a aj keď sú animácie tvárí a všeobecne nejakej mimiky či gestikulácie trošku drevené a stuhnuté, teda zanechávajú akýsi zastaraný dojem (čo už spomínal aj náš prvý dojmový článok), z hrania vás to veľmi nevytrhne. Práve tváre sú ale občas trochu nekonzistentné, lebo v dialógoch a scénach, kde máte možnosť vyberať dialógové možnosti, pôsobia veľmi strnulo. Ale naopak v prepracovanejších prestrihových scénach zas dokážu naznačiť aj fakt veľmi delikátne tvárové pohyby a tak napríklad iba rečou tela postáv sprostredkovať kvalitný humor. Ním sa v hre tiež nešetrí a často efektívne odľahčuje atmosféru.

II. Živosť a uveriteľnosť sveta

Už v predchádzajúcom odseku som naznačil živosť prostredia práve bujarou prírodou. Zver uteká v lesoch, vybehne aj na lúky, všade sa pasú ovce alebo kravy, splašené sliepky behajú po usadlostiach a nechýbajú ani hlodavce na poliach. Život v dedinách je však, prirodzene, o čosi fascinujúcejší, nakoľko rutiny známe z jednotky sa vracajú, a tak každá postava vyzerá, že niečo neustále robí. Tá pravá živosť a uveriteľnosť tohto simulovaného sveta sa mi však v hre odprezentovala v momente, keď zvliekli Jindru z praniera. Vydal som sa totižto hľadať svojho strateného psa a kým sa mi podarilo len opustiť hranice dediny, tak sa mi prihovorila cestovateľka Bára, pozdravila ma hŕstka dedinčanov, stretol som richtára, obchodníka a v skratke nalepilo sa na mňa toľko simulovaného života, že sa vo mne prebudila túžba izolácie v prírode.

Ani to však nepomohlo, lebo hneď za hranicou posledného domu Troskovíc, teda obec pripomínajúceho zoskupenia domov pod hradom Trosky, som narazil na skrytý tábor, postretol tri skupiny pocestných, čo si so mnou chceli vypiť, objavil som dve dediny Želejov a Semín, dostal sa do problémov s lapkami a, samozrejme, grandiózne minimálne trikrát umrel, čo spôsobilo načítanie pri poslednej posteli, takže celé moje putovanie vždy započalo nanovo. No veď poznáte to, typický KCD zážitok. Avšak živosť sveta a náhodné udalosti, ktoré sa v ňom objavujú, vo mne prebudili spomienky na moje prvé objavovanie zákutí Skyrimu či dokonca nedávneho prvého putovania po Lands Between z Elden Ringu a ja som sa jednoducho nechal úplne pohltiť. Veci sa dejú tak povediac neustále, všade na čosi natrafíte a nie vždy je to nutne skriptované. Podobne potom pomáhajú tejto ilúzii fungujúceho sveta napríklad aj questy, ktoré sa radi samé ukončia, ak vám ich dokončenie trvá pridlho alebo aj možnosti dialógovej alebo aj inej voľby, ktoré sa vždy nejako prejavia a majú vplyv na vaše dobrodružstvo.

III. Lokalizácia, ozvučenie a muzika

Posledným a možno pre niekoho aj najdôležitejším aspektom plnej verzie hry je stopercentný český dabing už pri vydaní, na ktorého realizácii sa opäť podieľali mená spájané s fanúšikovským dabingom pre diel prvý. Tentokrát však nepríde do hry x rokov po jej vydaní, ale spolu s ďalšími štyrmi jazykmi, a teda základnou angličtinou, sa bude nachádzať v nastaveniach už od prvého dňa. A poviem vám, je to magické ponoriť sa opäť do naplno lokalizovanej hry. Bude to znieť asi ako klišé, ale opäť som si pri hraní pospomínal nielen na KCD, ale aj dabing pre Mafiu či Harry Potter hry, ktoré sprevádzali určite detstvo mnohých českých a slovenských hráčov. Dabing je na extrémne vysokej úrovni a, samozrejme, spolu s titulkami aj lokalizáciou celého UI som neváhal a zamieril som hneď pri prvom zapnutí rovno za češtinou. Repliky sú kvalitne reprodukované a kvalitný scenár tak prinášajú k životu opäť excelentné výkony, tento raz ešte o kus povýšené s požehnaním od Warhorse.

Už v Kutnej Hore zapôsobila na nás hudba sequelu a ďalšie trailery spolu s preview pokračovania nás všetkých iba utvrdzovali v tom, že Jan Valta sa pri tvorbe fenomenálnych tónov KCD II musel pretrhnúť. Už len jemné tóny v hlavnom menu alebo burácanie orchestra so zborom pri zapauzovaní hry svedčia o tom, že tu máme soundtrack nielen hodný pridania do knižníc fanúšikov, ale aj svetového uznania. Podobnú pochvalu by som rád venoval aj celému zvukárskemu tímu, ktorému sa podarilo vykonštruovať svet taký krásny, že v pozadí mám počas písania týchto dojmov zapnutý ambient hry. Každý jeden tón úderu kladivom, prepletenia čepelí alebo cvalu na koni ma iba utvrdzujú v tom, že som sa skutočne vydal do hlbín tohto stredovekého dobrodružstva a minimálne na stovku hodín sa odtiaľ ešte vrátiť nechcem!