5 rokov je poriadne dlhá doba. Veď si uvážte, čo všetko sa dá v tak obrovskom časovom intervale stihnúť. Za ten čas sa z vás môže stať novopečený inžinier, môžete obohatiť svoj rod o niekoľko potomkov, naučiť sa súčasne niekoľko jazykov, či skončiť niekoľko metrov pod zemou, pretože vás zrazil bavorák s opitým politikom za volantom :-). Všetky vyššie spomínané možnosti majú ale jednu črtu dokonale totožnú – 5 rokov vám život zmení k nepoznaniu. A predstavte si, podobným zákonom podlieha aj svet herný, kde titul počas svojho dlhočizného vývoja absolvuje toľko drastických operácií, že vo výsledku má často krát diametrálne odlišné vlastnosti, než bolo sprvu plánované. Veď pozrite sa na taký Unreal. Pôvodne sa malo jednať o rýdzo stredovekú vec, s množstvom dobovej architektúry a mystickej atmosféry avšak vo výsledku sme sa dočkali nielenže radikálne pozmeneného prostredia, ale taktiež aj viacerých futuristických elementov, počnúc misiami a monštrami, končiac niektorými sci-fi zbraňami. Ale pozor! Existuje aj druhá strana mince, ktorá jednoznačne dokazuje, že ak si niekto za niečim stojí, jeho plány neskríži ani ten najostrejší zub času.

Iste si dobre pamätáte na plánovaný (a poriadne očakávaný) mix survival hororu a akcie, ktorý mal priniesť na naše obrazovky tie najhoršie nočné mory, na ktoré si majster hororu H. P. Lovecraft pri písaní svojich diel spomenul. Po rokoch únavného vývoja sa ale Call of Cthulhu: Dark Corners of the Earth akosi vytratil z očí verejnosti a dlho bol považovaný za rozkladajúcu sa hernú mŕtvolu. Našťastie, hra po 5 rokoch vstala z mŕtvych a po úspešnom ťažení na Xboxe sa konečne vkradla aj do našich domovov, aby nám na našich počítačoch poskytla ten najotrasnejší (v tom dobrom slova zmysle) herný zážitok, na aký ešte dlho nezabudneme. Dokázal si ale Call of Cthuhlu aj napriek dlhoročnému vývoju udržať dostatok originálnych nápadov nato, aby bol hodný nášho záujmu, eventuálne aj našej investície?

Píše sa 16. Február 1922 a my sledujeme v deprimujúcom pochmúrnom počasí obrysy tajomnej budovy, skrývajúcej vo svojich útrobách ten najhorší blázninec, aký si len dokážeme predstaviť. Špina, hrôzostrašné zvuky a výkriky, neprívetivý personál, to všetko je len predzvesťou toho, k čomu má za niekoľko okamihov v týchto nehostinných priestoroch dôjsť. Vystrašený, priam nepríčetný pohľad jedného obyvateľa tohto ústavu sa totižto čoskoro stane len obrysom tajomnej minulosti a nebyť jeho podrobného denníka, nikdy by sme sa nedozvedeli, akými neskutočnými a neopísateľnými horormi si táto persóna musela prejsť. Smrť je jeho vykúpením, pomyslí si väčšina hráčov potom, ako s touto postavou absolvuje niekoľkohodinový psychický teror, siahajúci až na samotné okraje ľudskej vnímavosti. Vráťme sa ale späť k jeho osudu.

Posledný prípad, desivé tiene na rozhraní svetov, temné zákutia našej zeme. To všetko sú posledné myšlienky Jacka Waltersa, kedysi úspešného súkromného detektíva, teraz odstrašujúca ľudská troska, skrývajúca vo svojej mysli nejedno hrozivé tajomstvo. A pritom všetko to začalo tak nevinne! Z úvodných strán denníka, jediného hmotného majetku po pozostalom, sa dočítame nasledujúce. Písal sa 6. september 1915 a v duchu klasických hororových príbehov neveštila zatiahnutá obloha do budúcnosti žiadne dobré správy. A práve jednou z takýchto pohoršujúcich správ bolo aj hlásenie o narušovaní verejného poriadku bandou okultistov, až príliš sa rozťahujúcich z ich polorozpadnutého sídla. Tlupa podivných individuí si rázom získala pozornosť policajných hliadok, avšak namiesto vyjednávania s tamojším vyjednávačom, si na svoj koberček nepochopiteľne vyžiadala inú osobu. Tou osobou nebol nikto iný, než sám Jack Walters. Jeho príchodom na miesto činu sa už ale príbeh dostal na štvorprúdovú rýchlostnú diaľnicu a behom niekoľkých okamihov zažila hlavná postava toľko záhadných okamihov, žeby to nestačilo ani na sfilmovanie ďalšej série Aktov X. O tom, čo nasledovalo po zážitku z chatrče (nebojte, neprezradím ani slovo – ale bolo to scary as hell !), nevie nik. Možno iba pán boh. A možno ani ten nie.

Isté ale je, že nitky príbehu nadobudli hmotnej podoby opäť až po dlhočizných 6 rokoch, kedy sa Jack Walters konečne prebral z nepríjemnej amnézie, vďaka ktorej ostali jeho spomienky na predchádzajúce udalosti kdesi hlboko v prepadlisku dejín. Denník následne pokračuje rozborom nového prípadu, ktorý Jacka zaviedol do tajomného rybárskeho mestečka Innsmouth skrývajúceho vo svojich útrobách viac, než len tony smradľavých, rozkladajúcich sa rýb. Ono totižto záhadné zmiznutie istého vedúceho miestnych potravín nebolo len tak z čista jasna náhodou, a o jeho pozadí zistila hlavná postava postupným odhaľovaním skutočností tak závažné informácie, že sa stala pre obyvateľov Innsmouthu, ako aj bytostí z inej sféry, krajne ohrozujúcou a nebezpečnou. A ako z toho Jack Walters nakoniec vyviazol? Samozrejme, že obesením sa, avšak pre hráčov bude podstatných zvyšných niekoľko hodín, deliacich danú postavu od tak smutného osudu. Ďalšie stránky denníka si už ale pre istotu nechám pre seba, pretože inak by som vás ukrátil o množstvo dejových kľučiek a zvratov, čo rozhodne nie je mojim zámerom. Jednu poznámku si ale neodpustím – tak ponurný a strach naháňajúci príbeh len tak často nezažijete!

Atmosféra. Nosný pilier herného spracovania Call of Cthulhu je jasným dôkazom toho, že bez kvalitnej práce level dizajnérov sa nedá vykúzliť ani ten seba lepší herný zážitok. Už len úvodné hodiny strávené v koži Jacka Waltersa vám pripravia tak intenzívne hororové hody, že po príjazde do nasledujúcej hernej lokácie (Innsmouth) si budete musieť dať nútenú pauzu, pretože inak by ste sa z nasledujúcich zážitkov dozaista pomiatli. Spomínané mestečko je totižto káva toho najhrubšieho zrna. Hrôzu naháňajúci a značne zdegenerovaní obyvatelia, temné uličky a zákutia, polorozpadnuté a zdanlivo opustené budovy, husté a podivným pachom nasiaknuté mračná. To všetko vás privíta v momente vystúpenia z medzimestskej autobusovej linky a ak ste si doteraz mysleli, že vrcholom hororu je Pyramid Head, nasledujúce hodiny vás jednoznačne presvedčia o tom, že hranice desivosti skutočne nemajú žiadne medze.

Vskutku desivú atmosféru sa autorom darí navodiť aj vďaka ďalším nápadom, vcelku netypickým pre žáner FPS. Zoberme si napríklad váš merač zdravia, ukazovateľ munície či sanity meter. Oni tu totižto nie sú! Všetko, čo mohlo do značnej miery pôsobiť rušivo, bolo totižto odfiltrované a výsledkom je dokonale čistý, ničím nezahltený výhľad, umožňujúci hráčom zažívať len tie najlepšie dobrodružstvá. K zdraviu sa ešte vrátim, ale najprv vám priblížim posledne menovaný ukazateľ duševného zdravia. Ten má v tomto titule rýdzo vizuálny charakter, ktorý spolu s potlačením zvuku dá na známosť, že s psychickou stabilitou Jacka Waltersa to nevyzerá ružovo. Obesenec, kusy tela či obhorené torzo sa zákonite prejavia na duševnom stave a ak si myslíte, že rýchly tlkot srdca je vrcholom bláznovstva, rozmazaná a deformujúca sa obrazovka spolu so zmenenou paletou farieb (a spomínaným stlmením audia) vás presvedčia o tom, že byť bláznom rozhodne nie je med lízať.

Vynikajúcej atmosfére okrem vyššie spomínaných elementov potom napomáha aj fakt, že úvodnú trojhodinovku strávite v neozbrojenom stave, iba rozvláčnym skúmaním a zisťovaním informácií, takže hrá vás touto adventuráckou časťou ľahšie vtiahne do deja, než by to urobila metódami klasických FPS-iek. Samozrejme, že časom sa dostanete k všakovakým zbraniam, avšak pomalé a atmosférou nabité úvodné pasáže sú tým správnym korením v zmesi, nazývanej ako survival horor. V súvislosti zo zbraňami sme ale opäť u neexistencii HUD-u. Keďže jednotlivé nástroje skazy (od pištole, cez brokovnicu a pušku, až po samopal Tommy) majú rozdielny počet nábojov v zásobníkoch, iba podrobným rátaním každého výstrelu zistíte, kedy je tá správna doba na rýchly reload. A verte mi, že zanedbaním tejto činnosti si narobíte poriadny kopec problémov. Ďalší ukazovateľ, ktorý nesmie uniknúť vašej pozornosti, je prekvapivo zdravie.

Dlhoročný vývoj titulu sa síce nepodpísal na technickej stránke tak, ako by to človek očakával, avšak zastaranosť enginu sa v určitých momentoch prihlási o slovo viac, než je to zdravé. Tmavé, ale prekvapivo detailné prostredia sú síce v poriadku a hra si vďaka nim buduje výbornú, nervy drásajúcu atmosféru, avšak horšie sú už na tom modely jednotlivých postáv, ktoré ma občas poriadne odpudili. Vďaka bohu, že Call of Cthulhu je titulom hororovým, takže ľudské karikatúry tu pasujú ako riť na šerbeľ, ale ak by sa jednalo o fantasy rozprávkovú anime adventúru, hodnotenie by muselo zákonite padnúť. Zvuková stránka naproti tomu ponúka kvalitný mix ambientných zvukov a dobovej hudby, vďaka čomu vám bude aj pri sebamenšiom šramote behať mráz po chrbte. Za zmienku stojí spomenúť aj ladenie in-game videí do podoby historických filmov s množstvom obrazových chýb a ruchov, takže dobe, v ktorej sa príbeh odohráva, ostala verná aj jeho prezentácia.

Príbehy z pera H.P. Lovecrafta sú skrátka neopakovateľné a ak aspoň trošku patríte k fanúšikom žánru hororov, rozhodne by ste si tvorbu spomínaného autora nemali nechať ujsť. A podobne je tomu aj s titulom Call of Cthulhu: Dark Corners of the Earth. Fanúšikovia survival hororov skrátka nemajú čo riešiť, pretože v súčasnosti sa na platforme PC s podobne kvalitným titulom tak ľahko nestretnú. Škoda len toho slabšieho technického spracovania, pretože inak by sa jednalo o jasného kráľa vo svojom žánri. Samozrejme že len na PC (Xboxová verzia má mnoho konkurentov).  U nás hru čoskoro uvidíme s českými titulkami od Cenegy.