En ten týky dva špajdlýky,
Na záhrade serie pes.
Za to sranie na trávniku,
Dante vykostí ťa dnes.

Tak konečne sme sa dočkali aj na PC niečoho iného než je 154-té pokračovanie úspešnej FPS alebo 497-me vykradnutie a recyklovanie nápadov z RTS. To, čo bežne prehadzujú PS2-kári na svojich konzolách vidlami ako bača hnoj, musíme mi PC-čkári prijímať s bohabojným rešpektom a po kolenačky. Áno, reč je o bojovkových, akčných adventúrach a mlátičkách. Za posledný rok si matne spomínam len na vydanie Matrix: Path of Neo a Onimusha 3. A to je asi tak všetko. Nechcem ani pomyslieť, koľko peciek zatiaľ dohrali konzolisti (ja chcem God of War uááá, alebo aspoň Colossusa, aspoň nejakého malinkého, smrk). No, ale spamätal sa aspoň Capcom a dal sa na tú správnu cestu a po minulej Onimushe, pridáva ďalšiu kvapku balzamovacieho oleja na tento už poriadne mŕtvy a vysušený štýl na PC. Iskrou v oku sa stalo už tretie pokračovanie kultovej série Devil May Cry (DMC).

Volám sa Dante a práve sa chystám otvoriť môj nový obchod. Práve pri premýšľaní o názve podniku sa môj šialený brat rozhodol, že si chce užiť trocha zábavy. Asi by som mal spomenúť, že ja a Vergil sme synovia Spardu. Démona, ktorý zapečatil bránu medzi svetom ľudí a svetom démonov. Vergilovi pripadal ako dobrý nápad túto bránu znova otvoriť, ale po tom, čo mi jeho démonickí poskokovia zničili obchod a obrátili mesto hore nohami, som sa rozhodol, že jediný, kto dokáže polodémonovi zabrániť v otvorení brány do iného sveta, je len iný polovičný démon. Ja.

 Na úvod sa vrhnem asi na to najväčšie mínus celej hry a to je obtiažnosť. Spomínal to aj Blade v recenzii DMC3 na PS2, ale Capcomu zjavne nič nevraví príslovie „nevstúpiš dva razy do tej istej vody“. Obtiažnosť DMC3 je totiž šialená a nezľavili z nej ani na PC. Hra sama nastavuje obtiažnosť hry podľa vašej aktivity a začína na stupni Normal, čo by sa dalo preložiť tiež ako „pokiaľ nie si chobotnica s reflexami neurónovej siete, zaplačeš!“. Asi tak v treťom leveli sa mi začalo zdať, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Nato sa ozval je2ry, že nemôže zabiť bossa v druhom leveli a po konzultácii so SpaceJunkerom sa mi zatočila hlava, pretože náš herný guru to od nervov zabalil asi v polovici hry.

Po niekoľkej smrti mi hra dovolila režim Easy. Čo znamená „hrateľné len pre fanatikov, milovníkov žánru alebo hráča s 10 ročnou praxou a vyrasteným joystickom na hlave!“ Potupne som teda začal na Easy móde a začalo sa aj dariť. Postupne sa do hlavy ukladali kombá a ich linkovanie. Ovládnutie ovládania a naučenia základných postupov je polovica výhry. Základom všetkého je „Avoid & Attack”, čiže vyhni sa a zaútoč. Aj s naučením herných mechanizmov a ich ovládnutí je hra veľmi ťažká, ale aj zábavná. Je to možno paradox, ale ak viete presne, čo máte robiť, takmer nikto sa vám nedostane bližšie k telu a jedinou prekážkou tak zostanú len bossovia.

Bossovia sú samozrejme kapitolou samou o sebe. Na každého treba nájsť nejakú taktiku a len berserkové nabehnutie nikdy nestačí. Samozrejmosťou sú súboje s bossmi na dva, tri krát. Keď som asi po desiatich hodinách dorazil na vrchol veže a predo mňa sa postavil Vergil, veril som, že to bude mať skoro za sebou a ani sa veľmi nebránil. Nakoniec samozrejme dopadlo všetko inak a s Vergilom som sa pustil do súboja ešte tri krát neskôr v hre, z toho raz pomáhal mne v súboji s finálnym bossom (samozrejme som si len ja myslel, že je to finálny boss). Úplne konečný súboj je samozrejme s Vergilom, ku ktorému som sa prepracoval tak odhadom asi za 15 hodín od začiatku hrania na easy!!!

No a samotný súboj prebiehal asi takto. Spravil som tri kombá, z ktorých Virgil vykryl 80 % a popritom uštedril svoje zásahy katanou. Následne sa premenil na démona, kedy sa mu dobíjal život, a stačilo mu už len jedno kombo na dokončenie rozrobenej práce. V podobnom duchu to prebehlo asi ešte sedem krát. Nakoniec som musel zbabelo zacheatovať a dať si nesmrteľnosť. Tento súboj ustoja naozaj len ostrieľaní gejmery a 12-roční japonskí maniaci. V jednom z posledných levelov dokonca treba poraziť všetkých porazených bossov z celej hry naraz. Maniakálne. Ak ale viete slabé miesta porazených bossov a máte nacvičené kombá, tak zase až taký problém nebudú. Jedinou (podľa mňa) nehrateľnou vecou sa stáva finálny súboj s Vergilom.

Na začiatku má Dante k dispozícii len veľký rytiersky meč s lebkou a Ebony & Ivory, čo sú dve 9 mm pištole. Postupne pribudnú ľadové trojité nunčaky, dvojité meče, pekelná elektrická gitara a brnenie Beowulf na rukách a nohách, ktoré je takmer jedinou zbraňou použiteľnou proti Vergilovi. Zo strelných zbraní pribudne brokovnica, snajperka, ufácky plazmomet a raketomet. Zo zabitých nepriateľov vypadávajú červené veci, zvané Orbs, ktoré slúžia na upgradovanie zbraní, naučenie nového a silnejšieho komba alebo na nákup predmetov, ako zdravie, dobitie magickej energie, zväčšenie magickej energie a zdravia atď.

Keďže je Dante polodémon, dokáže sa na určitý čas premeniť na samotného démona. Jeho reakcie a kombá sú potom rýchlejšie a aj stratený život sa mu dobíja. Taktiež niektoré super kombá sa dajú vykonať len v tomto móde. Démon mód ale trvá len niekoľko sekúnd a po vyčerpaní magickej energie sa Dante vracia do normálu. Pobyt v koži démona sa dá predĺžiť prikúpením magických masiek, ktoré sa vymenia za orby. Problém je, že všetky nákupy sú neskutočne drahé a ak prikúpite zdravie alebo magickú masku, nezostanú vám orby na upgradnutie zbrane alebo komb. Orbov zostáva po mŕtvych veľmi málo a mne sa podarilo upgradnúť na max len dve sečné zbrane a jednu palnú a to som počas celej hry prikúpil len 3 lekárničky a nejakú tú masku. Ostatné veci som musel ignorovať, pretože upgrade zbraní a komb bol prednejší.

Po grafickej stránke je to niečo podobné ako s predchádzajúcou Onimushou. Čistým preportovaním a zvýšením rozlíšenia sa grafika nezlepší, ale aj tak nevyzerá až tak zle a tých pár kockatých pozadí, nedoriešených alfakanálov a zle dosadajúcich textúr a takmer absentujúcich DX efektov si počas berserku ani nevšimnete. Taktiež prepad fps na niektorých nepochopiteľných miestach nepotešil. Levely sa odohrávajú v klasických postapokalyptických predstavách mesta, predpeklia a pekla, ako aj v gotických chrámoch s veľkými oblúkmi a chrličmi. Čo vám však určite padne do oka sú perfektné cut-scény s výborným strihom a akciou a asi najlepším motion-capture, aký som kedy v hre videl. Taktiež treba pochváliť soundtrack, ktorý balansuje niekde medzi gotikou, rockom a death metalom.

Čo mi tak trocha vadilo, je preafektovanosť herných postáv. Ťažko sa to vysvetľuje a je lepšie raz vidieť ako dva razy prečítať, ale pohybuje sa to niekde medzi nezdravou namyslenosťou, drzosťou a priemerným herným výkonom komparzistov v Hong Kongskom filme konca osemdesiatych rokov.
Pod kabátikom veľmi obtiažnej hry je schovaný skvost. Na PC priam unikát, ktorý zvládnutím ovládania odmeňuje perfektnou zábavou a znovuhratelnosťou za iné postavy z iného pohľadu na situáciu. Tony odomykateľných vecí, videí, kostýmov a artov. Slabšej grafike naopak sekunduje nabúchaný soundtrack, geniálny montion capture a cut-scény sú naopak trocha zhodené afektovanosťou postáv. Napriek nedostatkom sa nedá než Devil May Cry 3 odporučiť.

Neplač malá, zahoď smútok, rozpusť žlté copíky.
Dante dievky ako ty si, nenapichne na dýky.