Herné svety dávno potvrdzujú to, čo si fyzici myslia už takmer 100 rokov. Tou pozoruhodnou myšlienkou je fakt, že možno náš vesmír nie je jediným v Univerze a netreba nám kvôli potvrdeniu tejto teórie chodiť s kýblom po superstruny a podobne. Stačí, keď načrieme do neprebádaných hlbín japonského RPG oceánu, ktoré dokonale nepoznajú ani najväčší európski fanatici a vyznávači tohto špecifického žánru. Toto miesto prekypuje tými najrôznejšími životnými formami, ktorých zbežné preskúmanie by zabralo jednému smrteľníkovi tak tri – štyri životy, čím sa podľa mňa zároveň potvrdzuje aj teória reinkarnácie, hlavne teda u niektorých fanatických JRPG hráčov, ktorí určite žijú v nejakom paralelnom priestore so spomaleným časom, nakoľko naozaj nechápem, ako inak by dokázali pracovať, jesť, množiť sa a hrať tak strašne veľa strašne dlhých hier... Bola to strašne dlhá veta, ale myslím si, že táto hra a svetový mier si to zaslúžia.

Ale to nie je jediná výzva, vyskytujúca sa pri týchto monster tituloch. Život recenzenta sa neskladá len z radostí v podobe nekonečného prísunu hier a press packov balených spolu so všimným v podobe alkoholu či návštev herných štúdií a veľtrhov s obnaženými a prítulnými hosteskami. Stavia ho aj do situácií, kedy nevie kam z konope alebo inej trávoviny. Niekedy musí aj písať a to nie je sranda. Napríklad ja som teraz presne v tejto pozícii. Zobral som si na plecia priam sizyfovské bremeno, keď mám na pár stranách predstaviť svet Dragon Questu, ktorý doteraz nikto poriadne neprebádal (okrem reinkarnovaných Japoncov) a ktorý nejako výrazne doteraz neopustil hranice krajiny vychádzajúceho slnka a tým pádom je u nás na "západe" absolútne neznámy. Aspoň teda pre väčšinu hráčov. Najlepšie bude asi začať pekne od začiatku a tak sa teraz pozrime na nejaké stručné fakty o tejto legende s veľkým L, E, G, E, N, D......a ešte raz E.

Dragon Quest nie je žiadnym nováčikom na trhu. Vo svete (rozumej hlavne v Japonsku) bolo vydaných alebo sa pripravuje až neuveriteľných 25 titulov, ktoré tvoria tento žijúci a plastický svet plný rozprávkových kulís, princezien, ktoré neustále potrebujú záchranu pred arcizloduchmi a hrdinov, ktorí režú a rúbu nepredstaviteľné monštrá od rána do večera, a cez noc sa ochlastávajú v hostincoch so zachránenými princeznami. Z tejto stručnej definície vám musí byť jasné, že sa jedná o fantasy ságu po okraj zaplnenú rozprávkovým svetom, kde sa varí kadečo, ale vždy je z toho nakoniec chutná torta, ktorej sa Japonci asi nikdy neprejedia. Keďže Američania majú od bombardovania Nagasaki a Hirošimi u Japoncov určitý minirešpekt, tak im bolo ponúknuté rodinné striebro už dávnejšie. Ak ste sa teda niektorí starší hráči náhodou stretli s titulom Dragon Warrior, tak musíte vedieť, koľká bije. Trochu pozmenený názov síce neohrozil pozíciu Final Fantasy v Amerike, ale zase buďme úprimný. Sedmička vyšla v roku 2000, takže ani nemohla moc zamiešať kartami.

DQ8 ako prvý diel ponúka cel-shade grafiku v 3D a pokiaľ niekto mieni nad ňou ohrňovať nos, tak by sa mal zastaviť, lebo v podaní tejto hry sa jedná o majstrovsky zvládnutú techniku, ktorá predstavuje vrchol tohto grafického štýlu. Hra je prvý krát aj nahovorená a obohatená o geniálny symfonický soundtrack, teda vylepšenia, ktoré Japonci nemali šancu zažiť. Aby sa nepovedalo, že sa ešte stále šikmookí diabli hnevajú za to nešťastné atómové bombardovanie, tak dostali hamburgerožrúti k hre aj bonus v podobe demoverzie Final Fantasy XII. Ako vidíte, nič nebolo ponechané na náhodu a tak sa niet čo diviť, že hra bola úspešná na celom svete. Len v Japonsku bolo predaných za prvé tri dni neuveriteľné množstvo, 3 milióny kusov tejto hry, čo v prepočte činí 6 miliárd slovenských korún (pri podhodnotenej cene 2000,- Sk za hru). Odvtedy to číslo zákonite narástlo, ale mne sa bohužiaľ nepodarilo nájsť žiaden údaj (ok, priznávam, raz som ťukol do Googla a nebolo to hneď na prvej strane).

Keďže netuším presne kde by bolo najlepšie skočiť do DQ8, tak začnem pri technickej stránke hry, ostatne, dostaneme sa postupne ku všetkému, čo treba na spoznanie tohto titulu.

Už spomínaná grafika je technicky síce zvládnutá dokonale, ale to by na kvalitu,akú ponúka DQ,naozaj nestačilo. Tá je zabezpečená vďaka prítomnosti grafika, osobnosti v Japonsku mimoriadne známej a uznávanej, Akiru Toryamu. Počkáme trochu v zbožnom tichu, nech fanúšikovia hier a anime stihnú pozapaľovať vonne paličky pri svojich domácich oltárikoch a po krátkej pauze pokračujeme. Je to človek, ktorý stojí za hrou Chrono Trigger (ďalšie paličky, počkáme) a mladší čitatelia iste poznajú Dragon Ball Z (to prejdeme radšej mlčaním). Hra nielen pripomína, ale doslova je dokonale rozpohybovaným anime filmom, kde zabúdate na hru a máte pocit, že sledujete svoj obľúbený seriál. Každý zo štyroch (ale v podstate šiestich) hlavných hrdinom má svoj osobitý štýl, ale ani ostatní členovia partie prípadne postavy, ktoré stretávate na svojej púti, nezostávajú pozadu.

Ako býva zvykom, Japonci mixujú historické obdobia a kultúry ako a im zachce, takže jedna z hlavných hrdiniek je oblečená ako roztlieskavačka a jej parťák zase ako francúzsky šľachtic, ale keď sa pozriete na hlavného hrdinu, ktorý je typickým príkladom chudobného chlapca mixnutého s pirátom (to tá šatka) alebo na zakliateho kráľa, ktorý vyzerá ako Yoda v najlepších rokoch, tak vypnete logiku. A robíte dobre. Cestou totiž nestretnete len obyčajných ľudí, ale aj trochu neobyčajných a niekedy (pravdu povediac skoro stále) aj bizarných, nad ktorými pochopíte, že bežné úchylky sa pravdepodobne v Japonsku považujú za spoločensky vyžadované. Čašníčka v lokále má nalepené zajačie ušká a chutný chvostík a hneď vedľa nej sedia svalnatí borci v latexových sado/maso maskách otrokov a veselo popíjajú pivko. Nechcel som ani myslieť na to, čo sa tam deje po záverečnej, ale keďže postavy takmer na počkanie počas celej hry umierajú, tak nemáte čas na zábavky s mydlom a podobne. Samozrejme, tieto veci sa odohrávajú len v mojej ľahko narušenej mysli a hra je nezávadná, ale píšem to zámerne, aby ste nemali pocit, že keď DQ8 vyzerá, ako vyzerá (teda detsky), tak aj takou ľahkou zábavkou naozaj je.

Japonské RPG nie je len o partii hrdinov, ktorým sa už nechce ležať v kaluži vína a tak idú vybíjať potvory do dungeonov. Je to hlavne o motivácii a silnom príbehu, ktorý je v tomto prípade síce menej košatý ako inokedy, ale aj tak hravo strčí ostatné RPG do vrecka. Za tento príbeh priamo zodpovedá Yuuji Horii, ktorý (prekvapenie) spolupracoval rovnako na veľkolepom Chrono Triggeri. Keď už sme pri tých menách, tak musím spomenúť človeka, ktorý je v hernej/anime sieni slávy hudobných skladateľov spolu s neprekonateľnou Yoko Kano a legendami Nobuo Uematsu, Kenji Kaway alebo Koji Kondo. Volá sa Koichi Sugiyama a jeho hudba vdýchla tejto hre dušu. Ak máte radi herné soundtracky a tieto mená vám nič nehovoria, sadnite si za počítač a nájdite si ich diskografiu. Jedná sa o naozajstných majstrov. Ale naspäť k hudbe DQ8. Chvíľami máte pocit, že ste sa ocitli na koncerte klasickej hudby, len nezameniteľné zvuky známe aj z iných hier vás z tejto idylky nakoniec vytrhnú, rovnako ako víťazné a ambientné melódie, ktoré sú tak typicke pre JRPG.

Ešte sa vráťme ku grafike a s ňou spojenými vecami. Každá postava, ktorú máte k dispozícii, je unikátna a samozrejme jej zovňajšok sa v podstate môže meniť v neskorších častiach hry. Napriek tomu si však zachovávajú svoj neprehliadnuteľný štýl a šarm a stávajú sa tak takmer hmatateľnými osobami so svojimi vlastnosťami. Nie nadarmo sa hovorí, že šaty robia človeka. Rovnako zaujímavo pôsobia efekty počas súbojov, lebo predstavujú nečakaný zážitok hlavne pri použití magických kúziel. Na opis krajiny po ktorej sa budete takmer neustále pohybovať by mi nestačili ani dve recenzie. Opakujem, že síce všetko je cel-shade, ale na inej úrovni, ako je zvykom. Vidíte krajinu až po úplný horizont a môžete sa tam bez otravných loadingov aj vybrať. Tie sa v hre síce vyskytujú, hlavne pri vchode do dungeonov alebo miest, ale nie je to nič vážne. Mestá majú svoj osobitý architektonický ráz a návšteva takej katedrály alebo obyčajného domu vo vás navodí pocit, že všetko je reálne, hmataleľné a obývané. Zdanlivá schematickosť je potlačená do úzadia vďaka silnému zmyslu pre detail v každom aspekte. Práca kamery je výborná a pri prestrihoch a in-game animáciách (iné v hre ani nie sú) sa jedná takmer o profesionálne filmárske zábery. Nečakajte však dlhé filmy z dielne Square. Len krátke uvedenie do deja. Všetko stojí na samotnom hraní hry.

Ešte sme si nič nepovedali o hrdinoch tohto dobrodružstva. V prvom rade je to vaša bezmenná postava, ktorá putuje s kráľom a princeznou. Ja svojim postavám dávam v JRPG zásadne meno Link a tak si často vyrábam taký vlastný "Zelda" mix (milujem Zeldu), ale tomuto hrdinovi to bude asi jedno. Nič vám na to nepovie. Ako jediná postava (z tých nahovorených) je totiž nenahovorená. Ako nápad je to výborné, lebo sa môžete s hrdinom viac stotožniť. Stal sa hrdinom len vďaka tomu, že bol v správny čas na správnom mieste a nepremenili ho pri tom na niečo neopísateľné ako nášho ďalšieho hrdinu, kráľa Trode, ktorého meno by aj bez premeny pripomínalo trolla. Jeho rod po stáročia ochraňovalo magické žezlo (proste takú palicu), po ktorej zatúžil náš antihrdina Dhoulmagus. S takým menom sa mu ani nedivím. Ale on nie je hlavným zloduchom, tým je Rhapthorne, ktorý sa ukrýva ... to vám neprezradím kde, ale je to priamo pred vašim nosom.

Vašim verným spoločníkom je malý magický škrečok Munchie, trpiaci neskrývanou vášňou k čarovným syrom a nie je tým, čím by ste si mysleli, že je (nie, nie je to zloduch). Asi najobľúbenejšou postavou všeobecne je Yangus, hromotĺk a mierne pripečený bijec, ktorý nemá ďaleko k inteligencii trpaslíkov, ale zase je to verný kamarát. V boji je na neho spoľah a jeho hlášky v slangovej angličtine sú úžasné. Celkovo dabing je na profesionálnej úrovni a táto severopologuľová západná verzia (môj novotvar) je nadabovaná v klasickej divadelnej angličtine s mnohými nám neznámymi zvučnými menami. Špeciálne Yangus rozpráva v ťažko pochopiteľnom Cockney dialekte. V juhopologuľovej východnej verzii (teda Austrálskej) je zase nahovorený miestnym dialektom známym z Krokodíla Dundee, čo bol tiež sedlák ako repa. Takže ako vidíte, Yangus je super postava. Táto stručná charakteristika, ktorou teraz expresne prebiehame, je naozaj len letmý nástrel postáv, lebo o každej sa dozviete 100x viac počas hry, len my tu nemáme toľko miesta.

Mojou obľúbenou je aj sexica Jessica, ktorá nie je samozrejme takto orientovaná, len má záľubu v malých oblečkoch a inak je to zdatná majsterka magického umenia. Rovnako ako ostatní členovia party, aj ona má smutný, ba až tragický dôvod, prečo sa chce pomstiť hlavnému zloduchovi. Mnohých iste zaujme aj "Templár" Angelo, ktorý je všetkým možným, len nie zbožným mužom viery. Je to zhýralec, sukničkár a hedonista, ale je to aj sympaťák a je s ním veľká sranda. Medea je posledným členom skupinky vyhnancov a pred svojim začarovaním na koňa, to bola krásna princezná. Ak budete dosť vytrvalí, tak môžete zachrániť nielen kráľovstvo, ale možno získate nakoniec aj jej ruku. Ak nie, tak získate len kopyto, lebo ona vás má už teraz rada. Okrem nich sa v hre nachádzajú aj zlodusi a rôzni nepriatelia, ale aj siedmy mudrci a siedmy dediči ich sily. A samozrejme aj ďalšie božské, magické alebo panovnícke postavy a v ich tieni sa krčiace stovky bezmenných NPC ľudkov. To sme ešte nevymenovali siahodlhý zoznam potvor a megapotvor. Ako vidíte. Svet DQ nie je kreslená pustina, ale riadny kotol, kde to naozaj vrie.

Príbeh ôsmeho Dragon Questu ide v intenciách tých predchádzajúcich a nijako výrazne nevybočuje z radu. Nenájdete v ňom temné a kľukaté odbočky s mnohými alternatívnymi koncami ako v Chrono Cross, ani filozoficko-religiózne metaúvahy nad podstatou vecí a javov ako v Xenogears. Je to prostý príbeh, oživujúci dávno zabudnutú tradíciu dobrej rozprávky, ktorá je okorenená o dospelé prvky, akými sú utrpenie a smrť mnohých postáv, ale v ktorom ide na koniec naozaj o dobro veľkého celku a spravodlivého potrestania vinníkov. Priznám sa, že už dávno som necítil také nadšenie z jednoduchosti, v ktorej sa tá proklamovaná krása naozaj stále ešte skrýva. Jednoduchá zápletka vás vrhne do sveta, kde diabolský či démonický (nevyznáte sa v tom po čase) šašo Dhoulmagus uvrhol kráľovstvo do temnoty, kráľa zmenil na žabaciu potvoru a princeznú na koňa. Neviem presne, či to je kvôli kritike jeho humoru, alebo len tak zo srandy, v šašoch sa od čias Batmana nevyznám.

Ale ak ste ohrnuli nad ním nos, tak si spomeňte, akým drsným protivníkom bol Joker a humor vás prejde. Náš šašo patrí do tej istej kategórie. Áno, priznávam zároveň, že sú to divné tresty, ale to naozaj teraz neriešme. Nič však nie je také, ako sa zdá a tak sa zápletka časom zvrtne a pred vami vyplávajú ďalšie postavy zapletené do spiknutia a príbehu o pomste. Ale všetka vážnosť ide bokom akonáhle uvidíte monštrá, ktoré táto kliatba vyvrhla na svetlo božie, tak sa vám roztiahne úsmev a pocítite priam detskú radosť z nastávajúceho dobrodružstva. Ale ako to pri japonských hrách býva zvykom, mnoho neskúsených a hlavne hlúpych jedincov si zbežne pozrie okolité obrázky a zaradí hru medzi Barbie a My Little Pony. Omyl! Už prvý boss vám škaredo natrhne úsmev a uštedrí vám lekciu z nepodceňovania farebných animákov a to ich tu nájdete takmer tridsať a niektorí, hlavne tí na konci, vás prekvapia aj svojim nečakaným zovňajškom.

Aj keď je DQ8 veselý, plný zábavných postavičiek a rozprávkových kulís, ako sú lesy, dedinky a hrady, v jeho srdci sa skrýva dravá šelma, ktorá vás roztrhá na kusy, pokiaľ si nedáte pozor. Oficiálna herná doba sa pohybuje okolo neuveriteľných 60 hodín, ale to je len základný scenár. V ponuke máte ešte minihry zamerané napríklad na hazard a ničím nerušené putovanie spojené s vybíjaním potvor a získavaním rôznych odmien. Ale naspäť k krátkemu načrtnutiu príbehu. Po tom, čo ste prežili Dhoulmagusovo besnenie, sa vydávate na strastiplnú a náročnú cestu za vyslobodením z kliatby. Od prvého okamihu sa tak stávate súčasťou takmer detektívneho príbehu plného rôznych zápletiek prekladaných častými stretmi s okolitou faunou a zavŕšených bojmi s naozaj, ale naozaj ťažkými súpermi. V Japonských príbehoch je všetko trochu iné ako v prípade americkej popkultúry a tak máme častokrát do činenia s pohnutými osudmi postáv, ktoré vám vojdú len tak do cesty, aby vás obohatili o ďalší kamienok mozaiky tohto príbehu.

Rovnako aj pozadie hlavných hrdinov je zaujímavé a tak je jasné, že očakávaný koniec by sa mal niesť v predpokladanom duchu. Ale to by neboli Japonci... Viac sa nepatrí povedať. Ako som už spomínal, pri DQ8 sa nejedná o hru extrémne ladenú na komplikovaný príbeh, takže táto malá zápletka úplne stačí. Hra však ponúka aj ďalšie vychytávky. Okrem obligátneho nakupovania a zbierania získaných trofejí, zbraní a predmetov sa tu stretnete napríklad s prvkom striedania dňa a noci. Nie je to samoúčelný efekt. Zabudol som spomenúť, že tvorcovia zo štúdia Level-5 pracovali aj na hre Dark Chronicle a vďaka tomu je týchto vychytávok viac. V noci napríklad nemá význam vyhľadávať súboje, lebo je dosť pravdepodobné, že natrafíte na tlupu poriadne naprdnutých monštier. Ale zase hostince sú plné ľudí a tým pádom máte o informácie a zábavu postarané. Ako absolútny „must have“ klinec nakoniec pôsobí informácia, že vydavateľom je bezkonkurenčne najlepšia vývojárska spoločnosť Japonska – mamutí Square-Enix.

Niektoré z monštier sú ako vystrihnuté z Muppet Show a nepredstavujú takmer žiadnu hrozbu, niektoré útočia vo veľkých húfoch a niektoré sú zase bizarné a budete nad nimi krútiť hlavou. Moja obľúbená postavička je Dancing Devil, ktorého mám doma aj v podobe figúrky a jeho smiešne pohyby mi takmer zapríčinili porážku v súboji. Je to proste iný zážitok, ako megadrsní kostlivci, aj keď nejaké múmie a zombíci spolu s kostričkami sa aj tu nájdu. Ale je to všetko brané s nadhľadom a tým si ma táto hra získala viac, ako keby sa hrala na vážnu drsňácku vec. Putovanie si užijete nielen na pevnine, ale aj na vode a dokonca aj vo vzduchu a tak je viac jasný pôvodný názov hry Dragon Quest VIII: Sky, Ocean, Earth and a Cursed Princess. Budete putovať v lete, ale aj zime. Tých bláznivých farieb, ktoré na vás kričia z obrázkov je v hre plná priehršť, ale zažijete aj čierno-biele flashbacky.

Pri grafike nejde nespomenúť inventár a tým pádom aj súboje a podobne. Celá táto hra je klasika najklasickejšia. Do slova a do písmena sa jedná o starú ťahovú školu videnú už milión krát inde. Inventár mi pripomínal Zeldu, boje zase 5 ďalších hier, ako napríklad Breath of Fire a podobne. Na celom tom systéme nie je však dôležité, ako sa bojuje, ale čím. Niektoré súboje sú len o vylepšovaní levelu hrdinov a ich zručnosti so zbraňami, ale keď príde k slovu mágia, tak je to veľká sranda. A v kombinácii s komickými nepriateľmi a neskutočnou obtiažnosťou chvíľami nadobudnete pocit, že chápete, prečo Japonci radi hrajú takto detsky vyzerajúce hry. Nechcú sa proste len zblázniť z tých možností, ktoré im hry dávajú. Ale to som si len tak vymyslel na ospravedlnenie niektorých nepochopiteľností.

Pokiaľ padne nejaká postava v boji, tak sa stačí vrátiť pomocou kúzla k poslednému save pointu a keďže hra je postavená na miliónoch náhodných súbojov, ktorým sa dá len čiastočne vyhnúť, tak môžete použiť ďalšie kúzla na teleportovanie sa do požadovaných lokácií. Znovuzrodenie (v kostole :-)) vás bude stáť polovicu vašich mincí, ale každá sranda niečo stojí. Najprv mi to silné vsadenie na kresťanskú religiozitu DQ8 celkom nesadlo, ale keď som pochopil, že pre Japoncov to je vážna exotika, tak som sa bavil viac ako dobre. Zjavne to majú trochu popletené. Ale nie je to nič hrozné, lebo náboženských kulís je tu nakoniec asi toľko, čo nájdete aj v iných fantasy príbehoch.

Recenzia však stále ešte neodhalila všetky možnosti tohto titulu, ktorých je tu viac ako dosť vrátane Monster Areny a nekonečného množstva výhier a odmien, ktoré zase zameníte inde a dostanete ďalšie výhry a tak ďalej až do zbláznenia, alebo obrovského množstva položiek, ktoré si môžete nakúpiť v obchodoch alebo vyrobiť alebo... Ale povedzme si pravdu. Toto všetko už poznáme aj z iných hier a nikoho to neprekvapí. Pokiaľ sa vrhnete na objavovanie tohto nekonečného sveta, tak časom zistíte, že v DQ8 narazíte na postavy známe z iných dielov a že prostredie a príšery, ktoré čakajú na svoju smrť, sú vašimi starými známymi z iného dobrodružstva. Dragon Quest je značka, ktorú sme síce doteraz dôverne nepoznali, ale ktorá nás už čoskoro osloví ďalším pokračovaním, ktoré je vo vývoji. Rovnako sa chystajú rôzne handheldové verzie a tak nie je na škodu vedieť o DQ viac.

Japonské RPG nemusí byť vždy len plné tých najšialenejších inovácií, ale nájdete v ňom aj cenné skvosty zo starých čias akurát oblečené v novom kabáte. A DQ8 takýmto drahokamom je. Nenechajte sa odradiť farbami a rozprávkovou atmosférou. Ak to myslíte s RPG vážne, tak skúste prejsť týmto malým Saigonom oblečenom v Barbie kabáte. Nebude to ľahké, to mi verte. Ale odmena v podobe skvelej zábavy za tú námahu stojí.

Poznámka: Recenzia bola písaná z internej review verzie, takže sa možno niektoré veci trochu odlišujú od finálnej pultovej PAL verzie.