Nemám rád hry, ktoré ma nútia sústavne pozerať na čas. Veď viete... máš 30 sekúnd, aby si zabil toľko a toľko protivníkov, ostáva ti len minúta do konca misie, vypršal ti časový limit (ty n00b) a podobne. Skrátka, vždy keď vidím nejaké odpočítavadlo či podobný časový ukazovateľ, ježia sa mi chlpy na zadku. Veď presa, chcem sa baviť, nie nervačiť! Chápem, že u pretekov to ani inak nejde, ale ak sa tento rozporuplný element objaví aj v iných žánroch, je niečo v neporiadku. Nedávno ma tak vytočila časomiera v stratégii. Veď stratégia vyžaduje trošku toho taktického zmýšľania a plánovania a nielen zbesilé klikanie hlava nehlava. Kde sme? Veď nestačí, že doba je uponáhľaná? To musíme byť tlačený časom aj v hrách?

Nech si každý myslí svoje, ale podobné praktiky mi skutočne pasujú akurát tak k športom. A vidíte, niektorým vývojárom myšlienka obmedzovania evidentne šmakuje, čoho dôkazom je napríklad aj novinka z dielne Bizzare Creations (autori série PGR), revolučne miešajúc časové limity so žánrom čistokrvnej akcie. Bezosporu originálny koncept, ktorý v prípade vyváženosti všetkých zložiek mohol pokojne zaujať popredné miesta v záujme hráčskej komunity. Ako ste si už ale iste všimli, nestalo sa tak. Neviem, možno je chyba vo mne, možno som nepochopil zámery autorov, ale faktom je, že The Club neponúka ani zďaleka toľko zábavy, ako podobný titul z dielne Rockstaru, masaker Manhunt. Prečo je tomu tak, sa dozviete na nasledujúcich riadkoch.

Príbeh sa má takto. Kde bolo tam bolo... a to je všetko. Viac toho nemám. Nula. Ništ. Nada. Skrátka, figa borová. Kto čakal zaujímavú story na pozadí nadnárodnej organizácie super boháčov, má skrátka smolu. Jediné, čo sa dozviete, je, že vplyvní členovia Klubu majú záľubu v stávkach, ale narozdiel do tipovačiek či dostihov uprednostňujú stávkovanie na výsledky v zápasoch, v ktorých je efektné a obzvlášť rýchle zabíjanie cennejšie než život. Žiadne prepletené osudy postáv, žiadna dejová línia... iba sekačka na niekoľko spôsobov, okorenená o spomínanú časovú zložku. Nič viac, ani nič menej.

Očakávať od zbesilej akcie nejaký hlbší príbeh, je vskutku bláznovstvo a preto nebude od veci, keď prejdeme k hre samotnej. Tá sa skladá so zmesi 58 misií, odohrávajúcich sa v 8 zdanlivo odlišných prostrediach. Zdanlivo preto, lebo akonáhle si prebehnete každé z nich, všetky vám budú náhle pripadať na jedno kopyto. No dobre, nejaké tie rozdiely tam sú, ale keď už človek bojuje v Benátkach, tak by sa to malo aj patrične využiť. To ale nie je prípad klubu. Krátke a zúfalo neatraktívne priestory sú si navzájom podobné ako vajce vajcu a keďže doba, za akú nimi prefrčíte, častokrát nedosiahne ani 2 minúty, zaoberať sa ich ďalším hodnotením už skutočne nemá cenu.

Čo vnáša do tejto temnoty aspoň trošku svetla, je výber postáv, zdarne sekundujúci vskutku zaujímavým herným módom. Hra je na dnešné pomery osamotených hrdinov vcelku veľkorysá a tak vám hneď v úvode ponúkne na výber zo šestice postáv, neskôr doplnených ešte o ďalšie dva exempláre. Okrem výzoru sa každý antihrdina líši aj svojimi schopnosťami, klasicky rozdelenými na rýchlosť, silu a výdrž. Je jasné, že rýchly pešiak vydrží menej ako jeho silnejší kolega, ale ten na druhú stranu nezabehne 12 minútovku tak rýchlo, takže vo výsledku budete musieť dôkladne vyberať. Z vlastnej skúsenosti vám ale môžem poradiť jediné – rýchlosť a výdrž sú jasná voľba. Na poli herných módov je situácia o čosi lepšia, aj keď sú niektoré len variáciou tých ostatných, vždy ich je dostatok na to, aby hra aspoň v tejto oblasti neupadla do šedého priemeru. Šprint a jeho časovo obmedzená varianta Time Attack, kde je vašou úlohou dobehnúť do exitu s čo najvyšším skóre, Siege spolu so Survivorom, zameraný na bránenie sa pred hordami nepriateľov či Run the Gauntlet, striktne obmedzený hon na protivníkov, to všetko je náplňou titulu The Club, sľubujúcemu hodiny a hodiny frenetickej adrenalínovej akcie.

Predpoklady na to rozhodne sú – ale ako už býva zvykom, kdesi v strede kábla došlo ku skratu. Už len samotný koncept nevzbudzuje príliš veľkú dôveru. Beháte sem a tam, cestou zabíjate protivníkov a zvyšujete si bodové hodnotenie. A čo ďalej? Mne totižto len suché konštatovanie môjho skóre na konci misie nestačí. Čo takto nejaké spestrenie v podobe závodných vložiek? Nejaké postranné úlohy? Pokus o útek? Odhaľovanie pozadia The Clubu? Práve takéto aspekty klasickej akcie mi u tohto titulu chýbajú. Hon na body ma skrátka nedokáže uspokojiť tak, ako napríklad nová prestrihová animácia, zmena prostredia či posun v príbehu. Viete, celá hra mi pripomína úvodnú tréningovú misiu v COD4, kde ste mali prebehnúť sériu cvičných priestorov a v závislosti od vášho času sa vám následne doporučila obtiažnosť. No a presne to isté je obsahom celého Klubu. Zábava? Možno tak pre vybranú skupinu ľudí, resp. členov nejakého klubu.

Autori sa pritom svoj koncept snažia oživiť, kde sa dá, čo je obzvlášť badateľné v prepracovanom bodovacom systéme, tvoriacom akési gro vášho snaženia. Princíp je jednoduchý: čím efektnejšie a rýchlejšie zabíjate, tým bude aj vaše výsledné skóre vyššie. Obyčajná trefa do hrudníka síce pridá nejaký ten drobný boost, ale ak sa vám podarí headshot dajme tomu po kotrmelci, nasledovaný hneď ďalším killom, vystrelí to vaše skóre do priam závratných výšin. Ale pozor, akonáhle si dáte v zabíjaní pauzu, vaša kombo lišta začne nebezpečne klesať, rapídne oberajúc tak vaše výsledné skóre. Vtip udržania čo najvyššieho bodového hodnotenia teda spočíva v rýchlo na seba nadväzujúcom zabíjaní, s minimálnym priestorom pre pauzy či chyby. Hra vám pritom pomáha napríklad aj staticky rozmiestnenými protivníkmi, ktorí za každým vyskakujú z tých istých miest, vďaka čomu si môžete svoju cestu presne naplánovať a na nejaký ten 5 pokus aj úspešne zavŕšiť. Síce sa tým ku slovu dostáva repetitívnosť, ale keď to autori považujú za zábavne, nebudem ich presviedčať o opaku. Vlastne, keď tak uvažujem, herný koncept mi náramne pripomenul časy, kedy sme sa s kamošmi prebiehali v tom, kto urobí lepšie skóre na strelnici, jednej z mnoha búdiek kočovných kolotočov :-).

Je jasné, že takéto osobitné poňatie žánru má predsalen viac šancí uspieť na poli multiplayeru a preto neprekvapí ani fakt, že The Club je čo sa hry viacerých hráčov týka o dosť zábavnejší, než v prípade singlu. Nanešťastie, či už budete zabíjať osamotene alebo s priateľmi, vždy vás bude trápiť celý rad problémov, kaziacich výsledný dojem z hry. V prvom rade ma iritovalo podivné tempo vašej postavy. Titul je svojim spôsobom hernou imitáciou filmu Crank, ale narozdiel od svižného poklusu sa váš zverenec vlečie doslova slimačím tempom, pričom nepomáha ani špeciálny čudlík pre šprint, ktorý automaticky zamedzí použitie akejkoľvek zbrane. A ako už asi viete – bez streľby nie sú mŕtvi, bez streľby nie sú body. Dokonca sa ani nedočkáte bežného výskoku, takže v závere ostanete odkázaní len na striktne obmedzenú zmes pohybov, hodiacich sa tak do rambo style FPS-ky, nie do titulu, kde agilita hrá výraznú úlohu. Arzenál je taktiež na pováženie. Je síce rozmanitý, ale účinkami silne zaostáva za ostatnými titulmi. Skrátka, pálite z brokovnice ako najatí, a vaša obeť nie a nie skapať. Veľkú rolu pri slabej účinnosti zbraní zohráva aj podivný systém mierenia, kde guľky lietajú po záhadných trajektóriách a aj keď mierite na hlavu, nie vždy sa dočkáte vytúženého headshotu. Áno, áno, už počujem námietky o rozptyle, ale keď sa vám to stane na vzdialenosť pár metrov, asi to tým rozptylom nebude.

Z hľadiska technického spracovania nemožno vzniesť žiadne výraznejšie námietky (teda okrem fádnosti prostredia). Jednotliví hrdinovia vyzerajú správne next-genovo a to isté možno povedať aj o zbytku komparzu, ktorý si ale v zápale hry aj tak nestihnete poriadne poobzerať. Framerate sa štandardne drží svojej hraničnej hodnoty, takže na lagy môžete v Klube pokojne zabudnúť. Dobrým dojmom pôsobí aj audio stránka titulu, kde okrem vhodne zvolenej muziky zaujme predovšetkým komentár jednotlivých pešiakov, pekne dokresľujúci inak nevýraznú atmosféru.

Čo dodať na záver? Je nad slnko jasné, že členom Klubu nemôže byť každý. Podivný herný koncept s nulovým „wow“ efektom sa totižto pre mňa stal značne nezábavným a nepomohla k tomu ani patričná rozmanitosť herných módov či charakterov. Ktovie, možno vy ste tými vyvolenými, ktorým FPS závody zachutia natoľko, že ich uprednostníte pred desiatkami iných, výrazne kvalitnejších titulov. Výber je na vás. Byť vami, siahnem radšej po akejkoľvek inej konkurencii.