Takto mala vyzerať trojka! Chcelo sa mi zvolať po tom, ako Dante a jeho dve sexi kolegyne uzavreli púť, ktorú som s nimi počas 10 hodinového maratónu naprieč Devil May Cry 4 absolvoval. Ľudská obtiažnosť, výborná hrateľnosť, skvelá grafika a hlavne nulová frustrácia, ktorá ma v prípade predchodcu dokonca stála jeden gamepad, to všetko ma s príchodom pokračovania doslova pohltilo, že... že... ani to neviem popísať. Ako jednohubka, ktorá svojou intenzívnou a neodolateľnou chuťou dokonale prekryje aj tú najmenšiu pochybnosť, pokojne tak by sa dal charakterizovať DMC4, akčný hit, ktorý zlomil aj tak ortodoxného odporcu tejto série, akým som bol ja.

Základným kameňom úrazu, ktorý ma dokonale odradil od ďalšieho oboznamovania sa s touto sériou, bola obtiažnosť. Presnejšie narážam práve na DMC3, kde ani tá najľahšia z nich (myslím tú v pôvodnej verzii) nedokázala zabrániť hrozivým mukám z toho, že ani jednu bitku nebolo možné zdolať bez početnejších zranení. Už len takého trojhlavého ľadového psa (druhý boss) som dával asi mesiac, pretože zakaždým, keď som ho už mal pekne na lopatkách, prišla z jeho strany nejaká podlosť, bleskurýchlo anulujúc moju nádej na postup. Verte mi, aj trpezlivosť má svoje medze a pokiaľ sa mi nedarí prejsť nejakú pasáž ani na 30 pokus, veľmi rýchlo sa dostávam do stavu, kedy by som najradšej zabíjal. Práve preto som DMC3 rozohral asi 3 krát, pričom až na ten posledný som sa dostal relatívne ďaleko, presnejšie k dvojici Agni a Rudra, ktorí ale boli pre moju maličkosť konečnou. 5 misia. Z DVADSIATICH. Úspech, čo?

Ako už teda tušíte, hard core praktiky mi rozhodne nie sú blízke. A práve v tejto oblasti nastáva u next-gen pokračovania najväčší zlom. Už to nie je ukrutná obtiažnosť, čo vás núti opakovať tú istú pasáž do aleluja, ale samotná zábavnosť herného systému, ktorý ani po niekoľkých dohratiach nepôsobí stereotypne a vždy vás upúta natoľko, že mile radi mu obetujete ďalší kúsok zo svojho života. Jednoduchá a ľahko pochopiteľná bojová zložka sa tak konečne dostáva do popredia a narozdiel od minulých dielov netýra hráča pre jeho ne-hardcorovosť, ale naopak ho odmeňuje, a to hodinami a hodinami vynikajúcej a doslova dychberúcej hrateľnosti. Takto som si predstavoval dynamickú akciu!

Umelecky krásne a vizuálne dokonalé divadlo, to sú úvodné okamihy s hrou, na pozadí malebných a oku lahodiacich obrázkov čo-to naznačujúcich zo samotného príbehu. Gotická architektúra mixnutá s novodobými technológiami, silne okorenená japonskými fantasy nápadmi, to všetko vám prebehne hlavou pri sledovaní prológu, ktorý krásne odráža vskutku obmedzenú predstavivosť vývojárov západného sveta. Dokonca sa nebojím tvrdiť, že podobná scéna by si kľudne zaslúžila miesto v nejakom vysoko rozpočtovom filmovom blockbusteri, tak veľkolepo na mňa zapôsobila. Za nádherného spevu jednej kľúčovej postavy sledujeme extravagantne vyobliekaného mladíka, ako si razí cestu ku kostolu, z ktorého sa spomínaný spev šíri.

Za normálnych okolností by bolo všetko v poriadku, nebyť skutočnosti, že bielovlasý chlapík sa prediera hordami podivných kreatúr, sekajúc ich tak elegantným štýlom, že aj Cloud by mu mohol závidieť. Samozrejme, pre udatného bojovníka a člena Spoločenstva meča (Order of the Sword) nepredstavuje ani početné stádo bizarností nejakú vážnejšiu prekážku a tak po predvedení niekoľkých akrobatických kreácií končí v kostole, kde práve prebieha klasická omša. Láska robí divy. Znechutený ale tým farizejstvom (asi), rozhodne sa priestory malebnej katedrály krátko po svojom okázalom príchode opustiť. V tom okamihu sa ale na scéne objavuje ON, a po dopade ala Batman priamo na oltár, ON vyťahuje jednu zo svojich pištolí a náhle ukončuje život kázajúceho opáta. Nasleduje panika ako z hollywoodskych filmov, po ktorej sa ale mladík s podivnou rukou a silným sebavedomím stavia zoči-voči JEMU, aby HO na pár okamihov podržal, kým nepríde potrebná pomoc. A tu sa konečne dostávate ku slovu aj vy, aby ste v koži Nera, nebojácneho hrdinu nového príbehu, zastavili svetoznámeho démonobijca Danteho a súčasne tak poodhalili aj čo-to zo zamotaného príbehu, opäť pojednávajúceho o démonoch na X-spôsobov.

Počkať? V koži Nera? A prečo nie Danteho? Nuž, vec sa má takto. Nosná konštrukcia príbehu je postavená na tajomnom osude nového hrdinu, ktorý až postupom času zisťuje, že farby ktoré hájil, nie sú až tak správne, ako sa nazdával. Práve odhaľovaním nových skutočností hrdina postupne odhaľuje a stotožňuje sa s názormi a činmi Danteho. Nechcem tu teraz veľmi spoilovať príbeh, ale opäť sa môžete tešiť na epický boj démonov proti démonom, pričom nebude chýbať ani monumentálne finálne rozuzlenie, nápadne pripomínajúc boj Kratosa s bájnym kolosom (Dúfam, že som toho teraz veľa neprekecol.) Čo vás ale  v rámci príbehovej kampane dozaista upúta, je pestrá zmes herných prostredí, ktoré postupne navštívite.

Slnkom zaliate mestečko, snehom zaviata majestátna katedrála, pestrofarebný a patrične osviežujúci prales či klasika v podobe super tajných podzemných labákov, to všetko sa na okamih stane vašim druhým domovom a aj keď sa ani v jednej lokalite nezdržíte dlho, ich osobitný štýl vám určite utkvie v pamäti. Osobne som si u dizajnu jednotlivých zón zamiloval priamočiaru jednoduchosť s akou boli navrhované, vďaka čomu autori docielili vskutku zbesilé tempo hry, bez akéhokoľvek rizika, žeby vás zbytočne zdržiavali. Síce tým trpí interaktivita prostredia, ale ak mám byť úprimný, v rámci nepretržitej a strhujúce akcie som si tento fakt ani len neuvedomil.

Nenachádzam slov. Pôvodne som si chcel tento titul nechať pokojne ujsť, ale keďže po dohratí Turoka ostalo v mojej „herni“ akosi mŕtvo, rozhodol som sa, že tejto sérii dám predsalen ešte jednu šancu. A dobre som spravil. Tak chytľavú, príbehovo pútavú, atmosferickú, strhujúcu, graficky vyšperkovanú a neviem ešte ako vynikajúcu akciu som už dávno nehral. Je mi jedno, že DMC 4 neprináša zhola nič nové alebo že obsahuje niekoľko vskutku zastaralých princípov, hlavné je, že ma svojou zábavnosťou dokázal doslova paralyzovať, čo ma núti udeliť mu také hodnotenie, aké vidíte. A ak si hrateľnosť vážite nado všetko, určite budete so mnou nakoniec súhlasiť. Devil May Cry 4 je totižto titulom, ktorý neradno prehliadnuť.