DEVIL MAY CRY 4

9.0

Nero dal Dantemu padáka. S novým hrdinom sa mení aj charakter hard core série na prístupnú akciu s bossmi väčšími ako mrakodrapy.

Recenzia na Xbox360 verziu

Xbox 360

PS3

Takto mala vyzerať trojka! Chcelo sa mi zvolať po tom, ako Dante a jeho dve sexi kolegyne uzavreli púť, ktorú som s nimi počas 10 hodinového maratónu naprieč Devil May Cry 4 absolvoval. Ľudská obtiažnosť, výborná hrateľnosť, skvelá grafika a hlavne nulová frustrácia, ktorá ma v prípade predchodcu dokonca stála jeden gamepad, to všetko ma s príchodom pokračovania doslova pohltilo, že... že... ani to neviem popísať. Ako jednohubka, ktorá svojou intenzívnou a neodolateľnou chuťou dokonale prekryje aj tú najmenšiu pochybnosť, pokojne tak by sa dal charakterizovať DMC4, akčný hit, ktorý zlomil aj tak ortodoxného odporcu tejto série, akým som bol ja.

Základným kameňom úrazu, ktorý ma dokonale odradil od ďalšieho oboznamovania sa s touto sériou, bola obtiažnosť. Presnejšie narážam práve na DMC3, kde ani tá najľahšia z nich (myslím tú v pôvodnej verzii) nedokázala zabrániť hrozivým mukám z toho, že ani jednu bitku nebolo možné zdolať bez početnejších zranení. Už len takého trojhlavého ľadového psa (druhý boss) som dával asi mesiac, pretože zakaždým, keď som ho už mal pekne na lopatkách, prišla z jeho strany nejaká podlosť, bleskurýchlo anulujúc moju nádej na postup. Verte mi, aj trpezlivosť má svoje medze a pokiaľ sa mi nedarí prejsť nejakú pasáž ani na 30 pokus, veľmi rýchlo sa dostávam do stavu, kedy by som najradšej zabíjal. Práve preto som DMC3 rozohral asi 3 krát, pričom až na ten posledný som sa dostal relatívne ďaleko, presnejšie k dvojici Agni a Rudra, ktorí ale boli pre moju maličkosť konečnou. 5 misia. Z DVADSIATICH. Úspech, čo?

Ako už teda tušíte, hard core praktiky mi rozhodne nie sú blízke. A práve v tejto oblasti nastáva u next-gen pokračovania najväčší zlom. Už to nie je ukrutná obtiažnosť, čo vás núti opakovať tú istú pasáž do aleluja, ale samotná zábavnosť herného systému, ktorý ani po niekoľkých dohratiach nepôsobí stereotypne a vždy vás upúta natoľko, že mile radi mu obetujete ďalší kúsok zo svojho života. Jednoduchá a ľahko pochopiteľná bojová zložka sa tak konečne dostáva do popredia a narozdiel od minulých dielov netýra hráča pre jeho ne-hardcorovosť, ale naopak ho odmeňuje, a to hodinami a hodinami vynikajúcej a doslova dychberúcej hrateľnosti. Takto som si predstavoval dynamickú akciu!

Jeden z bossov, ktorého budete zdolávať výnimočne iba raz.

Úvodná pasáž v kostole je nielenže majstrovsky zrežírovaná, ale navyše aj výborne hrateľná.

Obaja hrdinovia si pri prvom stretnutí rozhodne do oka nepadnú.

Umelecky krásne a vizuálne dokonalé divadlo, to sú úvodné okamihy s hrou, na pozadí malebných a oku lahodiacich obrázkov čo-to naznačujúcich zo samotného príbehu. Gotická architektúra mixnutá s novodobými technológiami, silne okorenená japonskými fantasy nápadmi, to všetko vám prebehne hlavou pri sledovaní prológu, ktorý krásne odráža vskutku obmedzenú predstavivosť vývojárov západného sveta. Dokonca sa nebojím tvrdiť, že podobná scéna by si kľudne zaslúžila miesto v nejakom vysoko rozpočtovom filmovom blockbusteri, tak veľkolepo na mňa zapôsobila. Za nádherného spevu jednej kľúčovej postavy sledujeme extravagantne vyobliekaného mladíka, ako si razí cestu ku kostolu, z ktorého sa spomínaný spev šíri.

Za normálnych okolností by bolo všetko v poriadku, nebyť skutočnosti, že bielovlasý chlapík sa prediera hordami podivných kreatúr, sekajúc ich tak elegantným štýlom, že aj Cloud by mu mohol závidieť. Samozrejme, pre udatného bojovníka a člena Spoločenstva meča (Order of the Sword) nepredstavuje ani početné stádo bizarností nejakú vážnejšiu prekážku a tak po predvedení niekoľkých akrobatických kreácií končí v kostole, kde práve prebieha klasická omša. Láska robí divy. Znechutený ale tým farizejstvom (asi), rozhodne sa priestory malebnej katedrály krátko po svojom okázalom príchode opustiť. V tom okamihu sa ale na scéne objavuje ON, a po dopade ala Batman priamo na oltár, ON vyťahuje jednu zo svojich pištolí a náhle ukončuje život kázajúceho opáta. Nasleduje panika ako z hollywoodskych filmov, po ktorej sa ale mladík s podivnou rukou a silným sebavedomím stavia zoči-voči JEMU, aby HO na pár okamihov podržal, kým nepríde potrebná pomoc. A tu sa konečne dostávate ku slovu aj vy, aby ste v koži Nera, nebojácneho hrdinu nového príbehu, zastavili svetoznámeho démonobijca Danteho a súčasne tak poodhalili aj čo-to zo zamotaného príbehu, opäť pojednávajúceho o démonoch na X-spôsobov.

Počkať? V koži Nera? A prečo nie Danteho? Nuž, vec sa má takto. Nosná konštrukcia príbehu je postavená na tajomnom osude nového hrdinu, ktorý až postupom času zisťuje, že farby ktoré hájil, nie sú až tak správne, ako sa nazdával. Práve odhaľovaním nových skutočností hrdina postupne odhaľuje a stotožňuje sa s názormi a činmi Danteho. Nechcem tu teraz veľmi spoilovať príbeh, ale opäť sa môžete tešiť na epický boj démonov proti démonom, pričom nebude chýbať ani monumentálne finálne rozuzlenie, nápadne pripomínajúc boj Kratosa s bájnym kolosom (Dúfam, že som toho teraz veľa neprekecol.) Čo vás ale v rámci príbehovej kampane dozaista upúta, je pestrá zmes herných prostredí, ktoré postupne navštívite.

Slnkom zaliate mestečko, snehom zaviata majestátna katedrála, pestrofarebný a patrične osviežujúci prales či klasika v podobe super tajných podzemných labákov, to všetko sa na okamih stane vašim druhým domovom a aj keď sa ani v jednej lokalite nezdržíte dlho, ich osobitný štýl vám určite utkvie v pamäti. Osobne som si u dizajnu jednotlivých zón zamiloval priamočiaru jednoduchosť s akou boli navrhované, vďaka čomu autori docielili vskutku zbesilé tempo hry, bez akéhokoľvek rizika, žeby vás zbytočne zdržiavali. Síce tým trpí interaktivita prostredia, ale ak mám byť úprimný, v rámci nepretržitej a strhujúce akcie som si tento fakt ani len neuvedomil.

Čo mi ale naopak neuniklo pozornosti, je recyklácia lokalít, ku ktorej sa hra uchýli vo svojej druhej polovici. Prečo? Dante. Sprvu vedľajšia postava sa totižto v istom momente dostane do pozície jediného záchrancu sveta a tak sa aj vy budete musieť veľmi rýchlo preorientovať na staré zvyky, aby ste v tak pokročilom štádiu príbehu mali vôbec šancu prežiť. Devil May Cry 4 tak ako prvý zo série prichádza z dvojicou hrateľných postáv, pričom vzájomná odlišnosť oboch hrdinov je tak markantná, že bez dobrej prípravy bude spomínaná zmena skutočne obtiažna. Prečo ale cesta späť? Vývoj herných udalostí sa totižto vráti tam, kde začal a preto bude púť v koži Danteho vedená presne tými zónami, akými sa zo začiatku presekával Nero. Nie je to bohvieako rozumné riešenie a okrem poukazovania na lenivosť autorov môže v istých okamihoch vyvolať nepríjemný pocit repetitívnosti a stereotypu. Našťastie, podobných problémom sa hra bráni ako čert kríža (noví nepriatelia, upravené prostredia a pod.) a tak sa vo väčšine prípadov budete baviť minimálne tak dobre, ako v prípade prvej návštevy.

Nero, mladý, výbušný a v úvode aj dosť nesympatický hrdina (teda, tak sa mi javil), je zrejme jedným z najlepších krokov, ku ktorým sa autori v prípade hrateľnosti mohli odhodlať. Konieckoncov, Danteho techniky majú jeho fanúšikovia už dávno natrénované a tak aby hrou neprešli tak povediac za jedno popoludnie, rozhodli sa hlavičky z Capcomu do hry zakomponovať novú postavu. A ako už tušíte, nová postava – nové kombá, zbrane, výbava, nové hlášky atď. Žiadne bojové štýly, žiadne Ebony and Ivory, žiaden Dark Slayer. V podaní Nera sa k slovu dostáva o dosť sofistikovanejší arzenál, ktorý síce môže vykazovať známky chudoby, ale opak je v skutočnosti pravdou. Základné nástroje bojovej zložky ale napriek tomu ostávajú nezmenené – paľná zbraň na diaľku, obrovský meč na blízko. Vynikajúca čepeľ Red Queen s možnosťou nabíjania spolu s dvojhlavňovým, vysoko presným koltom Blue Rose, ani náznakom nepôsobia ako druhoradé hračky a pokiaľ si na ich mierne odlišný kombo repertoár zvyknete, obdarujú vás priam detskou radosťou zo zabíjania.

Uvedená dvojica náradia je ale v porovnaní s Devil Bringerom úplne niekde inde. Démonická ruka, ktorej je Nero hrdým majiteľom, totižto výrazne mení zaužívanú taktiku boja a vďaka schopnosti priťahovať protivníkov a doslova s nimi zametať dlážku, je jedným z najužitočnejších trikov, s akými som sa za posledné mesiace stretol. Okrem toho je táto novinka hojne využívaná aj v rámci adventure časti, takže určite neujde vašej pozornosti. Posledným z podstatných zbraňových doplnkov, je meč Yamato, pôvodne patriaci Danteho bratovi Vergilovi. Jeho silu naplno využijete až aktivovaním Devil Triggeru, kedy sa Nero zmení na obávaného modrého démona, nekompromisne sekajúceho všetko to, čo sa mu postaví do cesty. Je jasné, že s takou mocou budete musieť narábať rozvážne, pretože jej účinky prchajú priam závratnou rýchlosťou. Okrem priamo použiteľných predmetov ale dostane Nero postupne do vienka aj rozličné pasívne artefakty, ako napríklad kľúč na spomalenie čašu, hojne využívaný pre zdolávanie logicky náročnejších pasáží.

Kto sa bál, že všetká pozornosť bola venovaná len novej postave, môže si teraz kľudne dať poldecák. Dante, aj napriek dvom verným zbraniam a klasickej zostave bojových štýlov (Trickster, Swordmaster, Gunslinger a pod.) predsalen neodchádza na krátko a počas svojej kratšej cesty dostane hneď niekoľko noviniek, ktoré rozhodne nemožno opomenúť. Gilgamesh, démonické boty a rukavice s možnosťou boja na blízko ešte veľké ovácie nezožnú, ale s príchodom takej Pandorinej skrinky od radosti zachroptí aj ten najväčší ignorant. Táto pekelná krabica (výrazne sa odlišujúca od tej Kratovej) sa totižto počas boja dokáže premeniť hneď na trojicu smrteľných zbraní a keď uvidíte, ako zoberie podobu MONŠTRUÓZNEHO laserového kanóna, neubránite sa slzám od radosti.

Bez Devil Bringera bude likvidácia týchto fantómov o dosť ťažšia.

Jeden proti mnohým. Bežný úkaz DMC4.

Adela ešte nevečerala, tak ju pekne nakŕmite. Napríklad takým olovom.

Jednotlivé schopnosti a kombá si v duchu predchádzajúcich dielov kupujete v osobitnom menu, ale aby ste to nemali také ľahké, autori sa rozhodli do hry zaviesť novú menu, takzvané Proud Souls. Tieto duše získavate po ukončení každého levelu, pričom ich množstvo je priamo závislé od toho, aké skóre ste v tej ktorej misii dosiahli. Hodnotí sa počet zozbieraných červených orbov (platidlo na nákup liečiv či zväčšenia vášho life baru), efektnosť vášho zabíjania či čas prejdenia levelu, pričom vo výsledku sa z týchto dielčích faktorov vypočíta finálna známka. Nemusím vám asi pripomínať, že čím lepšia známka, tým väčší počet duší dostanete a tým viac si budete môcť vašeho hrdinu „upgradnuť“. Tie potom následne budete môcť utratiť za spomínané schopnosti, pričom ako milý bonus zo strany autorov dostanete možnosť sa už naučené kombá odučiť, bez akejkoľvek finančnej penalizácie. Z ďalších vecí už len štatisticky – množstvo tajných a super obtiažnych misií (zatiaľ sa mi podarilo splniť len dve), klasický štýl reťazenia bojových komb, možnosť nastavenia automatickej či manuálnej voľby komb, vyvážená obtiažnosť a dokonalá hrateľnosť. Bodka.

Pri pohľade na okolité obrázky vám musí byť jasné, že nový DMC4 sa nielen dobre hrá, ale rovnako dobre aj vyzerá. Ostrá a na detaily bohatá grafika obzvlášť vynikne v exteriéroch, kde až na nepochopiteľne kockaté tiene predvádza, že aj svižná bojovka môže byť vizuálne nádherná. Osobitný odstavec by si zaslúžil aj dizajn monštier, kde okrem naozaj pestrej zmesi tvarov a foriem nechýba ani potrebná uletenosť, tak typická to vlastnosť japonských titulov. Nechýbajú ani početné strety s obrovskými bossmi, častokrát vyššími ako menšie mrakodrapy, takže ani z tohto hľadiska nerobí pokračovanie svojej sérii hanbu. Dozaista si zamilujete aj množstvo bravúrne spracovaných príbehových animácií, ktorým nechýba dynamika a spád, takže vás rozhodne ani raz nenapadne, že by ste cut-scény preskakovali. Pozadu za vycibrenou grafikou nezaostáva ani zvuková stránka, vďaka ktorej sa vaša izba na niekoľko hodín zmení na adrenalínové bojisko, doslova vás prikuje k sedačke. A verte mi, pri titule, akým je DMC4, je veľmi ťažké si čo i len odskočiť na malú.

Nenachádzam slov. Pôvodne som si chcel tento titul nechať pokojne ujsť, ale keďže po dohratí Turoka ostalo v mojej „herni“ akosi mŕtvo, rozhodol som sa, že tejto sérii dám predsalen ešte jednu šancu. A dobre som spravil. Tak chytľavú, príbehovo pútavú, atmosferickú, strhujúcu, graficky vyšperkovanú a neviem ešte ako vynikajúcu akciu som už dávno nehral. Je mi jedno, že DMC 4 neprináša zhola nič nové alebo že obsahuje niekoľko vskutku zastaralých princípov, hlavné je, že ma svojou zábavnosťou dokázal doslova paralyzovať, čo ma núti udeliť mu také hodnotenie, aké vidíte. A ak si hrateľnosť vážite nado všetko, určite budete so mnou nakoniec súhlasiť. Devil May Cry 4 je totižto titulom, ktorý neradno prehliadnuť.