Čo by človeka v týchto letných horúčavách najlepšie schladilo? Nanuk? Voda? Mrazivý pohľad Chucka Norrisa? Ani jedno. Keď dáme bokom možnosť krásne oroseného pivka (pre neplnoleté ročníky kofolka), tak zostáva ešte možnosť, ísť sa vyblázniť aj v tomto ročnom období niekde na ľadovec. Nielen, že si človek skvele zalyžuje/zaboarduje, ale dokonca chytí aj trošku bronzu na pokožku. Problém však nastáva v momente, keď by bolo treba zohnať aj nejaký ten sneh. Namco Bandai ponúka hráčom možnosť zalyžovať si bez drahej návštevy lyžiarskeho strediska, tak isto ani nemusíte mať pod záhradkou ropné ložisko a sneh si voziť, dokonca ani nepotrebujete übergadgety známe z televíznej „relácie“ Pomáhajbo. Jednoducho stačí byť majiteľom herného systému Wii, obstarať si titul Family Ski (vo svete sa predáva pod názvom We Ski (pozor, nie Whisky)) a pre trošku iný herný zážitok sa pokojne môžete pustiť aj do kúpy Balance Boardu.

Instantné lyžovanie. To by bola veľmi stručná charakteristika tohto titulu. No v tomto prípade nemusíte nič zalievať. Princípy hry sú tak elementárne a intuitívne, že v prípade preklikania cez všetky menu až do hry sa do nej dostávate nielen takmer okamžite, ako to je v prípade väčšiny hier na Wii, ale úplne hneď, v čom je táto hra pravdepodobne unikát.

Jednoduchosti jej konceptu napomáha aj príjemne pozvoľný a veľmi jednoducho štruktúrovaný „príbeh“. Vôbec nejde o žiadnu príbehovú líniu, len o akýsi úvod, aby sa hráč rovno neocitol v hre. Po vytvorení profilu (v hre si môžete vytvoriť vlastných avatarov, ale tak isto aj použiť vaše Mii postavičky) sa ako turista ocitá hráč v lyžiarskom stredisku Happy Ski, kde si prišiel užívať miestnych svahov. Čaká ho drobné privítanie postavičkami a už sa môže pustiť do veselého lyžovania. Takéto hranie sa odohráva vo Free režime a nielen, že sa môžete dosýta vyblázniť na kopcoch, ale hra vám ponúka aj plnenie vedľajších úloh, za ktoré získavate bodové ohodnotenie.

Questy v hre sú naozaj veľmi jednoduché. Badať na nich orientáciu ako na rodinné hranie, tak aj na detské publikum. Škoda, že hra neprešla u nás lokalizáciou, keďže pre tých mladších hráčov môže byť toľké množstvo textu v angličtine trošku problémom. Nie je používaná zložitá slovná zásoba, ani gramatika či formulácie viet, len predsa u nás cieľová kategória asi nemá dostatočné vedomosti. To je najlepšie vidieť pri plnení úloh takzvaného Orienteeringu. Nejde o žiaden orientačný beh, len pomenovanie dobrovoľnej (vlastne všetky úlohy sú na báze dobrovoľnosti) série zaujímavých miniquestíkov.

V stredisku sa pohybuje množstvo postavičiek a tie s ikonkami nad hlavou vám majú čo ponúknuť. Práve jedna takáto postavička vás s Orienteeringom oboznámi. Zároveň vám dá aj slovnú indíciu, kde nájdete ďalšieho skrytého účastníka Orienteeringu, ktorý vám dá ďalšiu indíciu a tak to ide ďalej (celkovo je postavičiek, myslím, 16). Metaforické určenie pozície pomocou orientačných bodov, prípadne pomenovanie miesta môžu robiť neangličtinárom problémy.

Medzi ďalšie úlohy patrí napríklad roznášanie občerstvenia (Donášková služba na lyžiach po svahoch? Na tom by sa dalo zarobiť...) po svahoch daným osobám v časovom limite, hľadanie strateného dieťaťa podľa fotky medzi neskutočnou kopou lyžiarov, výzvy v pretekoch (ktoré si neskôr môže hráč zajazdiť aj mimo tohto módu a jedná sa o: pretek, slalom a bubny) a v neposlednom rade aj robenie fotiek, ktoré si môžete uložiť do svojho albumu. Pri fotení máte možnosť meniť pózy podľa vlastného výberu a urobíte si tak fotku, akú len budete chcieť.

Celé lyžiarske stredisko je rozdelené do 13 zón označených zvieratkami, kde každá má inú charakteristiku. Narazíte tu na zľadovatenú trať (po ktorej jazdu som si neskutočne užíval, tak ako v skutočnosti), bubny, hlboký sneh, rovinku, strmý padák, no proste na všetko, čo sa dá očakávať aj v realite. Presúvať medzi nimi sa môžete sedačkovými lanovkami, kedy si môžete jazdu buď celú vychutnať, alebo preskočiť. Taktiež aj jednoduchým výberom miesta na mape, kedy sa naň okamžite teleportujete.

To najlepšie nakoniec. Hra ponúka multiplayer až pre 4 hráčov, takže si môžete naozaj rodinne zajazdiť (keď už sa teda nedá v skutočnosti) a to každý vlastnou cestou v splitscreene. Jedine teleporty pomocou mapky sú spoločné a tak isto aj (a to bohužiaľ) plnenie úloh, kedy nezáleží, čo práve vykonáva ostatok hráčov, ak jeden vstúpi do úlohy, tak ju musia vykonávať aj ďalší. Ak až doteraz vyznieval článok ako pohodová idylka, tak tomu tak celkom nie je. Hre sa dajú najviac vytknúť 2 veci – slabá životnosť a takmer úplne absentujúca motivácia v napredovaní. Jedná vec, ktorá je schopná vás po čase prinútiť k napredovaniu, je vyšší bodový zisk oproti vašim spoluhráčom. A spomínaná životnosť? Hra je to zábavná, no je faktom, že po istom čase dokáže zrazu omrzieť aj vďaka absencii skutočného SP módu.

Zaspomínam trošku na nedávno recenzovaný paškvil menom Narnia. Tam som pri myšlienke na ovládanie pri písaní recenzie dostával záchvaty šialenstva. Tu takmer nie je čo vytknúť. Naozaj intuitívne a hlavne jednoduché. V krvi ho máte okamžite a to ako pomocou dvojice Wiimote + Nunchuk, tak aj pomocou Balance Boardu. Jedine občasné nepresnosti v detekcii pohybu hre trochu škodia, no tie sú naozaj minimálne.

Technická stránka je... bohužiaľ štandardom Wii. Z grafického hľadiska je všetko postavené na jednoduchosti, či už modelov postáv alebo prostredia. V noci sa oči hráča môžu aspoň čiastočne kochať hrou svetiel, no cez deň sa táto ozdoba stráca graficky hra začína pôsobiť monotónne. Opäť nevyužitý potenciál konzoly. Z hľadiska zvuku je to rovnaké. Potešia oznamy a hudba počas lyžovania, no absencia dabingu postáv (tururu pazvuky po istej dobe začnú byť nesmierne iritujúce) ukazovateľ na meradle sťahuje dolu.

Vo výsledku tu máme teda intenzívnu, ale krátkodobú rodinnú zábavku, ktorá sa síce technicky nijak neblysla, ale zachraňuje to jednoduchosťou, intuitívnosťou a zábavou na pár hodín. Prvý third-party titul podporujúci Balance Board teda dopadol vcelku príjemne.