Gears of War 2 je monumentálnym dielom ad absurdum. Nie nadarmo CliffyB označil v čase ohlásenia svoje dielko za epickejšie, brutálnejšie a „more badass“. Vedel totižto, že v jeho prípade sa nebude jednať len o prach biednu marketingovú masáž ale o holý fakt, v konečnom súčte výrazne napomáhajúci tomu, aby sa druhé dejstvo Gearsov stalo ešte väčším trhákom, než to prvé (i keď, neviem či je to už vôbec možné).

Výsledok, ako ste si už iste stihli všimnúť, samozrejme vytrel zrak konkurencii tak drsným spôsobom, že mi je všetkých tých prehypovaných záležitosti skoro až ľúto. „Ty kokos ta locusťácka metóda poddolovania je ne taka dzivá?!“ alebo „Boha toľko corpserov pokope“ prípadne „%$#@ ale som sa tej svorky brumakov zľakol!“, to všetko som zo seba dostával v prakticky neprestávajúcom euforickom stave, pretože v tak epickej atmosfére pokračovania boli tie výkriky nanajvýš opodstatnené. Veď viete, keď vás niečo dokonale pohltí, naplno sa tomu oddáte. Nuž a presne také stavy ma postihli v prípade Gearsov 2. A to som k ním pristupoval zo značnými obavami keďže už neraz sa stalo, že nasledovník ukončil svoju vývojovú púť len v akejsi verzii 1.5, neprinášajúc zhola nič, čo by stálo za vážnejší komentár. Gears of War 2 takýmto prípadom našťastie NIE JE. Je to jednoducho plnohodnotný sequel, ktorý svojimi kvalitami nemá vo svojom žánri konkurenciu. Strohé tvrdenie, ktoré ale svojou azúrovo čistou pravdivosťou môže hocikoho z vás zaskočiť. Chcete dôkazy? Tak sa chopte vylepšeného lancera pretože naša púť naprieč svetlými aj temnými zákutiami planéty Sera ešte len začína!

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše keď poviem, že to bol práve príbeh, ktorý bol u Gearsov jednotky najviac kritizovaný. Jasné, hráči sa síce dozvedeli čo-to z histórie tamojšej planéty (Pendulum vojny o vzácny zdroj energie s názvom imulson, Emergence Day kedy zaútočili Locusti, 14 ročná vojna na konci ktorej stojí len jedno mesto, vytvorenie koalície COG (Coalition of Ordered Governments) atď. atď... môžete si to kľudne naštudovať na wikipédii – ako som to konieckoncov urobil ja :)), ale dôvody, prečo sa invázia Locustov udiala či odkiaľ vlastne tieto bytosti pochádzajú, ostali pred nimi utajené. S tým je ale v prípade pokračovania koniec.

Predstavte si teraz Alien a jeho nástupcu Aliens. Rovnaká paralela je totižto viditeľná aj v prípade série Gears, kopírujúca tak akýsi nepísaný scenár trilógií, jasne definujúci, čo sa v ktorom dieli odkryje a udeje. Úvod je preto vždy sprevádzaný len letmým oboznámením sa z problematikou, pričom mu vládne skôr komornejšia atmosféra vyznačujúca sa hlavne prepracovanou psychológiu postáv, ktorých síce nie je mnoho, ale ich chovanie je tým uveriteľnejšie, čím je im vrámci príbehovej stopy venovaného viac času. Prvý Alien sledoval túto schému, prvý Gears (v určitých intenciách) robil to isté. Dvojka naproti tomu vykazuje všetky známky monumentálnosti a epickosti. Pribúdajú postavy, pribúdajú masívne scény, pribúda patos a klišé. Samozrejme, v prípade, ak sú jednotlivé zložky vyvážené, je všetko v tom najlepšom poriadku. Konieckoncov, nie nadarmo som si vybral filmových Alienov, pretože ich kvality sú aj napriek uvedenej schéme doslova kultového statusu. No a práve v duchu menovaného pokračovania ide aj Gears of War 2.

Je to len 6 mesiacov od momentu, kedy lightmass bomba vyhladila väčšinu Locustov v hlbinách planéty a ľudská civilizácia musí opäť čeliť fatálnej hrozbe. Zbytky podzemných tvorov totižto našli spôsob, ako jednotlivé mestá zniesť z povrchu planéty (doslova) a tak sa behom krátkej doby aglomerácie Tollen a Montevado akosi strácajú z mapy. Čo je ale horšie, zmiznutie okolitých miest jasne naznačuje, že posledná bezpečná bašta ľudí, metropola Jacinto nachádzajúca sa na zdanlivo nezničiteľnej Jacinto planine, to má predsa len zrátané. A tak sa velenie organizácie COG odhodláva k razantnému kroku a zahajuje akciu protiútoku. Moment prekvapenia, kedy by vojská ľudí vtrhli priamo do domácnosti Locustov, je lákavou myšlienkou, ktorej ale realizácia si vyžiada mnoho ľudských životov.

Marcus Fenix, novo povýšený na seržanta skupiny Delta, sa tak sprvu v spoločnosti verného kamoša Dominika (a zelenáča Carmina) vydáva do zúfalej ofenzívy, aby neskôr v tandeme s dobre známymi vojakmi (Cole Train a Baird) zastavil Locusťácku ofenzívu ešte pred tým, než bude neskoro. Samozrejme, nič nepôjde podľa plánu a tak sa pripravte na mnoho dychberúcich zvratov, razantne tak meniacich osu príbehu do polohy, v ktorej by ste ju určite nečakali. Autori navyše pridali do hry aj vcelku zaujímavú osudovú líniu Doma Santiaga, ktorý tak výrazne poľudšťuje inak drsný príbeh a keď nakoniec nájde toho koho hľadá, možno sa neubránite a uroníte aj nejakú tu slzičku. Plusom z hľadiska dejovej línie je potom isto iste aj mnoho dychberúcich animácií či nahradenie COG tagov zmysluplnejšími dokumentmi, informačne tak obohacujúcimi tamojšie univerzum. A verte mi, keď budete čítať výsledky lekárskych správ (lightmass bomba totižto vyparila aj veľké koncentrácie imulsonu, vytvárajúc tak novú smrteľnú chorobu) či obyčajné noviny pojednávajúce o skaze, pochopíte, že Sera nie je „len“ virtuálnym svetom ale svetom, ktorý má virtuálnu minulosť tak desivú a šokujúcu, že aj naša planétka s tými pár vojnami je prakticky mierumilovným vesmírnym šutrom. Tak či onak, príbehu „dvojky“ musím bez diskusií udeliť desiatku, pretože niečo tak pompézne a pritom štýlovo vycibrené je u akcií naozaj raritou. Gears of War 2 sú skrátka Dvoma Vežami, len bez zbytočného balastu, ktorý obkolesoval bitku u Helmovho žľabu. Myslím si, že lepšie prirovnanie ma už ani nemohlo napadnúť.

Ruka v ruke s prakticky bezchybným príbehom ide škála a dizajn jednotlivých herných lokácií. A čo vám budem hovoriť – bombastickými scenériami sa to v dvojke len tak hemží, pričom aj tie bežné okamihy sú vďaka pestrému a nanajvýš originálnemu dizajnu nezabudnuteľným zážitkom. Už to nie sú len variácie na ten istý areál, ibaže s pozmenenou textúrou. Každá lokácia prekypuje nevýslovnou nápaditosťou, vďaka čomu sa počas hlavnej kampane budete cítiť ak na zbesilej horskej dráhe, poskytujúcej WOW efekt prakticky na každej zákrute. Úvodné prechádzky metropolou Jacinto vás uchvátia akousi goticko-viktoriánsko-scifi architektúrou, pričom ale následná ofenzíva na korbe obrovských výsadkárskych mašín vás len utvrdí v tom, že vizuálne tejto hre nemožno zhola nič vytknúť. A to prosím budete len v úvode dejiska! Nasledujúci výlet do jaskynných priestorov doprevádzaný vskutku impozantným stretnutím s tajnou zbraňou Locustov vás doslova pribije k telke, rovnako ako nasledujúci pohľad na „tajnú zbraň“ tak povediac z vnútra, predstavujúci zrejme najoriginálnejšie prostredie, aké sme mali možnosť za posledným pár rokov zhliadnuť. Samozrejme, hra ani v polovici svojej dĺžky nepoľaví a tak sa vrámci diverzného útoku pozriete priamo do mesta Locustov, aby ste vás zrak obdarili pohľadom na majestátny Hive, miesto pobytu samotnej Locusťáckej kráľovny. Bude to práve v tomto bode, kedy hra viditeľne pritlačí na pílu, čoho výsledkom bude nie len viacero príbehových zvratov, ale aj doslova diabolské tempo vášho napredovania, zavŕšené tak pamätihodnými okamihmi, o ktorých sa väčšine z vás ani len nesnívalo. Holt, správne vyvážená gradácia príbehu a s ním súvisiacich herných lokácií je kľúčom k úspechu na poli hrateľnosti a atmosféry a z tohto hľadiska je Gears of War 2 jasným kráľom jesene. Chete ďalšie prirovnanie? Gears of War je Transformers len zúžený na záverečnú a patrične explozívnu bitku. Chápeme?

Samotná herná náplň doznala taktiež viacerých vylepšení a aj keď sa stále jedná len o priamočiaru akciu s možnosťou krytia sa, tu a tam sa vyskytujúce rozmanité spestrenia vám tú zábavu výrazne obohatia. Príkladom nech sú napríklad prekvapivo časté šoférske vložky, ktoré síce neoplývajú bohvie-akým jazdným či kolíznym modelom, ale vďaka ich adrenalínovej podstate a doslova primitívnemu poňatiu vás ihneď pohltia. Ešte teraz mám na pamäti zbesilý útek pred jedným obzvlášť hnusným Locustom na chrbte reaveru (tie lietajúce viac nohé kvázi-medúzy) či záverečnú ofenzívu za kormidlami iného tvora, ktorá vám dozaista utkvie v pamäti ešte na poriadne dlhú dobu. V rámci kampane potom nechýba ani zúfala obrana určitých postov pred nájazdmi desiatok locustov či dokonca splav jednej rieky zavŕšený parádnym boss fightom, takým, aký ste si určite všetci v tichosti priali. No skrátka, nech budete bojovať v otvorenej bitke desiatok postáv či v tichosti infiltrovať zadné vrátka Locusťáckej základne, vždy to bude zábava tak silného kalibru, že o stereotype či nude nebude môcť byť ani len reč.

V predchádzajúcom odstavci som sa okrajovo dotkol civilizácie Locustov a preto teraz nebude od veci, ak si na tomto mieste predstavíme nových členov spomínanej rasy, s ktorými ste sa v minulom dieli nemali možnosť stretnúť. Prvou a nanajvýš nepríjemnou formou budú maličké šváby nazvané tickers. Tieto rýchle stvorenia sú totižto akousi náhradou vybuchujúcich wretches (prečo tomu tak je, to sa dozviete v poslednej tretine hry) a okrem toho, že svojim vzrastom sa dajú ľahko prehliadnuť, akonáhle sa vám dostanú na telo, ste tak povediac v koncoch. Ich masívna explózia je totižto na vyšších obtiažnostiach prakticky fatálnou záležitosťou a nebyť novinky v podobe dodatočného oživenia vašimi kolegami, určite by som si v hre užil nepomerne viac loadingov.

Ďalšou a v hre hojne využívanou formou sú spomínaní reavers. Tieto ozrutné chodiace medúza-like príšery, ovládané dvojicou dronov, totižto po novom priamo zasahujú do bojov a okrem smrteľného dupnutia či rovnako nebezpečného raketového útoku vás prekvapia aj svojou výdržou, vyžadujúcou viac ako dva plné zásobníky neprestávajúcej paľby. Po vstupe do Locustieho mesta vám potom vrásky na čele vyrobia extrémne agilní mnísi, ktorí vás okrem rýchlosti a presnosti ich automatickej pištole isto iste nemilo prekvapia aj oživovaním padnutých kolegov, výrazne tak predlžujúc dobu prestrelky. Čo to pre vás znamená, je jasné – buď ich zabijete tak povediac pronto, alebo sa pripravte na sakramentsky dlhú bitku. No a aby ta pestrá zmes protivníkov bola ešte rôznorodejšia, autori do radov Locustov pridali aj niekoľko nových verzií obrovitých boomerov, pričom jedinci s rotačákom či mínometom vám neraz nepekne zatopia. Čerešničku na torte potom samozrejme tvoria bossovia, ktorých síce nie je mnoho, ale každý z nich vás svojim dizajnom a rozmermi minimálne očarí, aby vás hneď v ďalšom momente kruto zabil, tak ako sa na super silného „šéfíka“ patrí. Nové prírastky do čoraz väčšej rodiny Locustov teda rozhodne nesklamali a sú rovnako vyváženými (a zábavnými) súpermi, ako ich pôvodní bratia.

Plameňomet, rýchlopalná pištoľ, rotačák, mínomet, plynové granáty, či markantne vylepšený lancer, nový arzenál ako celok skrátka nemá slabinu. Každá hračka si nájde nespočet oblastí uplatnení až sa neraz ocitnete v dileme, čo si do ďalšieho súboja vlastne zobrať. Častý problém jednotky v podobe klesajúceho tempa pri väčších prestrelkách je v prípade dvojky úspešne eliminovaný, keďže už len spomínaný lancer strieľa nielen že presnejšie, ale aj účinnejšie, takže hrou prechádzate v neskutočne dynamickom tempe bez toho, aby ste museli niekde zbytočne zakysnúť. Svoje pri tom zohráva aj upgradnutý a a značne prívetivejší systém krytia sa či vylepšená AI protivníkov, vďaka ktorej Locusti manévrujú na bojisku ako skutoční vojaci a nie ako stádo, ktoré bezhlavo zdrhá pred hladným vlkom. Jedna svižná akcia strieda druhú, k tomu sa pridáva klasický trademark série v podobe voľby jedného z dvoch postupov či oživujúce jazdy na potvorách a tankoch a vám tak herná kampaň zbehne tak rýchlo, že aj tých 12 intenzívnych hodín vám bude prekliato málo. No nič, poviete si a zatiaľ čo vám mysľou prebehne plejáda pamätihodných okamihov singleplayerovej kampane, už budete veselo vstupovať do multiplayeru. A ten vám je ešte chutnejším sústom, než jeho off-line varianta. Nielen že prináša klasickú várku perfektných máp a dobre známych módov, ale navyše pridáva ja novinku v podobe akého si survival módu s názvom Horde, kedy hráči čelia postupne až 50 vlnám protivníkov, sľubujúcim nefalšované okamihy beznádeje a zúfalstva. Jednoducho, nech sa na hernú náplň pozerám z ktoréhokoľvek uhla, nenachádzam na nej ani ten najmenší kaz.

Technické spracovanie... no čo vám o ňom povedať? Nestačia vám tie obrázky navôkol či množstvo adrenalínových trailerov? Nuž, keď vám poviem že skutočnosť je ešte o čosi dokonalejšia, asi ma teraz ukameňujete za prehnaný hype faktor. A viete čo? Svedomie mám čisté. Tak graficky krásnu a dizajnovo nápaditú akciu Xbox 360 ešte nemal možnosť hostiť. Dokonca aj Altair a jeho bezosporu špičkový vizuál sa nechytá na tú zmes majestátnych scenérií a okamihov, ktorými vás Gears 2 obdarí. Oku lahodiace prostredia sú pritom len špičkou ľadovca a keď uvidíte maniakálne detaily jednotlivých charakterov či ich precízne animácie, skôr či neskôr mi budete musieť dať za pravdu. Máme tu totižto nového kráľa z hľadiska technického spracovania a to prosím pekne v rámci všetkých next-gen platforiem. Nie, Resistance 2 sa na vizuálne orgie v podaní druhých Gearsov nechytá. Tí majú skrátka tak silný náboj, že akokoľvek sa budete snažiť nájsť chybičku či nedostatok, behom pár minút sa natoľko ponoríte do hry, že na ten váš lovecký plán veľmi rýchlo zabudnete. A to radšej ani nerýpem do audia, ktoré svojou kvalitou o 10 hláv prevyšuje akúkoľvek súčasnú produkciu.

Záverom len v skratke. Druhé ťaženie proti Locustom hádam nemá tento rok konkurenciu a pokiaľ ste sa obávali, že bude len akýmsi masívnym datadiskom, môžete si pokojne vydýchnuť. Gears of War 2 je titulom, ktorý dáva jasne najavo, že pokiaľ sa chce, tak to ide. Žiadne výhovorky, žiadne klamania, iba poctivé mesiace driny, ktoré nám, hráčom v závere prinášajú tak intenzívny a dychberúci zážitok, ako to je len poli herného média možné. Skrátka, Xbox 360 si môže s úspechom pripísať ďalší killer titul na konto a pokiaľ autori zachovajú svoj férový a nanajvýš zodpovedný prístup pri vývoji trojky, už teraz sa bojím, či nás potom bude mať ešte čo prekvapiť. Dúfajme, že áno aj nie.