Neviem, či mám byť smutný, alebo plakať. Z nedávneho alpského tripu som si priniesol zlomenú dosku a doma ma ako útecha čakala hra, do ktorej som vkladal obrovské nádeje. Shaun White Snowboarding ako terapia vôbec nepomáha a vstup Ubisoftu na pole freestylových športov pripomína jazdu na zjazdovke, keď vám z oslabenej sklznice vykúka drevo z jadra (pozn. pre tých, ktorí neboardujú, hádžete papuľu pri každom pohybe.) Pre autorov poučenie, pre zvyšok snáď signál, aby sa na obrazovky next-gen konzol vrátili kingovia – SSX alebo Amped.

Ubisoft to mal dvakrát zrátané, prečo do vývoja zaangažoval zabijaka, ktorý prepožičal hre meno. Lietajúca rajčina je predajný artikel a lep na všetkých, komu niečo meno Shaun White hovorí a to nemusí výhradne fandiť snowboardingu, Shaun je aj vynikajúci skejter. Vývojové náklady budú aj vďaka menu zahojené, ale to nie je podstatné, snowboarding v podaní Ubisoftu nevie zaujať postoj, ako keď si v začiatkoch učenia na doske hovoríte: ja viem jazdiť rovnako dobre aj na goofie aj na regular.

Kedysi mi animátor Scott Mitchell povedal, že väčšina tímu sú snowboarďáci a hru robia pre zvyšok tlupy nadávajúcich na disciplinovanosť poľských lyžiarov. Cieľom bolo vytvoriť hru, v ktorej by ste s kamošmi chodili hľadať spoty, guľovali sa, spolu prekonávali hranice a bláznili sa na jednom kopci. Keď už to teda mala byť skupinová terapia, pýtam sa, prečo nemôžu nasadnúť ku mne na lanovku? Kde je foťák, keď môj parťák práve točí backside 720° ponad stromy?

S kamošmi alebo bez

Je absolútne jedno, či volíte hru offline alebo online, štýl hry sa nemení a tých pár challengov šitých na mieru viacerým hráčom nezachráni nulovú motiváciu pripájať sa. Mňa navyše odradila aj ďalšia skutočnosť, že počas dvoch dní som našiel až tri založené hry, do ktorých som sa mohol pripojiť. Takže odomknutie najväčšieho eventu v rezorte sa vytratilo ako ranná hmla. Prakticky celá hra stojí a padá na sérii predpripravených súťaží a challengov – úloh, v ktorých musíte dosiahnuť čo najväčšie bodové ohodnotenie za triky, čo najrýchlejší čas a pod.

Je tu slopestyle, backcountry, snocross, jibfesty, air time a iné. Každé stredisko má rovnakú sortu a rýchlo sa opozerajú, navyše vysoké nároky na finálnu známku bez nájdenia ideálnej stopy sú v začiatkoch takmer nezdolateľné. S nákupom lepšieho vybavenia (dosky) sa situácia zjednoduší a podávané výkony zlepšia, no bez tréningu a opakovaného skúšania môžete spokojne zabudnúť na najvyššie odmeny. V Shaun White Snowboarding narazíte iba na challenge, ktoré môžete plniť podľa ľubovôle, v hre nenájdete žiadnu ucelenú kampaň, v ktorej by bol sledovaný progres jazdca.

Teda ak za kampaň nepočítame hľadanie mincí schovaných Shaunom. Sú roztrúsené naprieč všetkými strediskami a po ich nájdení vás snowboarďák č. 1 obdarí nejakou tou super silou (Focus) ako bodíčkovanie (prerazenie ľadových cencúľov), super rýchlosť, dlhšie zotrvanie vo vzduchu pri mega skokoch. Tieto Focusy vás dostanú k tajným spotom, rôznym skratkám a novým výzvam kopcov. Celkovo však hľadanie mincí postráda zmysel, pretože takmer všetky challenge máte od začiatku odomknuté. Pokiaľ vám nejde o tajné spoty, ani sa do hľadania nemusíte púšťať.

A ďalej?

Herná ponuka Shaun White Snowboarding je žalostná, challengov je menej ako vo free packu Burnout Paradise a vďaka absencii kampane vám zostanú len kopce a jazdenie. Navyše hra sa nevie rozhodnúť, či je na strane realisticky poňatých snowboardingov alebo si razí cestu spektakulárnymi a šialenými trikmi ako SSX. Ak ma mega kicker nevystrelí do väčšej výšky ako kameň na hrebeni, tak niečo nie je v poriadku, rovnako ako keď jazdec vypráskne 3 metrové ollie na debnu a ojibuje ju. Odhliadnuc od trikov, najväčším problémom je takmer žiaden pocit z jazdy.

Ak spustíte jazdca dolu kopcom samého, tak nenaberá rýchlosť a je absolútne jedno, či ide po upravenej zjazdovke, strmej stene, hlbokom snehu alebo ľade. O niečo rýchlejšie sa rozbehne, ak zatlačíte ľavú páčku vpred, ale takisto sa jeho maximálka rýchlo zastaví a je mierne ovplyvňovaná už iba poriadne dlhým kombom. Ľavou páčkou teda tlačíte vpred, chcete ísť na switch, tak robíte ollie a ejhľa, jazdec dáva front flip. Tento príklad je len jeden z mnohých, na ovládanie a fakt, že ľavý analog kontroluje flipy a rotácie vo vzduchu a váhu, keď je na zemi, si budete hodne dlho zvykať.

Pravá páčka zase kontroluje graby a po zatlačení R3 sa ich počet zdvojnásobuje, čo nie je v rýchlosti veľmi pohodlné. Ovládanie je ako také jednoduché, dlho vám nebude trvať a zvládnete všetky, aj komplikované triky. Double back flip z poriadnej výšky, transfery medzi padnutými stromami, frontside 720° cez gap v prasknutom ľadovci a iné frajerinky napríklad aj na zábranách proti lavíne práve v momente, keď sa za vaším chrbtom valia tony snehu. Všetky triky sú od samého začiatku plne k dispozícii, žiadne neodomykáte, žiadne sa neučíte, žiadne nevymyslíte.

Ojibujeme lavičky a stromy

Shaun White Snowboarding zjednodušuje pohľad na tento zimný šport a robí ho až príliš jednoduchý, ľahko zvládnuteľný. Realita je však niekde inde. Na druhej strane na tie skutočné sick tricky ako rotovať o 1080° budete musieť na kickery cvičiť preloading správnym uhlom nábehu (carving). Tak či onak, v hre toho na zabavenie chýba oveľa viac ako obyčajná kampaň či sledovanie progresu jazdca cez sériu challengov. O photo session pre rôzne magazíny som už hovoril, osobne mi najviac chýbajú vrtochy počasia a jazdenie v noci, obrovské contesty v štýle X Games, skutočný zoskok z helikoptéry (nie len transfer), tuning dosiek a pod.

Aby sme neboli len vo sfére snov, tak treba povedať, že hra neeviduje žiadnu podrobnú štatistiku o vašich trikoch, počte najazdených kilometrov, na kopci si nemôžete rozostaviť viac markerov pre rýchly presun (teleport), mapa s radarom sú odfláknuté, v obchode je veľmi slabá ponuka tovaru a to sú na pultoch výhradne značkové veci od Burton, Forum, Nitro. Chudobná je bohužiaľ aj vizuálna prezentácia s vyblednutými textúrami v nízkom rozlíšení a nevýrazný soundtrack s malým zastúpením energických songov od punkových formácií, ktoré k SNB patria. Ak chcem jazdiť, neberiem si na kopec Kasabian, ale chcem, aby mi bubienky trhal Ill Scarlet. Herný kód je posiaty zbytočnými chybami a občas vás prekvapí štrajkujúca kamera.

Otvorený svet rezortov vítame s otvorenou náručou, strediská ponúkajú všetko, čo si rider môže želať. Od prírodných u-rámp, dokonale upravených parkov, cez strmé žľaby, husté lesy, fungujúci systém lanoviek, prázdne zjazdovky, dostatok prekážok na vybláznenie, až po nekonečné pláne s chutným prašanom, kam žiadna noha nikdy nevkročila. Spomedzi európskeho, japonského a dvoch amerických rezortov mne osobne najviac imponuje Aljaška. Je obrovská, mohutná, s množstvom prírodných prekážok a hustým lesom. Škoda len tej rýchlosti z jazdy.

Stretneme sa na kopci?

Ako ridera ma potešilo, že si môžem kedykoľvek zajazdiť freeride a big mountain, hra ma však nijako nemotivuje, aby som prekonával svoje rekordy alebo sa hecoval do lepších trikov. Ako hráča ma Shaun White Snowboarding sklamal na plnej čiare. Sloboda jazdenia v otvorenom svete tvrdo dopláca na absenciu progresu, strohý gameplay a množstvo nedostatkov vyplývajúcich z neskúsenosti autorov s freestylovým športom. Nakoniec vám zostane iba to bláznenie s kamošmi na kopcoch bez možnosti fotografovania.