Je ťažké odhadnúť, ktorý herný režim mal byť hlavnou náplňou hry. Aj kampaň aj Skirmish sú takmer rovnaké, akurát v kampani postupujete aj „príbehom“, no Skirmish je zas na druhú stranu plnohodnotnejší, keď už sa odhodláte k hraniu. V kampani sa naučíte všetky princípy hry krásne pomaly v prehľadnom a jednoduchom tutoriáli, ktorý je asi tou najhrateľnejšou časťou hry. Citrón dokáže hru naučiť ako nováčika v žánri, tak aj skúsenejšieho hráča. A princíp hry? Začínate na orbite jednej z mnohých planét s jednou malou vesmírnou stanicou. Ešte pred rozrastením vašej armády však musíte splniť množstvo iných vecí. Z tých príjemnejších sa hlavne jedná a stavebný a ekonomický model hry, ktorý časom naberá na kvalite s rastúcim vesmírom okolo vás.

Keď pominieme rôzne upgrady schopností základne, tak v jadre si všetko plánuje hráč samostatne, vrátane vývoja lodí, ich posádky a ťažby surovín. Hra umožňuje nadizajnovať si 12 druhov lodí, pričom skvele funguje aj ich vyváženie – nikdy si jednu loď nemôžete osadiť iba tými najlepšími komponentmi, vždy sa to niekde kompenzuje obmedzením: veľké nákladné lode nemôžu mať najsilnejšie zbrane, motory a podobne. Okrem bojových lodí samozrejme treba myslieť aj na ekonomickú stránku hry. Z 12 nadizajnovyných druhov si už len potom kliknutím vyberáte, prípadne môžete zmeniť, no vývoj treba zamerať aj na ťažbu. Tá prebieha na okolitých mesiacoch a planétkach, no nie automaticky. Z navrhnutých lodí vyberiete nákladnú, tú pošlete na mesiac ťažiť aj s robotníkmi na palube (čím viac, tým rýchlejšie zdroje vyťažíte) a potom nastavíte trasu ďalším dopravným lodiam, ktoré budú premávať so surovinami medzi mesiacom a stanicou.

Za zmienku ešte stojí aj váš politický život pozostávajúci zo starania sa o blaho ľudu a diplomacie. Zvlášť tá diplomacia. Uzatváraním spoločenstiev sa vyhnete bojom, ale aj prídete o istý obnos surovín, ktorý si za to vyžiada druhá strana, takže aj pri spojenectvách treba pouvažovať. Zatiaľ ste asi nepostrehli žiadne real-time elementy, čo? To je pravda, v hre stačí iba porozdávať rozkazy a občas ich vzhľadom na situáciu meniť. Až na boj samozrejme. Ten však už bohužiaľ spadá do toho nudne ubíjajúceho spôsobu hry. Boje trvajú aj s útokom letky proti jednej základni strašne dlho a sú až neskutočne nudné. Ich jednotvárnosťou by som liečil nespavosť. Je tu síce možnosť využiť útok v dobe, kedy je stanica na privrátenej strane planéty, no to je tak všetko taktizovanie počas súbojov, potom už len čakáte, kým obrazovka dobliká a ide sa ďalej.

Náplne misií sa snažia tváriť strašne rôznorodo, no nakoniec je to vždy iba o tom istom, čo som už popísal vyššie. Zaujímavo pôsobí aspoň možnosť nesplniť úlohu, kedy aj napriek pokazenej misii môžete ďalej pokračovať v hre a vrhnúť sa ďalšiu niekde inde. Samozrejme, ak vás hra bude baviť, no osobne by som taký prípad považoval za silný prejav masochizmu.

Pochopenie princípov hry je jednoduché, to však už neplatí o ovládaní, ktoré si už vyžaduje poriadnu dávku zručnosti. Tretí rozmer je v hre ako za trest a viac by jej určite pristal skôr kvázi 3D herný model, kedy by sa dalo pohybovať iba v dvoch rozmeroch. Hráč vďaka neschopnosti kamery snímať dianie na obrazovke tak, ako sa patrí, stráca prehľad prakticky neustále.

Grafika je jednoduchá a to je to najsprávnejšie slovo. Ani sa len nesnaží pôsobiť adekvátne 21. storočiu. Jednoducho len pár graficky veľmi jednoduchých objektov v sterilnom vesmíre bez efektov a to je všetko. Aspoň, že sú spracovaniu prispôsobené aj nároky. Hudba je na tom asi ešte horšie, celkovo ma pri pomyslení na ozvučenie až pichá v boku. Asi iba jedna monotónna melódia počas celej hry a až 1 zvukový efekt pri bojoch, au.

V prípade, že patríte medzi hardcore stratégov s nutkaním pre sebapoškodzovanie, tak Shattered Suns je pre vás. Inak nevidím dôvod, prečo sa púšťať práve do tejto hry, keď existuje kopec iných, starých a lepších (a aj oveľa krajších) vesmírnych RTS, ako sú napríklad Haegemonia, prípadne úplne staručký Homeworld.