Gomibako, alebo po našom, Trash Panic je japonská hra, pričom ono „japonská“ neznamená len krajinu pôvodu, ale v pravom slova zmysle kultúrno-spoločenský rámec. Niežeby sa problém obsiahnutý v otázke „kam s odpadom?“ týkal len Japonska, to v žiadnom prípade nie, ak ale je možné, že vznikne videohra o recyklácii odpadu, simulátor akejsi triediacej odpadovej linky, pričom ide o logickú puzzle hru, tak hra s takýmto programom môže vzniknúť jedine v Japonsku, krajine nadbytku, blahobytu a presýtenosti, kde toho vzniká tak veľa, že jediným spôsobom, ako sa skutočne presadiť je prísť s čímsi natoľko bizarným, že sa to jednoducho nedá ignorovať.

V konceptuálnom rodnom liste Trash Panic nájdeme z hľadiska herných mechanizmov Tetris, ten bije priamo do očí, Jewel Master, ten bije tiež, a potom čosi, čo azda aj má svoju virtuálnu podobu, len neviem ako sa to volá, a keď sa to hrá celkom bez elektroniky, ručne, vraví sa tomu kameň, nožnice, papier. Áno, presne to mám na mysli, kameň otupí nožnice, ktoré prestrihnú papier, ktorý obalí kameň, hra postavená slučke, ktorej základom je materiálová diferenciácia surovín. Akurát, že v Trash Panic je ich podstatne viac a vzájomne reagujú nielen cez fyzikálne procesy, ale aj cez chemické, čo síce môže znieť komplikovane, ale nie je. Komplikovaná je hra aj tak dosť.

Základom je kôš, kontajner, smetiak, do ktorého treba uložiť odpadky z pásového dopravníka, ktorý nemožno zastaviť, treba sa teda rozhodovať rýchlo. Odpadkov je veľa, najrozmanitejších veľkostí a materiálov, kontajner je malý, treba ich teda, podobne ako v Tetris, poukladať tak, aby medzi nimi nezostávali fugy. Jewel Master prichádza na rad vtedy, keď treba vedľa seba uložiť čo najviac rovnakých vecí, a ak nie rovnakých, tak aspoň z podobného materiálu, aby zhoreli, to vtedy, keď odpadkový dopravný pás dodá horiacu zápalku. Tú treba samozrejme do koša hodiť tak, aby dopadla na čosi horľavé, papier, drevo, plasty – a to už sme pri sofistikovanejšej verzii kameňa, papiera a nožníc – odpadky sú totiž zo všetkého možného, guma, sklo, molitan, drevo samozrejme, kov, plast a tak ďalej.

Máme teda kontajner, do ktorého treba napratať odpadky rôznych tvarov a veľkostí od malinkých, až k obrovským, a z rôznych materiálov, pričom treba rátať s tým, že niektoré horia, iné nie, niektoré sú skladnejšie, iné menej a všetky sa dajú rozbiť, vrátane kovových činiek, ak na ne hodíme čosi ťažšie, z dostatočnej výšky. V tom prípade ale riskujeme, že vrhnutý odpadok síce rozbije niekoľko iných odpadkov, ale skončí na celkom inom mieste v koši, ako bol náš pôvodný zámer. To už si ale hráč, skúšajúci len tak zahrať si Trash Panic, ako rýchlu malú kratochvíľu z PSN trhá vlasy, zúrivo plieska virtuálnym vekom koša v snahe narvať doň ešte aspoň poslednú bejzbalovú pálku a pokojne môže mať okolo úst šialenú bielu penu.

Amok, ak totiž čosi o Trash Panic platí tak to, že je to hra s priam vražednou, likvidačnou náročnosťou, do koša treba dostať fakt veľa odpadkov, takže treba využiť všetky možnosti, ktoré hra na ich likvidáciu, respektíve, redukciu z hľadiska objemu, ponúka, to všetko pod permanentným stresom, pás nemožno zastaviť, jediným ústupkom je možnosť podržať na chvíľu ten ktorý odpadok a zahodiť ho až o chvíľku. A ak z koša nejaké vec vypadne, je zle, aj vypadne druhá je ešte horšie, ak tretia, najhoršia, nasleduje totiž krutý Game Over a treba začať znova.

Akoby toho nebolo dosť, šialení sadistickí japonskí vývojári do hry implementovali bossov – bizarné odpadky najnepravdepodobnejších tvarov a materiálov (koho by preboha napadlo vyhodiť ružové porcelánové prasiatko - šporkasu), ktoré treba rozbiť v určitom časovom intervale – povedzme desiatich sekúnd. Malina? V žiadnom prípade nie, lebo porcelánové prasiatko, keďže boss, je razom tvrdšie, akoby od porcelánu ktokoľvek čakal. A to je prasiatko hneď prvý boss, kým sa dostanete k druhému, zaberie vám Trash Panic toľko času, že motiváciu nestratia len tí ekologicky najzapálenejší recyklátori. To je mimochodom ďalšia vec, na ktorú treba dávať pozor, hra vás oceňuje podľa toho, či pri likvidácii odpadu konáte EKOlogicky – s láskou k matke prírode a nenávisťou jej nechceným dietkam – čiernym skládkam odpadu, alebo EGOlogicky – sebecky, narvať to do koša všetko, bez triedenia, len nech to tam vlezie.

Nevlezie.

Nebyť obtiažnosti, ktorá z Trash Panic robí výzvu pre tých najodvážnejších, najvytrvalejších naháňačov videoherného skillu, mohol byť strategický logický simulátor recyklovania a likvidácie odpadu skutočne zábavnou a veľmi vtipnou hrou, pobaví najmä osobitý prístup k tomu, čo všetko sa v Japonsku môže považovať za odpad (všetko, vrátane futbalových lôpt a zánovných katán, áno, aj samurajské meče sa tu vyhadzujú), takto sa ale hra stáva nehrateľnou.

Šesť úrovní s vlastnými levelmi, pričom tie ďalšie sa otvoria, až vtedy, ak aktuálnu úroveň upracete aspoň čiastočne robí z Trash Panic hru jedného permanentného zákysu. Variácie odpadu na chvíľu pobavia, iste, a platí aj, že hra sa ľahúčko a intuitívne ovláda, všetko to ale vyjde navnivoč v momente, keď už sa vám nechce päťdesiaty krát opakovať level len preto, že ste obrovský kovový trezor hodili do koša tak, že toho síce porozbíjal hodne, ale zároveň sa vzpriečil pri náraze tak nešťastne, že do kontajneru už vojdú len tri vešiaky, reproduktor a psia búda, pričom žiadny z týchto odpadkov nedisponuje dostatočnou kinetickou silou na to, aby trezor rozbil.

A aby som Trash Panic pochoval definitívne, nakoniec len pripomeniem, že hra nevyzerá najkrajšie, hoci grafické nároky na ňu, z hľadiska toho, čo sa skutočne zobrazuje na obrazovke museli byť minimálne. Našich 5 z 10 je možno príliš príkrych, ale tvárou v tvár pascám, ktoré vývojári v Trash Panic nachystali nie na hráčov, ale na seba sa inak nedá.