IL-2 STURMOVIK: BIRDS OF PREY

7.0

Hard core simulátor v konzolovom kabáte.

Recenzia na Xbox360 verziu

Xbox 360

PS3

IL-2 Sturmovik, pojem, pri ktorom každý fanúšik leteckých simulátorov zbystrí pozornosť. Nekompromisný titul, ktorý nastavil latku realistických dogfightov poriadne vysoko, je doteraz neprekonaný v mnohých smeroch. O to prekvapivejšie bolo oznámenie ďalšieho pokračovania s podtitulom Birds of Prey určeného len pre konzoly. Môže si realistický simulátor po konzolových úpravách stále udržať svoju kvalitu? A naopak, môže takto orientovaná hra zaujať konzolových hráčov?

Jún 1940 - máj 1945, takmer 5 rokov vojnového šialenstva. Od Anglicka, cez Stalingrad, Sicíliu, Korziku, Bulge, až po Berlín. Len vy a vaša letka v niektorom zo spojeneckých okrídlených strojov. Dogfighty, bombardovanie, zbesilé nálety i boj o prežitie. To všetko zažijete v 20 príbehových misiách (po cca 10 minútach), ktoré bohužiaľ nie sú navzájom nijak extrémne previazané. Medzi jednotlivými úlohami ste svedkami (patetického) monológu o tom, koľko priateľov ste vo vojne stratili a ako často nad vami stála smrtka s vytetovaným nápisom „Druhá svetová vojna“ na ramene. Žiadna dynamická kampaň, žiadne vedľajšie postavy, žiadne dejové zvraty.

Model poškodenia hre vyslovenie sluší...

... rovnako ako satelitné podklady pre vytvorenie terénu.

Už aj v 2SV mali piloti k dispozícii rakety, boli však veľmi nepresné.

Slabý príbeh v lietadielkovej hre nemôžeme považovať za rozhodujúci mínus, i keď by sa našlo pár príkladov (Blazing Angels, Ace Combat, prípadne Crimson Skies), že i „simulátor“ môže byť postavený na zaujímavom, plnohodnotnom deji. Neodpustiteľným nedostatkom je ale náplň a kvalita jednotlivých misií. Tam, kde dvaja vyššie spomínaní zástupcovia staršej generácie hier ponúkajú plné priehrštia nápadov, Sturmovik sa spolieha takmer výhradne na scenáre Nájdi a znič, prípadne Vybombarduj. V 20 ponúkaných misiách sa takmer nenachádzajú iné úlohy, o sekundárnych cieľoch radšej úplne pomlčím (buď nie sú vôbec, alebo majú znenie „odleť do bezpečia“).

To sa máme nechať oklamať tými dvoma momentami, kedy nám hra láskavo dovolí si vybrať, či chceme alebo nechceme pomôcť spojeneckým vojskám? Kde sú poriadne útoky na obrnené vlaky, kde sú tajné misie v tyle nepriateľa, kde je vyhľadávanie ponoriek, kde je kradnutie prototypov nepriateľských zbraní, kde je pristávanie pod Eifellovkou? Jednotvárne ničenie desiatok nepriateľských strojov môže byť zábavne tak v piatich misiách, rozhodne ale nemôže tvoriť základ celej hry.

Zabudnite taktiež na akékoľvek vyzbrojovanie alebo upgradovanie. Všetky misie majú presne predurčený stroj, nie je možné si zmeniť ani typ lietadla alebo nedajbože si nakombinovať výzbroj. Úspešné plnenie úloh síce odomyká nové lietadlá, tie sú však dostupné len v multiplayeri a v samostatných misiách.

Ešte že si Sturmovik pomáha barličkou práve v podobe multiplayeru a samostatných misií. Multiplayer podporuje až 16 hráčov na jednej mape a 4 herné módy – Dogfight (deathmatch), Team Battle (team deathmatch), Ground Strike (útok na nepriateľské pozemné ciele) a Capture the Airstrip (obsadzovanie nepriateľských základní). Novinárska verzia, ktorú som mal k dispozícii, mala s pripájaním na serveri problémy (a navyše bola celá v azbuke :)), no keď sa mi podarilo do nejakej hry zapojiť, dogfighty proti živým oponentom stáli za to.

Odomykateľné misie vám aspoň z časti vynahradia absolútne nezáživnú singleplayer kampaň. S týmito misiami narastie celkový počet dostupných úloh na 50 a našťastie sa medzi nimi okrem tradičných „ochraňuj bombardéry“, „preskúmaj a znič nepriateľskú letku“ a pod objavia aj netypické zadania typu preskúmaj všetky priateľské AA zbrane na mape a podobne.

V hangároch na oboch koncoch bojiska nájdete vyše 40 rôznych stojov, od rýchlych stíhačov až po pomalé bombardéry, konkrétne Mustangy, Spitfire, IL-2, IL-4, IL-10, Yak, Junkersy a Messerschmitty a ďalšie. Aby ste sa na bojisku nemuseli spoliehať len na seba, bude vám vždy pridelená letka, ktorú veľmi jednoducho môžete požiadať o útok na konkrétny cieľ alebo jej prikázať zaujať obranné postavanie.

Najdôležitejšou otázkou, ktorú treba zodpovedať, je miera priblíženia sa chovania lietadiel v porovnaní s realitou. Tu vás asi sklamem. Takéto zhodnotenie nebude, keďže som nemal možnosť reálne pilotovať žiadne lietadlo z druhej svetovej vojny :-). V porovnaní s inými lietadlovými (konzolovými) hrami na obtiažnosti „arcade“ Sturmovik vedie vyrovnaný súboj. Nekonečný počet životov (ten sa dá zmeniť), nekonečné zásoby munície, veľmi prívetivý letecký model, možnosť „zamknúť“ kameru na nepriateľa, čo dosť uľahčuje letecké súboje – s hrou nebude mať problémy ani sviatočný pilot. Pre sprístupnenie obtiažnosti realistic je potrebné dokončiť tutorialovú misiu, ktorá svojou náročnosťou dáva pocítiť, že už sa hrá na úplne inom piesočku.

Neustále problémy s balansom lietadla, časté upadanie do stallu (nedostatok vztlaku), menej tolerantný systém poškodenia atď. Pravé peklo sa rozpúta s nástupom obtiažnosti „simulator“. Pohľad len z kokpitu (funkčná je väčšina ukazovateľov), bez pomocných kamier a bez vypočítavania korekcie streľby. Zmení sa aj ovládacia schéma, pribudnú dve nové kontrolné tlačidlá a udržanie lietadla v priamom smere je malým zázrakom. Akákoľvek podarená zákruta čo i len o pár stupňov už potom patrí do kategórie veľkých zázrakov. Porovnanie s ultra realistickými PC titulmi je aj na obtiažnosti simulator zrejme scestné, no na konzoliach nie je nič ani zďaleka podobné tomu, čo Sturmovik milovníkom skutočného lietania prináša.

Vizáž hry je postavená najmä na modeloch lietadiel. Tu treba grafikov pochváliť, dobové stroje sú stvárnené presne a veľmi detailne. Za lietadlami v ničom nezaostáva ani stvárnenie krajiny. Pri jej modelovaní boli použité satelitné zábery, ktoré sa následne upravili do podoby, ako krajina vyzerala v minulom storočí. Samozrejme, pri detailnom prelete nad domčekmi a pozemnými objektmi je vidieť, že Sturmovik je doma predsa len vysoko na nebi. Hra taktiež prináša vynovený model poškodenia, na lietadlách je vidieť každú stopu po guľke, poškodené súčiastky odpadávajú, ba dokonca ak sa vám podarí zničiť lietadlo vo vašej tesnej blízkosti, na chvíľu vám výhľad pokazia olejové fľaky.

Hra alebo realita?

Kokpit s funčnými prístrojmi a možnosťou rozhliadať sa? Žiaden problém.

V bombardéroch budete môcť zasadnúť aj do kresla gulometčíka.

Grafický kabátik si na druhej strane vyžiadal daň v podobe občasného poklesu frameratu pod prípustné hodnoty. Najmä prelety cez dym, alebo scenérie s desiatkami strojov na oblohe dávajú konzoliam poriadne zabrať. Rovnako nepodarene pôsobí obrazovka s výpisom aktuálnych cieľov misie (ešte že sú väčšinou úplne primitívne) a mapou. Mapa je de facto nepoužiteľná, nedá sa na nej zoomovať a tak nejaká plánovanie, resp. kontrola pozícií neprichádza do úvahy. O nič lepšie na tom nie je ani HUD, zvolená farebná kombinácia má tendenciu splývať s prostredím, odlíšenie jednotlivých cieľov je úbohé.
Spomenúť treba ešte zvuky a hudobnú kulisu. Jedno i druhé si zaslúžia jednotku a najmä orchestrálny soundtrack z pera skladateľa Jeremyho Soulea (KOTOR, Oblivion) znesie najtvrdšiu kritiku.

Konzolový Sturmovik poteší všetkých, ktorí milujú vôňu leteckého benzínu a okrídlené stroje považujú za viac ako koníček. Tri naozaj odlišné obtiažnosti dovolia vyskúšať arkádové lietanie aj „realistický“ režim, ktorý na konzolách síce nemá konkurenciu, ale v prísnom svete PC simulátorov by sa mu zrejme veľa pozornosti neušlo. Všetci hráči bez rozdielu na to, či sa im na aute vyníma vedľa nálepky „powerfuel“ aj „simulátory nehrávam“ alebo či je ich najobľúbenejšou zimnou čiapkou letecká kukla s okuliarmi, budú pri Sturmovikovi kvôli jednej veci trpieť rovnakou mierou. Singleplayer kampaň je krátka, nezáživná, misie nudné, bez náznaku invencie a originality. A to sa na výslednej známke jednoducho prejaviť musí.

napísal je2ry 18.9.2009

Páči sa mi!

VIDEÁ Z HRY