Dostať v týchto dňoch na zrecenzovanie RPG kúsok môže byť predčasnými Vianocami. Samozrejme, iba v prípade, že chudák recenzent dostane niektoré z momentálne vychádzajúcich, ktoré si v zahraničí nevedia vynachváliť. S istou mierou hyperbolizácie v kontraste s nimi pôsobí úloha zrecenzovať titul Inquisitor ako jedna z Božích rán, ktoré zosiela na bezvercov, vrahov a smilníkov. Nie som síce čistý ako ľalia, ale tak snáď si za mesiac na mňa aspoň Ježiško spomenie, keď teraz ma šéfredaktor všemohúci takto trestá. Prosím, neberte ma až tak doslova, ale pri pohľade na Dragon Age a Torchlight na jednej strane a Inquisitor na strane druhej si jednoducho musím poplakať.

Ono vlastne Inquisitor vôbec nemusel dopadnúť tak, aby som si šiel oči vyplakať už pri písaní prvého odstavca. Stačilo len, aby hra vyšla v ten správny čas. Keď si pozriete okolité obrázky, tak sa vám môže zdať, tu máme ďalší klasický klon Diabla. Ono sa to nielenže zdá, ono tomu tak aj je! Srdce nejedného fanúšika síce radosťou zaplesá, ale razom zistí, že niečo nie je v poriadku. Inquisitor totiž mal konkurovať hrám ako Diablo 2 a Baldur´s Gate 2.

Pred nejakými 10 rokmi prišiel amatérsky nezávislý tím Wooden Dragon za distribútorom s rozpracovaným projektom epického RPG, ktoré by dokonca mohlo vyššie spomínaným titulom výraznejšie ukrojiť z ich koláča. Horlivosť a zápal pre vec sú vlastnosti od mladého tímu veľmi sympatické, avšak opäť si raz neskúsení vývojári nabrali na svoje ramená až príliš veľa, tak sa začal vývoj naťahovať a približne už nejakých 6 - 7 rokov sa o žiadnych konkrétnych dátumoch nedalo hovoriť a hra mala vyjsť, keď bude hotová. Tá chvíľa nastala, ale otázka, či je to dobre, je dosť na zváženie. 10 rokov (podotýkam, že titul nebol nijak výrazne prerábaný, ako napríklad Duke Nukem Forever, či Daikatana) je doba, za ktorú sa dokáže tvorca až choro do detailov vyhrať s niektorými aspektmi titulu, ako je napríklad príbeh a pripraviť doslova veľdielo. Tak isto je to aj doba, za ktorú niektoré herné mechanizmy výrazne poznačí zub času a ak hra nie je až taká dokonalá ako jej vzory, tak jej šanca uspieť sa rapídne znižuje.

Vezmime si taký príbeh. Samotný námet zameraný na jednu z najrozsiahlejších genocíd histórie ľudstva je veľmi nádejný a doslova puntičkárstvo autorov dokázalo príbehovú stránku už iba zveľadiť. Podľa vyjadrení autorov zaberá scenár hry vyše 1600 normostrán, čo by už teda bolo aj na slušnú epickú tetralógiu. Stredovek je práve v tom najlepšom, keď zrazu na kráľovstvo Ultherst dopadol Boží hnev hriechy ľudstva. Ako vidno, Ezechiel nebol len obľúbenou biblickou postavou Julesa Winnfielda, ale aj prorok s vysokou úspešnosťou predpovedí. Udrel mor, z neba padal ohnivý dážď a pekelné brány vypustili do sveta tú najväčšiu smotánku. Koniec sveta sa blíži, Schwarzenegger je ešte pár stoviek rokov v nedohľadne, tak sa dá pred ním zachrániť len zbavením sveta hriešnikov. Pojem justičný omyl by ste v právnych predpisoch hľadali márne. Do módy prišla nová obuv zo Španielska (len škoda, že vždy o pár čísiel menšia) a kvôli jej získaniu by si ľudia nechali napríklad aj koleno vŕtať. V týchto pochmúrnych časoch sa na rôznych chiropraktických nástrojoch sa ocitol aj hráč samotný. Prečo ho však upaľovať, keď ešte môže pomôcť Svätému úradu vyriešiť podivnú udalosti v Hillbrandte a okolí? A zvyšok naozaj siahodlhého a vetveného príbehu je len na vás.

Príbeh bohužiaľ nie je jediná vec, ktorá tu ostala zo starej školy. Netvrdím, že celá hra, ale niektoré jej mechanizmy už dnes pôsobia strašne archaicky a je dosť možné, že by prekážali už aj pred tými 10 rokmi. Tvorba postáv, ich bohaté skillovanie, rozdielnosť hrania za ne, rozdielnosť prístupu NPC k nim a mnohé iné môžem len a len kvitovať, ale podávanie príbehu IBA formou nekonečne dlhých textových dialógov, ktoré už po pár hodinách začnú byť naozaj otravné a vy sa len budete modliť, aby sa s vami nikto nepustil do reči, je naozaj na nervy. Veľa hier podáva informácie cez text, ale tu je ho také neuveriteľné kvantum, že sa v ňom častejšie nájdu úplne nezáživné pasáže. Presnosť postupov vyšetrovania, obviňovania a vypočúvania je taktiež dôkazom snaživosti autorov, ale aj tu išli niekedy až príliš do hĺbky, keď vám celé mesto dokáže svedčiť o vine jednej postavy, ale vy ju stále nemôžete obviniť kvôli absencii hmatateľného dôkazu.

Postup svetom tiež nie je práve najviac premyslený a prvé hodiny vášho zoznamovania budú viac-menej o náhodnosti. Cestujete po dostupnom svete, získate nejaké tie prvopočiatky vašich schopností, idete ďalej, ale dostanete sa na miesta, ktoré sú ešte nad vaše schopnosti, čo sa často rovná smrti. Taktiež si občas nejde nepripadať ako jediný schopný človek na svete. Zrazu od vás každý niečo chce a ešte pred splnením prvého questu ich máte už nazbieraných toľko, že zadanie toho prvého si ani nepamätáte. Ich náväznosť je taktiež veľmi príjemná vec, ale mohli sa s nimi autori aj troška krotiť, aspoň zo začiatku hry, kedy sa strašne nakopia.

Našťastie sa činili nielen pri písaní ton textu, ale aj pri jadre hry – boji, skillovaní, príšerách a interakciách s NPC. Rozdielnosť postáv (mních, palatín, zlodej) už od začiatku určuje štýl hrania a ich vzájomná diferenciácia zaručí zakaždým iný zážitok a to aj vďaka rozdielnemu prístupu k vašej postave. Hlavne však rozdiel spoznáte pri schopnostiach postáv. Nemám na mysli ich hlavné črty ako silu, odolnosť, ale aj tie vedľajšie. Palatín si časom dokáže sám opraviť pokazenú výzbroj (ktorá sa na môj vkus kazí dosť často), zlodej si na vyššej úrovni dokáže naverbovať viac spolubojovníkov ako druhé dva typy postáv a podobne. Boj je potom presne zo starej školy a tak je to asi aj dobre. Nestačí len sekať o dušu, ale vhodne kombinovať zbrane s kúzlami, svojou výstrojou a používaním nápojov vzhľadom na povahu protivníkov.

A že tých je tu teda naozaj hojné množstvo od jednoduchších netopierov, gigantických pavúkov, zombíkov (áno, musia byť aj tu) až po, čo sa skrýva v kobkách plných kostí, lebiek a zohavených tiel. Bohužiaľ aj tu by bolo hneď niekoľko výtiek. Možno medzi ne radiť aj pomerne vysokú obtiažnosť. Taktiež nemotorný, až ťarbavý pohyb postáv až pri srdci pichá, keď sa má hráč presunúť dlhými a prázdnymi lokalitami. Chaotický inventár nie je práve veľmi nápomocný, čo sa prehľadu týka a to najhoršie nakoniec. Pixelhunting je neželaný jav v adventúrach, ale až v tejto hre ho autori dopracovali k dokonalosti. Interaktívny priestor na postavách a predmetoch je niekoľkokrát menší, ako je kurzor a pomalé hľadanie miesta, kam kliknúť vás pripraví o zdravý rozum. Zvlášť v súbojoch klikáte ako o život úplne inde.

Dovolím si tvrdiť, že obe hry, ktoré som spomínal v úvode boli na tom po technickej stránke o niečo lepšie a tu je dlhoročný vývoj najviac badať. Grafická stránka je strašne zastaraná a často nedokážete identifikovať objekty na obrazovke. Aspoň tu fungujú aj vyššie rozlíšenia, inak by to bol naozaj silný bolehlav. Taktiež výtvarný štýl hry nepobral nič z čara titulov, ktorými sa autori inšpirovali. Hudba a zvuky sú veľmi nevýrazné, dokonca hrať so zvukom a bez, nie je až taký veľký rozdiel v samotnej atmosfére. AI spolubojovníkov je veľmi biedna a nedokážu niekedy plniť ani povely, ktoré sa dokáže každé šteňa naučiť. A pathfinding vás taktiež niekedy zavedie tam, kam vôbec nechcete.

Inquisitor nie je zlá hra. Solídnu hrateľnosť vlastne stačí len vyladiť napríklad patchom, ktorý upraví a hlavne opraví niektoré veci. Pre nostalgikov, ktorí majú všetky predchádzajúce podobné hry zvládnuté za všetky postavy so všetkými možnosťami vedenia dialógov s rôznymi skillmi to bude celkom slušná reminiscencia. A veru, že má aj čo ponúknuť mladšiemu hráčovi, len ten sa bude hrou ťažšie prehrýzať. Je otázne, či sa vám oplatí investovať 24 Eur (v Čechách hra stojí symbolických 666,- Kč), alebo si radšej zaobstaráte niektorú z časom overených klasík, alebo napríklad aj nie až tak starý Kult, ktorý síce nejde až tak do hĺbky, za to ale obsahuje menej dizajnérskych chýb.