Inquisitor

Vývoj RPG titulu Inquisitor zabral českému Cinemaxu celých 10 rokov, kým konečne v roku 2009 vyšiel. Za tak dlhý čas sa však veľa vecí zmení, čo pre premenlivé herné vody platí obzvlášť, preto je na mieste otázka, či takýto prízrak minulosti dokáže plnohodnotne zabaviť aj dnes, zvlášť keď nemá žiadnu nostalgiou tvorenú oporu. Nejaké tie príslušné odpovede snáď poskytne nasledujúca recenzia ( samozrejme, ak Pánboh dá :) ).

Na začiatku Vás čaká tvorba postavy, ponúkajúca na výber tri povolania. Môžete sa tak chopiť role paladina, kňaza, alebo zlodeja, pričom posledného z menovaných hra pomerne vtipne stotožňuje so schudobneným šľachticom. Každý predstavuje trochu odlišný štýl hrania, má niekoľko vlastných unikátnych schopností aj možností počas putovania príbehom ( napríklad paladin má prístup do všetkých kapitúl Bratstva spravodlivých, kňaz môže sám viesť inkvizičné vyšetrovanie, môj zlodej zas mohol do družiny naverbovať vojakov z podriadeného panstva, ale podobných špecifík tu nájdete viac ), vďaka čomu Inquisitor hneď na úvod poskytuje slušnú dávku variability aj prísľub istého osvieženia pri opätovnom prechádzaní za inú postavu. V snahe o svojráznosť zážitku u jednotlivých hrdinov dokonca zachádza tak ďaleko, že všetci disponujú vlastným štýlom grafického spracovania interfacu. Dlhý vývoj mal na vypiplanosť podobných aspektov nepochybne pozitívny vplyv.

Po rozdelení pár počiatočných bodíkov do schopností a vlastností, prípadne zmene Vášho portrétu z poskytnutých variánt, ste už prostredníctvom vizuálne dosť odpudivého intra oboznámení s celkovou neutešenou situáciou. Jedného dňa roku pána 1221 sa na oblohe objavila Hviezda Skazy a ríšu Ultherst zachvátili Božie rany. Najskôr prišla katastrofálna neúroda prinášajúca hladomor, potom morová epidémia, aby bolo dielo nakoniec zavŕšené ohnivým dažďom priamo z nebies, ktorý zničil polovicu miest aj dedín. Vina prirodzene padla na kacírov, čarodejnice, či iné bezbožné existencie, preto inkvizícia začala zem zbavovať ich prítomnosti metódami sebe vlastnými. Peklo však stihlo otvoriť svoje brány, navyše všetky zmienené udalosti sa zhodujú s apokalyptickým proroctvom svätého Ezechiela, takže žiadna snaha o návrat k pokojnej minulosti napokon ani nemusí byť platná, keď hrozí, že koniec sveta môže každú chvíľu zaklopať. Každopádne vyčíňanie inkvizítorov neobíde ani hlavného hrdinu, no pred istou smrťou v plameňoch hranice ho zachránia dvaja neznámi ochrancovia ríše, ktorí na oplátku žiadajú vyšetriť znepokojujúce zločiny v meste Hillbrandt, predovšetkým vraždu istého kupca Kurtha Ollmiera.

Príbeh pozostáva z troch rozsiahlych aktov, pričom pochopiteľne nezostane len u vraždy, ale postupne začnete odhaľovať stopy, vedúce k sprisahaniu kolosálnych rozmerov. Pretože je Inquisitor hra princípmi zaseknutá niekde pred vyše desaťročím, plní tu dej a rozhovory esenciálnu úlohu, čo znamená len jediné, totiž očakávajte niekoľko ton nedabovaného textu. Skutočne nejde o nič pre ľudí, ktorí bežne pri hraní preskakujú akýkoľvek dialóg, aby mohli rýchlo späť do akcie, pravdupovediac ani vášniví čitatelia kníh nemajú úplne vystarané, nakoľko scenár viac ako často pôsobí dojmom diela nejakého zvrhlého grafomana. Rozhovory sú napísané pomerne pútavo, avšak vôbec im nie je cudzie predkladanie informácií tým najdlhším mysliteľným spôsobom, ani opakovanie vecí, ktoré už hráčovi boli spomínané predtým. Keď k tomu prirátate skutočnosť, že na začiatku aktov niektoré postavy začnú viesť dialóg automaticky, akonáhle okolo nich prejdete, zahltenie textom je druhým menom tohto titulu. Inquisitor tak bude pravdepodobne jedinou hrou, kde som sa skutočne potešil občasným návštevám nájomných vrahov, pretože pred pokusom o zabitie hrdinu aspoň nemajú dlhé reči :).

Príbeh je plný zvratov, bohužiaľ značne predvídateľných. Hoci verím, že predovšetkým na zbrklejších hráčov môžu mať náležitý efekt a scenár ako taký obsahuje niekoľko pekných súvislostí, pričom ho nakoniec vnímam prevažne pozitívne, dej neoplýva až takou kvalitou, ako by jeden podľa dôrazu naň predpokladal. Každopádne nejde o nič strašného, ale moje očakávania boli v tomto smere predsa len trochu väčšie.

Pretože RPG sa bez questov nezaobíde, pochopiteľne ich tu nájdete tiež a to naozaj požehnane. Keďže v dobách, kam Inquisitor duševne náleží, nebolo v móde pchať hráčovi všetko priamo pod nos, existuje slušná pravdepodobnosť, že počas prvého hrania všetky neobjavíte ( čo je dobrá správa pre odvážlivcov bažiacich po opätovnom rozohraní ). Taktiež hrdinov denník, kde sa všetky informácie zapisujú, je z tohto dôvodu skutočne minimalistický. Občas by však nezaškodilo viac rozpísať pozadie zadaných úloh, pretože takto môže byť hranie po dlhšej prestávke mierne problematické. Napísanie všetkých podrobností, ktorými hrdina vďaka rozhovorom disponuje, predsa nikto nemôže považovať za neadekvátne zjednodušovanie. Samotné plnenie však poskytuje dobrú žánrovú zábavu, hoci väčšina questov má charakter poslíčkovacích, dones tamto záležitostí. Priveľmi nepoteší ani určitá šablónovitosť, badateľná prevažne po vstupe do druhého aktu, kde som nadobudol silný pocit, že autori si zo mňa robia srandu, pretože podobnosť medzi jeho náplňou s tým prvým, doslova bije do očí. V oboch je napríklad z kacírstva podozrivá slúžka u šlachtického rodu, pri výpovedi jednajú tie dve takmer rovnako a aby toho nebolo málo, vyšetrovanie vedie k totožným výsledkom. Ďalej ešte môžem spomenúť prípady zosnulých, za života vysoko postavených heretikov, ktorí údajne vstali z hrobu ( a aby toho nebolo málo, za života oboch záhadne mizli mladé dievčatá a neskôr aj chlapci ), ale takto by sa dalo pokračovať dlhšie. Príchodom posledného aktu našťastie nastáva zmena k lepšiemu, pri ktorej hra chytá druhý dych. Nájdete v ňom najzaujímavejšie aj najoriginálnejšie questy celého Inquisitora, množstvá textu začnú vrhať dovtedy skoro nevyužívaný humor či popkultúrne odkazy, dokonca maximálne úsporné repliky niektorých postáv pôsobia dojmom, akoby si scenáristi konečne aspoň na chvíľku vstúpili do svedomia a prostredníctvom nich odľahčene robili narážky na svoje doterajšie grafomanské pôsobenie.

Pravdepodobne najaktraktívnejší prvok hry a zároveň jej najväčšie lákadlo, predstavuje samotné inkvizičné vyšetrovanie. Detektívna práca formou zhromažďovania dôkazov aj výpovedí, nezriedka k tomu ešte použitie útrpného práva v mučiarni ( sadistických úchylákov zaiste poteší možnosť výberu medzi príslušným náradím ), dodáva celému dobrodružstvu nezameniteľnú príchuť. Ak hrateľnosť Inquisitora v niečom skutočne vyniká, tak je to práve toto. Nielen, že sa môžete zmýliť, čoho dôsledkom na mučidlách skončí nevinný, ale hlavne začiatky prípadov znamenajú celkom realisticky zelenú lúku, pričom spovedanie snáď každej postavy kvôli akémukoľvek vodítku, predstavuje popri prehľadávaní miesta činu bezbožníckych aktivít absolútnu nevyhnutnosť. Síce tak človek znova musí zápasiť so scenáristickým balastom, ale čert to ber, pocit z dobre dokončeného pátrania to bohato vynahradzuje.

Boj v Inquisitorovi prebieha ako vo väčšine starých izometrických RPG, teda postava po kliknutí na nepriateľa útočí sama, udelené poškodenie závisí od jej štatistík. Nejaké výraznejšie taktizovanie bohužiaľ neprichádza do úvahy, taktiež nie práve najnižšia obtiažnosť často ústi do konzumovania lektvarov života po litroch, takže otravné zásobovanie ( každú jednu fľaštičku musíte pretiahnuť do inventára, hromadne sa nakupovať nedá ) je na dennom poriadku. Súbojom by rozhodne prospelo viacej možností, takto skĺzajú ku stereotypnému a ubíjajúcemu kolobehu rozdania úderu s následným použitím liečiva, prípadne pobehnutím od súpera, toto všetko dookola, dokým nezvíťazíte. Počas putovania máte možnosť priberať do družiny nových spoločníkov, avšak ich mizerná umelá inteligencia z nich robí skôr príťaž ako výpomoc. Dajú sa ovládať len sériou jednoduchých príkazov ( najčastejším u mňa bolo nech ostanú na mieste ), pričom na rozhovory medzi skupinou alebo spravovanie vybavenia ostatných členov, môžete rovno zabudnúť.

Všeobecne najviac vytýkanou vecou na hre je grafika. Pretože 2D izometrické RPG sa už zrejme ani nerobia, o jej zastaralosti nepochybuje snáď nikto, ale osobne na ňu nemám krivého slova. Z krásne detailných prostredí dýcha poriadna stredoveká atmosféra, pričom také okolie citadely Bratstva spravodlivých so sviežou zeleňou a ihličnanmi, by som sa nebál označiť doslova za malebné. Všetka kritika smerom k animáciám však je na mieste, hlavne toporný pohýb postáv pôsobí ako zlý vtip, čím by pravdepodobne bol aj pred tými desiatimi rokmi, predchádzajúcimi vydaniu. Zvuky tiež nepatria medzi klady, smiešne čvachtanie po zásahu šípom do tela umrlca skrátka nepoprie dlhoročný vývoj. Hudba naopak znie veľmi dobre a k celkovej tematike sadne ako uliata.

Trochu podivne pôsobí kontrast medzi prezentáciou lokácií v rozhovoroch a ich skutočným prevedením, takže napríklad od zrúcanín Kolosea človek očakáva niečo obrovské, no nakoniec dostane len maličký kamenný kruh, podobne sú na tom aj ostatné oblasti. Tie sú taktiež väčšinou pomerne pusté a strohé, napriek tomu mi to z nejakého dôvodu nevadilo, zrejme pre vhodnosť k atmosfére, ale niekomu by to mohlo prekážať.

Najväčšie výhrady k technickej stránke hry mám voči početným bugom, veci v inventári občas zakrývajú akési červené štvorce, hrdina sa môže zaseknúť o stenu ( a aj to často robí ), ale najtragickejšou vecou je takmer permanentné padanie hneď v úvodnej lokácii Hillbrandtu, kde začínate hneď po intre a budete ho navštevovať počas celého prvého aktu ( kvôli niektorým questom tam zavítate aj v ďalších ), takže ide o obrovský prúser. Vedľa toho hranie znepríjemňujú už len niektoré nie práve najideálnejšie riešené maličkosti, napríklad by bolo vhodné bližšie špecifikovať, pri akých podmienkach dokáže postava používať určité predmety, pretože trebárs schopnosť boja v zbroji som mal na úrovni tovaryša, napriek tomu som z nejakého neznámeho dôvodu ešte dlho po jej dosiahnutí nemohol využívať brnenie, vyžadujúce túto podmienku.

Inquisitor skrátka ani zďaleka nie je dokonalou hrou, má množstvo problémov nielen technického charakteru, avšak kto niekedy túžil vyskúšať si vskutku detektívnu prácu okorenú temnou stredovekou atmosférou, sklamaný nebude. Ultherst očakávajúci koniec sveta, v ktorom kacíri netrpia akútnym nedostatkom mladých panien pre svoje temné sabaty, rozhodne disponuje nezameniteľným kúzlom. Len je to celé pre hráča tak trochu očistec.

Plusy - celkom príjemný príbeh

         - rozdielne hrateľnostné možnosti jednotlivých hrdinov

         - inkvizičné vyšetrovanie a zhromažďovanie dôkazov

         - temná atmosféra

         - grafika a hudba

Mínusy - predvídateľné zvraty

            - šablónovitosť niektorých questov

            - často až prehnane obrovské dungeony, schopné zhltnúť celé popoludnie

            - možnosť ničenia predmetov je síce fajn, zvlášť keď je počas jedného questu zaujímavo

              využitá, ale pri dôležitých príbehových predmetoch s ňou hrozí znemožnenie ďalšieho

              postupu

            - dizajn Kráľovstva Šialenstva neumožňuje prechod bez použitia mágie, takže ak ju u

              postavy nerozvíjate, máte problém

            - množstvo bugov

            - zvuky a pre niekoho zastaranosť grafiky