PRINCE OF PERSIA: THE FORGOTTEN SANDS |
PRINCE OF PERSIA: THE FORGOTTEN SANDS |
Priznávam bez mučenia, že predchádzajúci Princ z Perzie ma veľmi neoslovil. Na môj vkus bol príliš preafektovaný a prečačkaný. Taktiež farebná paleta bola na mňa až priveľmi gay. The Forgotten Sands sľuboval niečo iné, temné. Niečo, čo sme videli v The Two Thrones, či Warrior Within. Mal to byť návrat k pôvodnej trilógii, no už po pár minútach začínam pociťovať sucho v ústach a z mozgu sa mi pred očami mihajú záblesky minulosti.
Princ cestuje z Babylonu za svojim bratom Malikom. V cieli svojej cesty však spozoruje obrovskú armádu obliehajúcu mesto Azad. Útočníci sa už dostali do vnútra a času je málo. Mesto o chvíľu padne, no Malik je presvedčený, že situáciu mu pomôže zvrátiť temná armáda uzamknutá piesočnou pečaťou hlboko pod mestom. Náš mladý princ sa mu to snaží vyhovoriť, no je už na čokoľvek iné, samozrejme, neskoro. Piesočná armáda síce zatlačí nepriateľa na ústup, ale svojho nového pána sa zrieka a obracia sa proti nemu.
Škripot pod zubami
Ešte ste nezačali ani poriadne hrať, a už tu niečo smrdí viac ako bezdomovcovi z igelitky. Tým smradom je recyklácia. Princ ovláda klasický wall run, wall jump, otočky na hrazdách, skákanie po pilieroch, v jednej ruke dýka času schopná vrátiť čas o pár sekúnd vzad a zachrániť tak princa od smrti, v druhej klasická (vínová) šabľa a v rukáve už nič, čo ďalej ponúknuť. Vytratili sa parkourové bitky a efektné odrazy od stien s tichou elimináciou nepriateľa. To, čo nám zostalo, je jedno tlačidlo.
Nepriateľov je síce veľa, no o to sú blbší. Zabudnite na nejakú stratégiu, stačí ísť v pred a stláčať gombík. Áno, máme tu efektné preskočenie nepriateľa a áno, máme tu zrazenie soka na zem či z priepasti, ale načo je to dobré, keď to jediné hlúpe tlačidlo na seknutie úplne stačí a vyrieši to rýchlejšie ako poletovanie a sácanie okolo? Jedinému, ktorému treba uhnúť, je úrovňový boss, no kýbeľ gitu môže mať pri ňom maturitné vysvedčenie. Súboje proste smrdia.
Princ tiež smrdí. Nie však až toľko. Keď som videl ako prvý krát skočil do výšky, musel som si pretrieť oči. Pripomínalo mi to totiž skoky najznámejšieho údržbára na svete. Komické je aj lezenie po stĺpoch, kedy princ pripomína malú cvičenú cirkusovú opičku, ktorá pre arašid urobí čokoľvek. Elegancia minulých dielov je proste preč. Ale beriem, že toto môže byť otázkou vkusu.
Pieskový hrad
Čím by sme to mohli rýchlo zachrániť? Samozrejme grafikou, ktorá sa snaží zachraňovať v poslednej dobe čím ďalej tým viac. Superiorný Anvil Engine zažiaril v Assassin's Creed 2, no tu si s ním asi autori doslova vytreli... Prefabrikované dielce skladané dokopy s jazdiacimi pílkami, kyvadlami a visutými lávkami. Občas to zachráni nejaký ten puzzle, ktorý sa nerozkladá len v jednom tuneli, ale osloví aj architektúrou. Je to ale dosť chabá náplasť na opakujúce sa klince v podlahe a lietajúce šípy zo stien, ktoré samozrejme autori ku koncu opakujú viac a viac.
Pokropenie živou vodou
Autori, vedomí si maximálnou recykláciou pôvodnej trilógie sa snažili vniesť aj nejaké nóvum. Prvým je element zbierania experience bodov známy z RPG hier. Za každého zabitého nepriateľa princ dostáva bodíky, ktoré sa dajú premeniť na nové vlastnosti ako vylepšený úder mečom, viac života, viacej času v dýke či väčší počet časových blokov. To by ale bolo málo a tak implementovali aj mágiu. V stromovej schéme sa tak odomykajú silnejšie mraziace útoky, spôsobujúce zranenia na diaľku, ohnivé kúzlo, vietor zasa sfúkne na zem nepriateľov v okolí alebo brnenie, ktoré dočasne ochráni proti zraneniam. Ak by ste si nevybrali ani jeden z ponúkaných upgradov, hra by si to pravdepodobne ani nevšimla, pretože tieto vychytávky sú síce efektné, no neefektívne a v boji pomáhajú len minimálne.
Prvok, ktorý sa naopak podaril, je zmrazenie vody, ktorý dostanete do vienka od starobylej občianky strážiacej pečať pieskovej armády. V miestnostiach v rôznych intervaloch vytryskuje z rozmanitých akvaduktov a pretrhnutých vodovodných sietí voda, ktorej zmrazením získate nové odrazové plochy alebo stĺpy, na ktoré sa dá princ ulapiť. Zmraziť vodu je však možné len po určitý čas a treba sa ponáhľať. Keďže strážkyňa pečate svoju prácu odviedla mizerne, dá do vienka aj ďalšiu vlastnosť a to schopnosť vidieť to, čo kedysi bolo. Možno to znie trocha mätúco, no je to jednoduché. Ak voľakedy na nejakom mieste stála stena alebo múrik, v jemných kontúrach je badateľná a po stlačení príslušného tlačidla sa múr doslova zjaví pred očami. Naraz je však princ schopný reálne vidieť len jednu takúto plošinu alebo stĺp a tak musí medzi jednotlivými skokmi prepínať vízie stále vpred, aby nespadol do priepastí.
Obzvlášť vydarená je cca záverečná hodina hry, ktorá v podstate predstavuje záverečný súboj roztiahnutý do niekoľkých úrovní. Oproti nemastnému neslanému stredu a vágnemu začiatku by sa patrilo zatlieskať, ale vážne som sa musel presypať tými piatimi hodinami, aby som si užil poriadnu porciu hodinovej zábavy? Ponúka sa tiež paralela porovnať hru s filmom, no ten som zatiaľ nevidel a pokiaľ majú niečo dejovo spoločné, tak vlastne ani nechcem (nemajú nič spoločné, pozn. Junker). Dej v hre až na samotný začiatok a koniec, ktorý si bystrejší jedinci domyslia po desiatich minútach hrania, takmer úplne absentuje. Žiadne vytvorenie vzťahu, žiadne dejové obraty a zvraty, skrátka viac zápletky má aj diel Pata a Mata, keď chceli byť vinármi.
Z finálneho verdiktu mi srdce teda krvácať nebude. O mesiac si ani nespomeniete, že ste nejakého nového princa hrali. Tento nadpriemerný počin by som jedine odporučil tomu, kto nehral Warrior Within, či The Two Thrones. Fanúšikov tu nemá čo prekvapiť a aj to, čo je vo Forgotten Sands, naservírované, už videli v predchádzajúcich dieloch spracované lepšie.
RECENZIE HRÁČOV |
6.5
|
Xbox 360
PS3 Wii DS Vývoj: Ubisoft / Playman / Ubisoft Štýl: Akčná Adventúra Web: domovská stránka hry
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|