Máme za sebou len prvé tri mesiace, no už teraz je jasné, že aj napriek mnohým veľkým menám, ktoré sú ohlásené na tento rok, sa minimálne jeho prvá polovica ponesie v znamení návratu troch kráľov arkádovej hrateľnosti v žánri FPS. Šedú kôru tento rok pošleme na dovolenku pri konečne dokončenom Duke Nukem Forever, ktorý mladým hráčom ukáže ako to vyzerá, keď má hra gule. V lete sa možno dočkáme aj návratu Seriózneho Sama z Chorvátska vo svojom treťom dobrodružstve nakopávania mimozemských zadkov. A nadaní Poliaci z People Can Fly, ktorý sa preslávili titulom Painkiller, nám nedávno predstavili svoju víziu brutálnej zábavy v Bulletstorm. Nenápadne, takmer bez akýchkoľvek informácií sa na trh dostalo pokračovanie ich dieťaťa – Painkiller: Redemption.

Niekoľko mladých fanúšikov pôvodnej hry zoskupených v tíme Eggtooth sa už nemohlo pozerať na to, čo sa s touto značkou v posledných rokoch deje. Po prvom datadisku s názvom Battle out of Hell od série odstúpili pôvodní autori a nasledujúce dve hry sa tak posúvali medzi novými štúdiami, ktoré z hry urobili synonymum hrôzy. Hrateľnostnej. Redemption bol pôvodne len modom, no s minimálnym rozpočtom, veľkým entuziazmom a požehnaním od JoWoodu sa pretransformoval to ďalšieho pokračovania. Bohužiaľ nevýrazný budget a neveľké skúsenosti sa hneď prejavili, na prvý pohľad už hneď v prezentácii. Žiadne intro, len suchý textový výpis nevýrazného príbehu, ktorý tentoraz spojí všetkých predchádzajúcich hrdinov. Daniel a Belial (obe postavy sú hrateľné a striedajú sa v misiách) sa spoja v boji proti pekelníkom vyslaným Evou, ktorá sa dostala k moci v pekle. Neskôr sa k nim pridá ešte nehrateľný Bill Sherman a s jeho pomocou opäť zachránia svet. Nie dlhodobo, nakoľko na pozíciu vládcu pekla sa dostane tentoraz Samael, čo je náznak toho, že JoWood v sériu ešte stále verí a plánuje ďalšie pokračovanie. Prvý dojem z hry nie je práve najlepší, podarilo sa teda autorom zdvihnúť do zeme zadupanú latku aspoň o máličko aspoň po hrateľnostnej stránke?

V prvom rade si treba povedať, že Redemption bol v prvom rade len modom a to je dosť vidno, nakoľko je orezaný až na kosť a to nielen po stránke prezentácie. Úplne a odlišuje od pôvodných dvoch hier od People Can Fly, záleží skutočne iba na jednotlivcovi, či mu bude tento nový štýl vyhovovať. Kampaň je totiž pojatá pomerne dosť minimalisticky, žiadneho ani len trošku epického momentu sa nedočkáte. Všetko je temnejšie a vtlačené do interiérových koridorov kobiek a chodieb kdesi v očistci. Taktiež absentujú monumentálni bossovia, vlastne čokoľvek, čo by hre trošku dodalo na veľkoleposti. Je to taký underground. Doslova. Na druhú stranu sú tieto klaustrofóbne priestory vyplnené veľmi intenzívnou akciou, ktorú zabezpečujú tisícky nepriateľov. Opäť doslovne. Autori sa rozhodli každú zo šiestich nových máp vyplniť takmer tisíckou nepriateľov na vystrieľanie, ktorí na vás vo vlnách útočia takmer neustále. Sem-tam máte šancu na oddych a môžete rozhýbať kŕč v ukazováku. Povedzme si na rovinu, pri hraní môžete mozog úplne vypnúť, netreba vymýšľať taktiku na jednotlivých nepriateľov, na všetkých platí to isté – kopa olova, dreva, kyseliny, jednoducho čohokoľvek, čo sa dá použiť ako munícia.

Od pôvodného Painkillera sa Redemption odlišuje aj v počte bossov (okrem záverečného, iného nenájdete) a inak navrhnutých levelov. Tie teraz pôsobia dojmom rozkúskovaných arén, kedy sa cez úzke chodby vždy dostanete do uzavretej haly, kde odolávate prichádzajúcim vlnám. Tematicky nijak zvlášť nevynikajú, žiaden Stalingrad či peklo. Chýba aj nejaká logická výstavba a náväznosť, to však nikdy nebola silná stránka série ani v časoch jej najväčšej slávy. Celou hrou prejdete do piatich hodín, multiplayer absentuje, čiže žiadna sláva po stránke výdrže. Je tu však prísľub budúcej podpory a dopĺňania obsahu zadarmo, snáď sa časom niečo v tomto ohľade zmení.

Okrem máp sú z pôvodných hier vytiahnuté aj ďalšie veci. Jednak sú to staré známe modely nepriateľov, kedy narazíte na vojakov z oboch svetových vojen, rytierov, jednoruké očné buľvy a mnohé ďalšie potvory. Ďalšimi starými modelmi sú zbrane, Daniel aj Belial majú každý vlastné zbrane zo svojich hier, akurát je škoda, že autori pozabudli na zbrane z Battle out of Hell. Stále však platí, že ich netreba veľa, stačí pár výborných s dvoma režimami a o zábavu je postarané. V prípade kolíkometu hneď dvojnásobne, nakoľko z jeho zábavnosti za roky neubudlo nič. Redemption taktiež obsahuje známe tarotové karty, ktoré predstavujú istú formu power-upov aktitovaných po obmedzený čas.

Grafická stránka je zastaralá, konkréne má sedem rokom, je stále na úrovni originálu z roku 2004.. Nikto síce neočakával vizuálne orgie, no toto je predsa už trochu veľa. Na druhej strane hry rozhýbu snáď aj majitelia kuchynských spotrebičov. Nezmenené zostali aj zvuky, no pribudol nový soundtrack pozostávajúci z dynamických rockových melódií, ktoré potešia srdce nejedného fanúšika trošku tvrdšej gitarovej hudby. Vylepšená bola (vraj) AI, no tomu ťažko uveriť. Skripty sú maximálne jednoduché, okrem respawnu a behu k vám nepriatelia sa občas stihnú aj zaseknúť o nejaký objekt, čo sa zvlášť záverečnému bossovi stáva pomerne často. To však nie je žiadna novinka v sérii. Bohužiaľ.

Navrátiť Painkiller zašlú slávu sa bohužiaľ ani tentoraz nepodarilo. Ako rýchlo a nenápadne prišla, tak aj rýchlo vyšumí. Hra má rozporuplnú kampaň, ktorá svojim štýlom nemusí sadnúť každému hráčovi, no nie je úplne najhoršia. Neponúka nič nové, veľa vecí je v nej výrazne orezaných na minimum a celkovo je v nej ťažké nájsť niečo, čo by presahovalo medze priemeru. Redemption navyše zhadzuje krátka kampaň, pomerne málo obsahu a chyby, ktoré sa nedajú nevšimnúť. Stále je tu však zábava so štýlovými zbraňami a obrovským množstvom nepriateľov na primitívne zabíjanie. Do karát nahráva aj nízka cena (5 EUR) a nízke hardvérové nároky.