Slnkom ošľahaných pracantov z madridského Pendulo Studios fanúšikom určite netreba nijak zvlášť predstavovať. Do ich sŕdc sa totiž navždy zapísali nápaditou a hlavne zábavnou trilógiou Runaway. Sérii však happyendom odzvonilo a tak sa Španieli museli posunúť niekam ďalej. Nakoľko sa vyprofilovali na majstrov budovania vzťahu medzi dvoma nesúrodými postavami s nezameniteľnou dávkou vtipu, tak náplň ich ďalšieho dejstva bola samozrejmá. Čo však so zasadením deja? V tejto oblasti sa The Next BIG Thing vracia ku koreňom samotných tvorcov a inšpiráciu čerpá z ich druhej hry – Hollywood Monsters z roku 1997. Filmový svet tras sa, prichádzajú monštrá a budú sa diať veľké veci!

Budem sviňa už hneď v úvode článku. Vrahom síce nie je záhradník, no najzaujímavejšou postavou je nakoniec sám rozprávač. Ten vám nielen že rozpovie neuveriteľne čarovnú, čarovne neuveriteľnú rozprávku, no jeho vlastná rola v nej vás nakoniec prekvapí a vyčaruje elegantný úsmev na tvári. Scenár The Next BIG Thing je napísaný totiž tak umne, že učaruje každému hráčovi a nemal by sa za čo hanbiť ani na striebornom plátne. Mierny chaos síce spôsobuje úvodné narušenie chronológie, no neskôr toto retrospektívne rozprávanie do seba tak krásne zapadá, že výslednú mozaiku si nejde nezamilovať.

Opäť sa stretávame s dvojicou rozdielnych postáv, ktorým osud nachystal dobrodružnú spoločnú cestu. Najskôr ju však musia nájsť. Dan Murray je samoľúby športový reportér miestneho plátku, ktorý sa zaujíma len a len o seba samého. Oproti nemu stojí ambiciózna a značne excentrická filmová reportérka Liz, ktorú prenasledujú detské traumy a vlastné nevysvetliteľné tiky. Obaja sú nútení spolupracovať na recepcií filmových príšer, z ktorej majú šéfredaktorovi priniesť kvalitný materiál. Aj takto triviálna úloha im však dokáže zmeniť ich životy, keď vidia Veľkého Alberta, takmer ako z Jakubiskovej Tety, ako sa počas recepcie vkráda do sídla hostiteľa. Iniciatívnu Liz to nenechá chladnou a jej následné zmiznutie zas nenechá chladným Dana. „Šialená“ a „Blbec“, ako sa s obľubou častujú, sa tak púšťajú za pomalým (vlastne, ehm) odhaľovaním skutočností ohľadne filmového magnáta v tomto čudesnom svete plnom najzvláštnejších príšer.

Muší profesor, básnik inšpirujúci sa bolesťou aj žijúca múmia sú len malým výrezom z pomerne širokej palety zaujímavých charakterov, ktoré môžete v hre nájsť. A, samozrejme, sa mnohé z nich inšpirujú dejinami filmu ako vlastne aj celá hra. V nej sa vracajú filmové roky 1940 a 1950 ako v štylizovaní, tak aj výberom postáv. V Danovi môžeme nájsť niečo z Humphreyho Bogarta a iných mužských ikon tejto doby, v príšerách zas dobové trendy. Napríklad si tu svoje miesto našla aj Vampira ako glamour démon preslávený Edom Woodom a určité vás neprekvapí ani útek a-la Indiana Jones. A aby bol obraz doby dokonalý, tak nesmú chýbať roboti. Veľa robotov.

Príjemne do celkového kontextu zapadá zväčša jemný humor. Nestavia na rôznych gagoch a situáciách. Skôr len vyplýva z rozhovorov, skrýva sa za niečím a tvorí len akúsi bodku za vetou. Často dokonca vyžaduje veľmi pozorného a znalého hráča, ktorý dokáže vo veštcovi za oponou objaviť istý montypythonovský nádych. Ak vám riadky vyššie nič nehovoria, tak nezúfajte. Každý si tu niečo nájde a drobných vtipov nebola ušetrené ani súčasná popkultúra, aj keď napríklad narážky na Hannu Montanu už môžu pôsobiť trošku prvoplánovo. Celkovo však humor pôsobí príjemne, nevtieravo, no najmä sviežo. Netreba opomenúť ani nenápadné budovanie vzťahu na pozadí, ktoré nie len potvrdzuje platnosť známeho „co se škádlívá, rádo se míva“, ale aj vyúsťuje do úsmevných situácií.

Autori od série Runaway neušli až tak veľkú cestu. Stále tu máme dvojicu postáv, vžijeme sa do kože oboch a veľmi podobne je na tom aj herný systém, ktorý od tretej časti série zostal nezmenený. Inventár nájdeme na vlastnej obrazovke, ten a aj ďalšie položky sa zobrazia v hornej časti obrazovky po posune kurzorom do tejto oblasti. Medzi ďalšie položky patria menu, hotspoty, nápoveda a prehľad úloh v podobe jednoduchého žurnálu. Tlačidlá myšky predstavujú dve funkcie kurzoru a to náhľad a akciu.

The Next BIG Thing takto vyznieva ako dokonalosť sama, no nie všetko je nakoniec až také skvelé, ako sa môže zdať. Možnosti nastavenia obtiažnosti sú síce škálované pre každého hráča, v hre sa nestratí úplný nováčik a skúsenejší hráč hru taktiež neprejde s prstom v nose, no náročnosť jednotlivých úloh je dosť kolísavá. Veľa úloh vám hneď udrie do očí, niektoré jednoducho vyplývajú z diania v hry, no iné zas postrádajú akúkoľvek logiku a najradšej by ste ich jednoducho preskočili. Veľkou pomôckou je aj samotný prehľad úloh, ktorý znázorňuje aktívne úlohy a obmedzuje tak vaše hrania na pomerne dosť striktnú úlohu. Či je to plusom, alebo nie, to je už na vašom úsudku. No a nakoniec je tu systém nápovedy v podobe rozprávača. Ten vás dokáže jednoduchými poznámkami hneď nasmerovať na správnu cestu. V prípade potreby samozrejme. Jednoduchá línia hrania pôsobí možno až trošku príliš kontrastne v porovnaní so širokým príbehovým záberom.

Skutočnú náročnosť v hre predstavujú vlastne jedine spomínané nelogické úlohy. Hra vlastne plynie veľmi príjemným tempom a to bez toho, aby nudila, frustrovala alebo obsahovala zbytočné hluché miesta s recykláciou obrazoviek. Niekedy je však možno až príliš jednoduchá. K tomu si pripočítajte veľmi štedré možnosti pomoci, iba šesť kapitol a výsledkom je bohužiaľ len veľmi krátka hracia doba. Tendencia nevypchávať hru zbytočnou vatou a snaha o čo najväčšiu plynulosť sa teda prejavili v približne jednej hodine, ktorú potrebujete na každá z kapitol. A to je trošku málo.

Madridčania zostali verní svojmu vizuálnemu štýlu a v The Next BIG Thing ho zase posunuli o niečo ďalej. O niečo bližšie k dokonalosti. Nezameniteľné grafické spracovanie ulahodí nejednému oku a pripomína doby kreslených adventúr. Široká farebná paleta len vynikajúci dojem podčiarkuje. Animácie postáv sú plynulé a na takto štýlový obraz v pohybe je radosť pozerať. Radosť je taktiež hru aj počúvať a to najmä vďaka dabingu jednotlivých postáv. Z Dana srší zdravé sebavedomie a nezdraví narcizmus, z príšer zas ich charakteristika a každý hlas presne zapadá do šablóny danej postavy. No radosť hrať takto vyzerajúcu a znejúcu hru.

Už v našich nedávnych prvých dojmoch zo stretnutia s hrou sme naznačili kvality The Next BIG Thing. Tie sa teraz len a len potvrdili a hru teda nie je možné neodporúčať. Vycibrený príbeh, s jemnocitom budované dialógy a čarovná charizma hlavnej dvojice postáv – toto sú hlavné devízy hry, ktoré sú jednoznačne nevyvrátiteľnými argumentmi. Príjemné tempo si však na druhej strane vyberá daň v občasnej prílišnej jednoduchosti a hlavne ledva postačujúcej dĺžke hry. No a nakoniec celkový dojem ťahajú dole aj občas naozaj nelogické a veľmi otravné úlohy, ktoré sa do takto prepracovanej hry museli dostať asi len náhodou.