Trvalo dvadsať rokov, kým sa tri najväčšie klasické akčné filmové hviezdy stretli v jednom filme, nakoniec spolu pobudli na plátne nejaké tri minúty a ani si spoločne nevystrelili, The Expendables, respektíve Postrádateľní sa i tak stali komerčne veľmi úspešným filmom. Kým sa v jednej hre stretli Ratchet, Jak a Sly, trvalo to podstatne menej času, strávia spolu celú hru, ich stretnutie je oveľa zmysluplnejšie a hoci ich dobrodružstvo nie je dokonalé, určite si zaslúžia, aby zarobili aspoň toľko, koľko Postrádateľní. Oni totiž postrádateľní nie sú, nie pre PlayStation a milióny fanúšikov ich domovských hier. Lebo ak by to náhodou niekomu nebolo jasné, Ratchet & Clank, Jak and Daxter a Sly Racoon sú playstationovská klasika, rodinné striebro, hry, ktoré pomáhali posilňovať silu značky a od čias PlayStation 2 neodmysliteľne patria to zlatého fondu.

Teraz, keď sa tak trocha zdá, akoby si v PlayStation nevedeli dať rady, čo ďalej s Move, prichádzajú mu na pomoc títo hrdinovia, legendy v najpravejšom slova zmysle, aby konečne dali tomu ovládaču poriadny zmysel. Hneď, ako sa disk s Playstation Move Legends roztočí v mechanike, hráča, ktorý s Jakom, Slyiom a Ratchetom už strávil nejaký ten čas ovanie vlna frenetického nadšenia. Až dosiaľ možno ani len netušil, ako veľmi rád uvidí tých troch kumpánov a, samozrejme, ich sidekickov Clanka, Daxtera a Bentleya v spoločnej hre.

Príbeh nie je najepickejší, vlastne ide len o zápletku, v ktorej našich hrdinov unesie nerozhodný ufónec, aby zmeral ich sily. Nie v konfrontačných súbojoch, ale vo výzvach, ktoré sa odohrávajú v štyroch variabilných svetoch, pričom každý má niekoľko úrovní. Cieľom je vybrať si hrdinu a preskákať s ním a premáchať sa s pomocou Move zo začiatku levelu na jeho koniec, pričom jednotlivé úrovne predstavujú vždy novú výzvu. To, čo spočiatku vyzerá na veľmi príjemný mix tradičnej hopsačkovo-zhormažďovacej plošinovky na spôsob materských hier hrdinov sa však veľmi rýchlo zmení na rutinné a veľmi, veľmi jednoduché pobehovanie po úrovniach. A človek sa pri tom neuveriteľne namáva. Zbierajú sa predmety, triafajú sa veci, zachraňujú sa mimozemšťania, miery sa na cieľ, a bolia z toho ruky. V počiatočnom zápale hry sa zdá, že možností je neúrekom, po prvej štvrťhodinke však aj tým pomalším dôjde, že to čo hrá nie je vlastne ničím iným len ďalším súborom minihier. 

A sen o poriadnej Move hre sa začne pomaličky rozpadať, lebo osekaní na dreň, nie sú PlayStation Move Heroes ničím iným ako donekonečna opakovaným napĺňaním šiestich herných mechanizmov, v každom z nich ide o triafanie, respektíve navigovanie pomocou Move. Aby sa herný čas aspoň trocha zvýšil, prechádzanie úrovní je podmienené alebo časovým limitom, alebo počtom predmetov, ktoré treba vrhnúť a navádzať na cieľ tak, aby to bolo čo najefektívnejšie. Ak hráč splní limit, posunie sa ďalej, odomkne novú úroveň, len v nej vlastne znova robí to isté, len s ešte prísnejším limitom, alebo ešte menším počtom predmetov. Hranie pomocou Move potom pripomína napríklad hranie sa s autíčkom na diaľkové ovládanie, v ktorom sa smer pohybu neurčuje smerovými tlačítkami, ale mávaním ovládačom. Hádže sa diskom, plieska sa energetickým bičom, vrhá sa disk a šibrinkuje sa sekerou, o nič viac nejde, a ak by hra nedisponovala inými kvalitami, nestála by absolútne za pozornosť.

Lenže, a tu sa dostávame k tomu, prečo je PlayStation Move Heroes skôr lepšou hrou, až výbornou, ako fiaskom, všetko to málo, čo sa deje, je tak technicky ošetrené, že hranie je skutočne pohodlným pôžitkom. V prvom rade treba pochváliť citlivosť Move, ktorým sa dá bez najmenších problémov robiť presne to, čo potrebujete. Žiadne odhadovačky a intuitívne rátanie s oneskorením medzi pohybom ovládača a reakčným časom toho, čo sa deje na obrazovke, tu Move funguje bez chybičiek. Grafika je nádherná, pestrá, nápaditá, svety pôsobia ako prostredia, v ktorých pohybovať sa je čírou radosťou. Svetelné efekty, zvuky, soundtrack – to všetko je premakané do posledného detailu, takže hráča nič nerozhadzuje – čo je zvlášť dôležité, ak PlayStation Move Heroes porovnáme s inými súbormi minihier. Tu totiž primárne skutočne ide o hru jedného hráča, žiadne „párty" hranie na striedačku, ale poctivá individualistická hra. Kto chce, môže hrať v kooperatívnom režime, a môže to byť dokonca aj veľká zábava, len treba brať do úvahy fakt, že to, čo za normálnych okolností pokojne zvláda jeden hrajúci sa, budú robiť dvaja. Hra je potom už vyslovený čajíček, ľahučká až hanba. 

A tu sa dostávame na miesto, v ktorom si milovník Ratcheta a Clanka, Jaka a Daxtera a Sly Racoona musí položiť otázku, či to vlastne stálo za to, a odpoveď nebude najjednoduchšia. Materské hry, na popularite ktorých PlayStation Move Heroes stojí, totiž ľahké nie sú, a čo je dôležitejšie, v žiadnom prípade nejde o vyslovene detské hry. Vizuál je jedna vec, ten by detský byť mohol, hrateľnosť ale, a predovšetkým atmosféra, to už sú v materských hrách veci, ktoré skôr dokáže oceniť starý ostrieľaný herný pes. Dialógy, hlášky, infantilná brutalitka, iskrenie medzi hrdinami, to sú práve všetko vychytávky, kvôli ktorým Jaka, Ratcheta, Slya a spol. milujeme, a zároveň veci, ktoré tu nenájdeme, lebo primárne ide skutočne o detskú hru. Alebo o hru, ktorú si dospelý skutočne poriadne vychutná až vtedy, ak svoju motoriku oslabí povedzme niečím tuhším. Absintom napríklad.

PlayStation Move Heroes nie je zlá hra, len lavíruje medzi extrémami a preto bude svojich ortodoxných hráčov hľadať ťažšie, akoby sme – vzhľadom k tomu, s akými playstationovskými hernými ikonami pracuje – predpokladali.