V piatok 10. júna 2011 čosi skončilo, v tej najbanálnejšej rovine čakanie, v tej najpodstatnejšej vek, v ktorom sa zrodili videohry vo svojej dnešnej podobe – sebavedomé, autonómne, plnohodnotné diela, ktoré môžu byť umením rovnako dobre ako zábavou. Súčasť populárnej kultúry, podobne ako kinematografia, komiks, literatúra, televízia, hudba a tak ďalej. Vyšiel Duke Nukem Forever, hra, z ktorej sa stihol stať mýtus, hra, ktorá možno nakoniec nikdy nemala vyjsť, aby ten mýtus mohol žiť ďalej.

Nedopadá to najlepšie, s takýmito vysnívanými projektmi, čím dlhšie fanúšikovia čakajú, tých sú ich očakávania vyššie a tým bolestnejšie je vytriezvenie. Poznáme to veľmi dobre, stalo sa to už niekoľko krát. V roku 1989 mal premiéru tretí filmový Indiana Jones, o štvorke sa začalo vravieť vzápätí, a vravelo sa, a vravelo až do roku 2008, keď sa vravieť prestalo, lebo Indiana Jones a Kráľovstvo krištáľovej lebky uzrel svetlo sveta. A nebolo to bohviečo, naopak, ten film je s každým ďalším pozretím horší a horší a prvým trom robí akurát tak hanbu. Priveľká daň za devätnásť rokov čakania, určite to nestálo za to.

Rok 1993, fanúšikovia Guns N´Roses počúvajú The Spaghetti Incident?, nový album kapely, ktorý mal byť nástupcom fenomenálneho opusu Use Your Illusion I a II z roku 1991 a neveria vlastným ušiam. Nejde o typickú radovku, ale o album rarít a coververzií, na skutočne nový album si ešte bude treba počkať. Nie rok, dva, päť, desať rokov, ale rokov pätnásť. Chinese Democracy vychádza tiež v roku 2008 a hoci je menším sklamaním ako štvrtý Indy, nikoho už vlastne nezaujíma. Hudba sa posunula, svet je kdesi inde, Čínska demokracia ťahá za ten najkratší koniec povrazu.

Už to chvíľu vyzeralo, že aj Duke Nukem Forever vyjde v roku 2008, bolo by to veľmi pekné, rok 2008 by bol už navždy rokom, v ktorom sa fanúšikovia dočkali troch azda najočakávanejších popkultúrnych diel, filmového, hudobného a videoherného, ale Duke nie, Duke je sám sebe pánom a tak si dal ešte tri roky načas.

Teraz je vonku, svet sa neotriasol v základoch, recenzie sú skôr vlažné až skeptické, videoherná komunita prišla o jeden zo svojich základných atribútov – čakanie na Dukea a nový nezískala – len sa čakanie zmenilo na hranie. A nič viac, žiadne prepisovanie dejín, len hra, čo dlho nevyšla a teraz vyšla a nikto už z nej nie je tak paf, ako to vyzeralo, že bude.

Skutočne? Neviem, minimálne sa odvážim tvrdiť, že Duke Nukem Forever je v čomsi zásadne iný ako Indy štvorka a Chinese Democracy a teraz nevravím o tom, že jedno je film, druhé hudobný album a tretie videohra, skôr o tom, že tam, kde film a hudobný album prichádzajú prekonávať samých seba, či aspoň nejako sa vysporiadať s legendou, ktorá sa k nim a k ich tvorcom viaže, Duke prichádza hlavne preto, že vtedy a tam nebolo dosť. Ba čo viac, rovno napíšme, že ho bolo málo a ani zďaleka nevyčerpal všetok svoj potenciál.

Z celej frančízi, ktorá nesie Dukeovo meno, je onou pamätníckou legendou iba Duke Nukem 3D, svojho času skutočne revolučná FPS, Duke Nukem Forever je jej priamym pokračovaním, tie ostatné hry spomenúť môžeme, ale kvôli nim by Duke dávno nikoho netrápil.

Duke sa predstavil v roku 1991 na PC (vtedy ešte s operačným systémom MS DOS), šlo o typickú akčnú plošinovku, ktorej dej sa odohrával v budúcnosti – v roku 1997 a Duke v nej bojoval proti šialenému Dr. Protonovi a jeho svetovládnym ambíciám. V druhej verzii hry sa Duke chvíľu volal kvôli akýmsi problémom so zdvojením s inou postavou z inej hry Duke Nukum, ale to je z hľadiska zaujímavosti asi tak všetko. V hre samotnej sa trocha cestovalo v čase, ničili sa nepriatelia, zbierali body a bola dosť úspešná na to, aby sa dočkala pokračovania.

To, nazvané prozaicky Duke Nukem II, vyšlo v roku 1993, odohrávalo sa v roku 1998, Duke si to znova rozdal s Dr. Protonom a jeho najzásadnejším prínosom je skutočnosť, že Duke v nej dostal slnečné okuliare. Duke Nukem II tiež ešte bežal pod MS DOS, ale v roku 1999 sa dočkal portu na Game Boy Color a to je tak všetko, čo sa o ňom oplatí napísať.

Lebo skutočne to vypuklo až v roku 1996, kedy vychádza Duke Nukem 3D, hra, ktorá redefinovala ešte stále rodiaci sa žáner FPS a získala si také množstvo fanúšikov, že niekomu stálo zato vyrábať jej pokračovanie pätnásť rokov. Najzásadnejšia zmena bila do očí, prevažná väčšina ľudí, ktorí Dukeovi prepadli, ju však vôbec nepostihla, predchádzajúce dve 2D hry totiž vôbec neregistrovali, 3D Duke pôsobil ako zjavenie, ako blesk z čistého neba. Hra vyšla 29. januára 1996 pre PC, stala sa okamžitým hitom a v priebehu dvoch rokov sa dočkala portu na všetky vtedy aktuálne herné zariadenia, azda s výnimkou flašinetu. Sega Saturn, Nintendo 64, PlayStation, Mega Drive, Apple, nikto nezostal bokom. A portovanie neprestalo svojim spôsobom vlastne dodnes, Duke Nukem 3D je k dispozícii na Xbox Live, na iOS aj na Nokiáckych mobiloch.

Rôzne verzie a edície Duke Nukem 3D ponúkali všakovaké bonusové záležitosti, zväčša nové úrovne či prostredia, ba dokonca, celé epizódy a stali sa na niekoľko rokov svojho druhu malým samostatným videoherným odvetvím. Duke sa stal značkou a začal sa pomaly rozpúšťať v svojom vlastnom obraze. Nie všetky pokračovania a spin-offy boli úplne márne. Duke Nukem Advance pre Game Boy Advance z roku 2002 bol napríklad vynikajúco hrateľná handheldová FPS, avšak dominovať začali hry, ktoré by žiadny iný hrdina, okrem Dukea, neutiahol.

Duke Nukem: Time To Kill pre PlayStation zmenila žáner z tradičnej FPS na akčnú adventúru Larrynho strihu, pobehujúci a poskakujúci Duke mal čo robiť, aby si uchoval aspoň zvyšky charizmy a dôstojnosti, na druhej strane ale celkom slušne strieľal z kuše a čuchal si k podpažiu. Pokračovanie - Land Of The Babes - už predstavovalo nižší štandard, Duke a slečny, to síce bolo to najprirodzenejšie spojenie, avšak o týchto videoherných vystúpeniach už platí skôr, že ikone robili medvediu službu.

Žiadny z nich sa totiž veľkému 3D Dukeovi ani len nepriblížila, tieto hry udržiavali nažive hrdinu, a zároveň s ním aj očakávanie, kedy sa znova v plnej sile objaví v svojom najprirodzenejšom prostredí – 3D, FPS. Dočkali sme sa, podaktorí z nás vytisli nostalgickú slzu, iný tomu humbugu vôbec nerozumejú a iný (ja) majú chuť znova s videohrami skončiť, lebo žiadnu inú hru k šťastiu už nepotrebujú.

Možno sa opakujem, ale šediny na mojich spánkoch sú jasným signálom, že už na to mám nárok. Nakoniec, neschopnosť opustiť myšlienku je jedným z príznakov, že človek starne. Duke Nukem 3D bol posledná hra, ktorú som hral na PC, spolu so „Z" predstavovali v roku 1996 vrchol mojich hráčskych ambícií. Boli to krásne časy, Doom a spol., ale ako dvadsaťdva ročný mladík som mal vtedy pocit, že hrám už som venoval dosť času, mal by som konečne dospieť a začať sa venovať dôležitým veciam. Dohral som Dukea, predal komp a začal zisťovať, v ktorom že ročníku vysokej školy som, a čo to vlastne študujem.

Chýbal mi jedine a práve Duke, kvôli nemu som si kúpil PlayStation a kvôli nemu začal znova hrať. Prišli iné videoherné maximy, Duke ale zostal istotou, aj kvôli už vtedy pochopiteľne ohlasovanému pokračovaniu som nakoniec šiel do PS2. Pokračovanie nevyšlo, ba čo viac, za ten čas sa z neho stal až videoherný folklór, variácia frazeologizmu až naprší a uschne. Svojho hrdinu som sa ale nakoniec dočkal, mám tridsať sedem, manželku, dcéru, hypotéku, šedivé vlasy a čoraz intenzívnejšie premýšľam nad tým, že by som mal konečne dospieť a začať sa venovať dôležitým veciam. Možno, keď dohrám Dukea.

Duke je najväčší, a nie je to zvolanie zúfalca, skôr konštatovanie faktu, ktorý už si za všetkým tým balastom nemusíme uvedomovať. Videohry prešli dlhou cestou, mnohé míľniky obrástli machom, ak sa ale obzrieme a poriadne sa zadívame, môžeme ich ešte v diaľke zahliadnuť.

Tak poďme, prečo Duke?

Lebo do videoherného sveta, ktorý má permanentné tendencie brať sa až príliš vážne vniesol nadhľad. Duke Nukemovi sú fundamentálne vlastné irónia a sarkazmus, Duke Nukem má v sebe to najlepšie z klasických akčných hrdinov, od Spartaka až k Rambovi, akurát s tým rozdielom, že podobne ako trebárs John McClane, Duke neberie sám seba ani svet vôkol príliš vážne, respektíve, nedá sa prijať, ak ho vážne berieme my, ľudia, čo sa s ním hráme. Machistické sexistické testosterónové hovädo, nadčlovek s guľami z ocele, hrana chlap, ktorý má v sebe ale toľko psychologickej hĺbky, že sa mu dá uveriť.

Keď osloví striptérku a podá jej peniaze, nechce sex, ale tanec, a je v tom nielen výzva, ale i neha. Keď zazrie biliard alebo autodráhu, zahrá sa, hoci zachraňuje svet. Poriadne si uľaví, keď sa nikto nedíva a samoľúbo okomentuje svoj obraz v zrkadle. A zaspieva si, falošným hlasom, ale od srdca, motorkársku klasiku od Stepenwolf. Born To Be Wild. Humor v Duke Nukemovi však nie je prvoplánový, nejde o paródiou - Duke sa nevysmieva, ale o pastiš - Duke si strieľa z každého akčného klišé, ale tak, že nám je jasné, že si strieľa z čohosi, čo má bytostne rád a tak tomu vlastne skladá poctu, oslavuje to, klania sa tomu.

Duke nepodvádza, išlo o hru, ktorá napriek svojej odľahčenosti nie je ľahká, ale predstavovala pre hráčov vtedy a tam skutočnú výzvu. Nešlo len o bohapusté priamočiare jatky, bolo treba i popremýšľať, trochu, strategicky pracovať s pipe bombami, využívať míny, hľadať cestu, všímať si detaily a nájsť v nich zmysel. Dodnes si veľmi živo pamätám moment, v ktorom som sa jednoducho zasekol a skúšal ako ďalej metódou pokus omyl, až dovtedy, kým som nevystrelil do prasknutej steny. Dávalo to zmysel, lebo Duke bol presne tá hra, v ktorej nebolo nič len tak.

A najväčšou devízou toho nadupaného blonďáka bolo a je, že človek si k nemu dokázal vytvoriť skutočný vzťah, mám ho jednoducho rád, ako muž muža, neťahajme sem žiadne štvorpercentné menšiny, Duke je chlap, macho, ktosi, kým by som sám v skutočnosti nechcel byť, ale vo videohre predstavuje to najlepšie alter ego. Je mi cťou stať sa ním, lebo rovnako ako ja, i on si je vedomý svojich limitov, hoci nahlas by to nepovedal.

Duke je jednoducho týpek a reprezentuje v našom svete kvality, ktoré už fungujú len na symbolickej úrovni. Sotva by som kedy sám šiel zachraňovať svet, ktorý ma poriadne srdí. Duke ide, lebo je nad vecou, lebo je chlap a zachraňovať svet je chlapská robota.

Vitaj späť Duke, tvoji ľudia ti stále rozumejú!