Bodycount som mal zafixovanú ako nádejnú akčnú hru. Žiadna veľká značka a la Call of Duty alebo Battlefield. Nová šanca štúdia na solídnu akciu. Svojho času sa pri nej spomínala určitá podobnosť so známou akciou Black z neskorého PS2/Xbox cyklu. Zničiteľné prostredie, jeden z tvorcov zapojených do prípravy, šance na kvalitu rástli. Potom prišiel niekoľkonásobný odklad, neskôr takmer upadnutie do zabudnutia a zrazu je tu. Vraj skvelá akcia, kde sa prostredia budú veselo ničiť. Veľký špionážny príbeh. Strieľanie zábavné, kreatívne ako v Bulletstorm. Nová IP, ktorá si rovno zaslúži vaše peniažky.

Pche, ťažký omyl! Bodycount je obrovské sklamanie a prvých päť misií taká neskutočná nuda, že som sa sám musel prinútiť hrať ďalej aspoň dva večery. Potom sa objavilo pár lepších momentov, no na iné hodnotenie to samozrejme nestačí. Nulová motivácia pramení už zo samotného prostredia a nulového príbehu. Vy, ako akčný hrdina, sa zrazu ocitnete v africkom meste, kde zúri občianska vojna a mlátia sa dve frakcie. Absolútny marazmus na bojisku nie je spočiatku vôbec vysvetlený, až potom zistíte, že tu skutočne bojujú dva typy vojakov – podľa oblečených mundúrov.

Jedni sú zeleno-žltí, ostatní ladení skôr do žlto-hneda. Pre vás nemá farebná explanácia žiadny význam – po krku vám pôjdu všetci a vy im. Neskôr sa Bodycount snaží o vysvetlenie, čo do čerta v tej Afrike robíte, ale koná tak dvomi úplne statickými a neoriginálnymi spôsobmi. Časť deja vám vyrozpráva pekne v textovom brífingu počas nie dlhého načítavania misie (text prečítate za 15-20 sekúnd). Na začiatku a konci misie sa bežne pripojí aj ženský hlas, ktorý vás, ako člena tzv. Network, informuje, čo sa akože deje v teréne. To je všetko, nič iné od príbehu nečakajte. Žiadne cut-scény, žiadne dialógy, žiadny výrazný posun vpred. Akurát sa v polovici hry zmení prostredie z Afriky na Áziu a záhadu akcie možno lúštiť od začiatku. Úprimne, taký šlendriánsky prístup som teda nečakal ani v priemernej FPS tohto typu. 

Žiaľ, od absencie príbehu, resp. spracovania sa odvíja celá kampaň. Bez jasného cieľa sa vám ťažko darí pochodovať vpred a páliť z pušiek. Namiesto moderného systému prechádzania jedným koridorom sa však Bodycount pokúša o zmenu – ale je skôr na škodu ako prospech. Autori vás hodia v každej misii do relatívne rozsiahlej mapy. Od bodu A do bodu B (aspoň tie vám zreteľne ukáže) nemusí viesť jedna cesta, ale viaceré. Môžete skúšať boj po zemi, skrývať sa v domoch či vyskúšať adrenalínovú cestu po strechách. Znie to dobre, voľnosť sa vám spočiatku zapáči, no potom vás scenárista dorazí úplne prvou sériou úloh. Začnete v zbúranej veži na pobreží a máte sa prebojovať do mesta. Fajn, prídete, nájdete viaceré cesty, odpálite asi 25 nepriateľov. Dostanete nápad, že v snahe ľahšieho bojovania sa oplatí najprv vyčistiť mesto, potom plniť úlohy.

Prehľadáte každý kúsok a hneď sa začnete strácať v spleti rovnakých uličiek. Niekde je voľnosti a kopírovaných avenue veľa, inde narazíte na neviditeľnú stenu. Keď vystrieľate čo sa dá, prídete k bodu splneniu úlohy. Bum, zrazu sa na vás vyvalí tucet nepriateľov doslova odnikiaľ. Mapa ukazuje zrazu iný bod vzdialený 200 metrov, ale to sa už na vás znesú guľky z pištolí. Bodycount skrátka dokazuje, že ešte horší prípad ako naskriptovaná akcia je rádoby voľnosť, ktorú vám hneď prekazí naskriptovaný set udalostí a najmä priblblý respawning nepriateľov na mieste, čo ste už považovali za bezpečné. Na tieto podpásovky si treba zvyknúť.

Bez príbehu a jasného zmyslu hrania sa buduje vzťah FPS k hráčovi ťažko. Potom už ostávajú zbrane, prostredia a rozliční nepriatelia s dobrou inteligenciou, aby zachránili z torza akčnej hry aspoň niečo. Bodycount má celkom slušný a zábavný arzenál, to treba uznať. Sú tu rozličné samopaly (dajú sa odlíšiť podľa kadencie a množstva nábojov), pištole, brokovnice majú široký rádius a granáty sú dobre zastúpené tiež. Dajú sa hádzať okamžite, možno ich dobre „povariť" a najmä pri množstve nepriateľov sa oplatí s nimi bojovať, lebo mnohých odpálite naraz. Akurát možno nosiť iba dve zbrane a granáty. 

Ani ostatný prísľub šikovnej a zábavnej likvidácie však Bodycount naplniť nedokáže. Body zásahov na tele nepriateľov sú rozmiestnené veľmi ľubovoľne. Jedine zásah do hlavy má zmysel – headshot sa pripíše automaticky. Iné zóny takú efektivitu nemajú – streľba do nohy je v poriadku, najprv dokáže znehybniť nepriateľa, no potom sa postaví a páli ďalej. Ak mu strelíte do končatín znova, to sa už konečne skláti k zemi. Občas je úplne jedno, či triafate do ruky, nohy, či trupu, výsledok je rovnaký. Ale zábava má prísť v momente tvorby kombinácií – t.j. keď začnete svoju vražednú sekvenciu, treba v nej vydržať čo najdlhšie. V presile žiadny problém, tucet nepriateľov stihnete odpáliť za dve minúty. Zrazu sa dostaví úplne generický pocit, že je úplne jedno, či stavíte štýl akcie na presný, zbesilý alebo prípadne stealth (budete páliť z tichej pušky). Premisa zábavného a odlišného strieľania nie je splnená, po pár misiách to už nie je zábava a len postupujete vpred.

Veľkú variabilitu netreba čakať ani pri nepriateľoch. Je tu kopa bežných pochôdzkárov, ktorí pália do vás z hocijakého miesta, kde sú prikovaní ako soľný stĺp. Prídete k nim a končia. Česť kamikadze sérii oponentov, ktorí sa so zapáleným molotov koktailom rútia k vám a snažia sa ubrať kus zdravia. Hneď ako si ich všimnete, treba konať, v presile sú celkom nebezpeční. A polobossovia či vyhradené typy sú odlíšené iba obrovským kvérom, nekonečnou muníciou a zväčša merajú dva metre alebo sú v obleku.

Prostredia sú zúfalo stagnujúce a opakuje sa tu niekoľko druhov máp. Mestská, industriálna, nájdete aj jednu baňu a potom záhadne futuristické komplexy. Vrcholom je skorá únava materiálu – autori totiž už v piatej misii opakujú pobrežnú mapu z prvej, len vás donútia kráčať opačným smerom. To má byť originálna séria levelov? Jedinú výhodu ponúka tento systém pre hráčov s dobrou pamäťou – keď sa na mapu vrátia, už presne vedia, čo kde je a odkiaľ asi nepriatelia vybehnú.

Zúfalá kampaň so sotva šesťhodinovou dĺžkou však nájde postupne pár silných miest, ale až od tretiny hry. Vtedy ste už nadobro odovzdaní, nemáte veľké očakávania a v každej misii sa objaví náročný bod – napríklad treba postupne odstaviť pár výbušnín na budovách. A vždy keď sa pokúšate jedno miesto zachrániť, valí sa na vás totálna prevaha nepriateľov, aj do 30 jednotiek. Obtiažnosť náramne stúpne, vy máte pomerne malú šancu takú úlohu splniť, ale vo frenetickom tempe sa o to snažíte. A keď sa to podarí, zrazu sa dostaví nečakaný moment satisfakcie. Podobnú presilu hra na vás solí pri naháňačke ďalšieho bossa a má šťastie, že na tretí alebo štvrtý raz sa ho zdolať podarí, ale dovtedy akurát zabaví. 

Inak je Bodycount celkom nuda a veľa bodov si nepripíše ani v multiplayeri so štyrmi mapami a pár módmi. Čakal by som, že keď sa už toľko multiplayerových prvkov dostalo do kampane (veľké mapy, náhodné úlohy), tak sa v multiplayeri autori vyblbnú naplno, ale ich snaha je ešte slabšia.

Grafika je na dnešné pomery priemerná až podpriemerná, niektoré textúry snáď vyliezli ešte zo starej PS2 v slabej chvíľke a technickú stránku zachraňuje akurát zvuk. Je neskutočne prenikavý – jeho DTS stopa robí riadnu šarapatu v domácom kine, zvukové efekty sú výborné. Ale soundtrack je prepálený, lebo začne hrať kratučké melódie v momente, keď ani nie sú potrebné, a polovice kampane je ticho.

Od Bodycount som čakal len dobrú akčnú hru, ktorú budem tri večery hrať na sklonku leta, dačo v štýle ľahkého akčného filmu. Zabaví, pár hodín vydrží, putuje do poličky. Je fakt neskutočné, že ani taký jednoduchý cieľ nedokáže splniť. Naopak, svojou (ne)kvalitou diktuje ako FPS nemá vyzerať. Jasné, môžete ju vyskúšať a vystrieľať stovky nepriateľov z desiatich zbraní v nudných prostrediach. Za tých šesť hodín nie je Bodycount hodný. Bol to stratený čas na konci leta 2011.