Red Orchestra si pred niekoľkými rokmi získala hráčov bojmi na východnom fronte, dvojka ich privádza do víru najtvrdších bitiek o Stalingrad. Ďalšia akčná hra a ďalšie bojiská z druhej svetovej. Môže to byť ešte zábavné? Ponúkne niečo, čo nenájdeme v každej druhej prestrelke?

Hoci sme „Fricov" a „Ivanov" posielali na večnosť už veľakrát, vývojári sa stále radi vracajú do obdobia druhej svetovej vojny a hráči sa stále nevedia nabažiť tohto krvavého konfliktu. Takže je to v poriadku a ide už len o to, či sa dookola neopakuje rovnaký systém, recyklovaný v každej druhej hre. Red Orchestra 2 patrí k nápaditejším akciám, ktoré sa neopičia po Call of Duty. Na konflikt sa díva svojsky, aj keď riskuje, že nie každý akceptuje hru, kde nemôžete bezhlavo pobehovať, ale treba aj premýšľať a zvážiť doslova každý krok.

Smrtiacu guľku prilákate už krátkym vykuknutím z okna, kde ste zdanlivo v bezpečí a behom jedinej sekundy sa klátite k zemi. Nie to ešte vo chvíli, keď prebehnete cez voľný priestor, kde vás nechránia ruiny zničeného mesta. V Red Orchestra 2 sa umiera rýchlo a často ani netušíte, odkiaľ prišiel osudový výstrel. Môžu za to realistické podmienky pri streľbe, kde sa berú do úvahy zásahové body na tele a vojak nemá X životov, iba jeden, ktorý sa dá odobrať jediným stlačením spúšte. Otázka nie je, koľko vitality vám ešte zostalo, ale či ste KO okamžite, alebo až o niekoľko sekúnd, kým sa vám zatmie pred očami a vykrvácate.

Je prirodzené, že mnohí hráči v multiplayeri, ktorý je prioritou Red Orchestra 2, kempujú zalezení v polozničených domoch a boja sa čo i len vystrčiť nos. Netreba prízvukovať, že najpohodlnejšie sa kvasí v úkryte s ostreľovacou puškou, našťastie počet snajperov, je obmedzený. Jeden – dvaja ostrostrelci na strane nepriateľa sa dajú zniesť, zamrzí však obmedzenie počtu hráčov aj u ďalších povolaní, z ktorých si vyberáte. Väčšina hráčov sa musí uskromniť so základnými puškami, ktoré sa veľmi pomaly nabíjajú po každom výstrele. Tí šťastnejší si stihnú vybrať a môžu získať samopaly, guľomet, alebo sa pasujú do úlohy veliteľov s pokročilými možnosťami.

Sortiment dostupných jednotiek sa môže obmedziť na niekoľko povolaní, alebo širšie spektrum. Podľa toho, či je bojisko stavané len na prestrelky pechoty, alebo sú prítomné aj tanky. Vtedy sa uplatnia aj inžinieri, protitankové jednotky a hráč môže byť veliteľom vozu. Nečakajte však zástupy techniky. Dva tanky uprostred konfliktu sú obvyklým štandardom a vzhľadom na to, že sa bojuje v uliciach mesta, aj tak nemajú veľké uplatnenie. Možnosti pásového monštra sú však zaujímavé, hoci ich viac uplatníte v hre pre jednotlivca. V tanku je hneď niekoľko pozícií. Môžete sa ocitnúť v úlohe strelca a posádky alebo komandera. Ten naviguje stroj a udeľuje pokyny posádke, prípadne aj ďalším tankom. Bojisko vnímate niekoľkými pohľadmi z útrob tanku. Dá sa aj vyliezť cez poklop a pohodlne sa poohliadnuť, ale to už sa stanete ľahkým terčom pre pozorného ostreľovača.

Aj v polohe pešiaka máte rôzne možnosti, ktoré oceníte. Vojak má primárnu a sekundárnu zbraň a doplnkovú výstroj. Bežne pušku alebo samopal, pištoľ a granát. Inžinieri protitankové granáty a nálože. Okrem toho môžu zobrať zbrane po nebohých, prípade použiť stacionárne guľomety. Pešiaci sa môžu skrčiť, plaziť sa, vykláňať spoza rohov budov, preliezť cez ploty a rozbité okná a bežať, čo je však vysiľujúce. Optimálny je režim krytia, ktorý hráč aktivuje za prekážkami a múrmi. Umožňuje pohodlné vykuknutie a výstrel z úkrytu s menším rizikom zranenia. Jednotlivé zbrane majú rôzne výhody aj nevýhody. Samopalmi sa dá z úkrytu strieľať aj naslepo, prostým zodvihnutím rúk zo zbraňou bez toho, aby ste vystrčili hlavu. Je to použiteľné ako krycia paľba, avšak nepravdepodobné, že týmto spôsobom niekoho zastrelíte. Plnohodnotná streľba s guľometom je zas možná len v ľahu alebo na múre a rozloženie je zdĺhavé.

Každá zbraň má pohotovostný režim bez zameriavača, ale na presný zásah použijete mieridlá, ktoré sa dajú posúvať podľa vzdialenosti cieľa. Granát na diaľku hodíte rukou sponad hlavy, do blízkych zákopov sa najlepšie hádže oblúkom odspodu. Pokročilé možnosti majú velitelia čaty a komander. Koordinujú postup vojakov a určia na mape požadovanú polohu útoku. Hráč sa po úmrtí nemusí oživiť len na stanovenom bode, ale ak je v tíme, povstane v blízkosti svojho veliteľa. Chuťovkou veliteľov sú dymovnice, ktoré zahalia priestor a dajú mužstvu šancu zdolať nebezpečný úsek a vyhnúť sa ostreľovačom. Špecialitou je použitie ďalekohľadu a zameranie cieľa pre artilériu. Komander má aj špecifické možnosti ako letecký prieskum, ktorý odhalí pozície nepriateľov.

Väčšina máp obsahuje množstvo budov, cez ktoré sa dá prechádzať a sú primerane veľké, takže hráči majú dosť miesta, ale nemusia zdĺhavo hľadať nepriateľa. Pohodlne sa tam zmestí 64 hráčov, ale lepšie sa hrá s polovičným počtom účastníkov, navyše aj pingy pri pripojení sú nižšie. Mapy poskytujú priestor na boj na krátku vzdialenosť, ale väčšina hráčov číha v oknách na strechách a v rôznych zákutiach, odkiaľ sa dá pohodlne zamerať takmer každý úsek mapy. Takže častejšie sa strieľa z veľkej vzdialenosti, odkiaľ vidieť už len siluety súperov. Akčnejší účastníci, ktorým sa nechce len čakať, kým niekto nevstúpi do rany, to majú náročnejšie. Musia sa plaziť alebo prebehnúť cez nebezpečné úseky, kde ich často zneškodnia guľky z nepredvídateľných miest.

O to sladšie však je, keď prekvapia nepriateľa a pekne zblízka odzadu mu vpália guľku do hlavy, kým pozoruje ulicu. Na niektorých mapách je to však takmer nemožné, zatiaľ čo iné poskytujú zaujímavé možnosti, ako zaskočiť protivníka náhlym výpadom. Niektoré vám sadnú viac, iné menej. Jediná čisto tanková mapa je nudná, Fallen Fighters zas dosť stresujúca. Boj sa odohráva na takmer holom námestí obklopenom budovami. Hoci na ploche sú poničené električky a ďalšie objekty, za ktoré sa dá zaliezť, mimo budov nie ste nikdy v bezpečí. Keď vyleziete na ulicu, stanete sa volom na porážku.

Obľúbeným režimom v multiplayeri je boj o teritóriá, kde treba chrániť vlastné a vybojovať súperove strategické pozície, obvykle budovy. Dobyjete ich, keď si na mieste určenia váš tím udrží početnú prevahu. Zápas končí, keď získate všetky stanovené pozície alebo sa minú posily, čiže sa už neoživia ďalší hráči v družstve. Režim Firefight je v podstate tradičný tím deathmatch, kde strieľate do protivníkov a oživujete sa v blízkosti spolubojovníkov. Odpočítavanie, countdown, je zápas, kde plníte stanovené ciele a len s jedným životom. Po úmrtí čakáte na koniec kola. Napokon je v ponuke kampaň. Počínanie na hodnotených serveroch sa zaznamenáva do hráčovej karty. Obsahuje bohaté štatistiky a záznam o postupe. Zahrňuje základné charakteristiky ako počet úmrtí, zabití, víťazstiev, headshotov a asistencií. Okrem toho progres jednotlivých povolaní a progres zbraní, kde sa pri častom používaní odomknú nové kúsky, možnosti a vylepšenia. Zbierku údajov dopĺňajú trofeje.

Aj keď je Red Orchestra 2 jednoznačne multiplayerová záležitosť, zahrňuje aj dve ťaženia pre jednotlivca, po jednej za Nemcov a Rusov. Slúžia hlavne ako príprava na boje po sieti a v misiách si hráč postupne osvojí možnosti jednotlivých povolaní a naučí sa ich použiť v teréne. Náplň misií je v zásade vždy rovnaká, dobyť stanovené lokality a udržať vlastné. Všetko sa odohráva v Stalingrade a okolí na mapách, ktoré zužitkujete v multiplayeri.

Hráča v singleplayeri sprevádzajú neskutočne tupí AI spolubojovníci, ktorých stavy sa v pravidelných časových intervaloch dopĺňajú. Keď skonáte, ožijete v úlohe náhodne zvoleného vojaka, neraz pred hlavňou nepriateľa. Spolubojovníci sú delení do tímov podľa zamerania a jednotlivo alebo všetkým naraz môžete udeľovať príkazy. Systém je podobný ako v Brothers in Arm. Vyberiete tím a určíte bod, kam sa presunie, prikážete zaútočiť na predurčený cieľ, alebo zavelíte, aby vás nasledoval. U vojakov vidíte klamné náznaky taktiky, ale v skutočnosti sa často správajú hlúpo. Obrátia sa chrbtom k strieľajúcemu nepriateľovi, vybehnú pred jasne viditeľné guľometné hniezdo, namiesto aby ho obišli a podobne. Aj napriek pokynom sa väčšinou držia pri vás a dôležitejšie ako nepriateľ je pre nich to, aby nestratili z dohľadu váš zadok. Sila nepriateľov spočíva hlavne v presnosti zásahov, ktorá sa zvyšuje s obtiažnosťou stanovenou v misii. Kampane vám ponúknu dva pohľady na bitku o Stalingrad z perspektívy agresorov a obrancov. Sú dobrým rozbehom, ale v zásade ničím výnimočné. Navyše singleplayer obsahuje mnoho chýb.

Bugy a technické chyby sú v kampaniach, ale aj v sieťovej hre. V singleplayeri vášmu vojakovi náhle ochrnú ruky a nemôžete použiť zbraň. Po úmrtí sa namiesto prevtelenia do spolubojovníka zmeníte len na pozorovateľa. Vďaka otrasnej AI sa aj na ľahšej obtiažnosti váš postup zmení na peklo, keď sa inžinieri, nutní na splnenie misie, dobrovoľne nechajú popraviť. Po odchode z neúspešnej misie sa vám odomkne ďalšia, aj keď by to tak nemalo byť. V multiplayeri sa mi opakovane nepripočítali výsledky z hodnoteného servera. Pri nahraní novej mapy občas úplne zlyhá zvuk. Sem-tam sa v zozname nenačítajú servery a hru treba reštartovať. Niektoré nedostatky opravuje aktuálna záplata, ale jedna určite stačiť nebude. K negatívam môžeme ešte pripočítať zdĺhavé nahrávanie misií a to v single aj multiplayeri. Napriek týmto neduhom však hra poskytuje zaujímavý zážitok. Ku kampaniam sa už ale druhýkrát nevrátite.

Grafika Red Orchestra je slušná. Detaily by sa síce dali vylepšiť, ale prostredia sú funkčné, relatívne pestré a majú správnu vojnovú atmosféru. Rozloženie početných budov a objektov umožňuje zaskočiť nepriateľa z nečakaných miest. Ozvučenie je solídne, zvuk streľby príležitostne dopĺňajú pokriky vojakov. S myšou a klávesnicou sa v boji rýchlo skamarátite a všetky funkcie a navigácia sú zrozumiteľné.

Red Orchestra 2 bojuje tvrdo a neúprosne. Nemá zľutovanie s hráčmi, čo sa neprispôsobia náročným bojom, ale odmení vytrvalých, ktorí sa v tom naučia chodiť. Hrou pre jednotlivca neurazí ani nevyniká, navyše AI je fakt hrozná, Red Orchestra 2 ale nie je cielená na singleplayer. Napriek tomu, že je prestrieľaná chybami ako zajac brokmi, získa si pozornosť kvalitným multiplayerom.