Asi to bolo návštevou virtuálneho Disneylandu alebo magickej knihy Sesame Street, keď som znovuobjavil čaro detských hier a preostril optiku z realistickej grafiky, verne spracovaných svetov plných výziev na pestrofarebné príbehy plné roztomilých postavičiek uspokojujúcich dieťa vo vnútri. Jednou z takýchto hier je aj Okabu od HandCircus. Autori mobilného hitu Rolando presedlali na výkonnejšie platformy a ich drobná 200 MB hra útočí na najmenších.

Okabu nie je kratochvíľou, nie je ani typickou malou hrou, treba ju však dávkovať. Od prvých momentov vás presunie do lentilkového sveta znečisteného a nemusí ani dlho trápiť vašu fantáziu, nad veľrybami v tvare obláčikov plávajúcich ponad trávnaté plochy, číre jazierka a dedinky plné obyvateľov potrebujúcich vašu pomoc, nebudete premýšľať. Ani to prečo nedokážu skákať alebo prečo musia na chrbát zobrať jedného z hrdinov, aby mohli používať až dve super schopnosti.

Čo je už jasné z pohľadu na obrázky alebo videa, že cieľovkou sú deti a mladí hráči. HandCircus vsadili na svoj vzhľad charakteristický pre svoju farebnosť a používanie veľkých jednofarebných plôch namiesto prepracovaných vrstvených textúr povrchov. Grafika vôbec nie je fádna, je veselá, objekty sú správne obrovské a je ich vidieť už z diaľky. Pri pohľade na truhlice viete, že sa dajú otvoriť, kanistre ťahať, ohne hasiť a semená v tráve zaliať vodou.

Hra pritom nepotrebuje komplikovane vysvetľovať pravidlá ani do žurnálu zapisovať každé zo zadaní. Vedie vás k nemu šípka a pred vstupom do novej lokality, kamera preletí tými najdôležitejšími miestami. Stratiť sa nestratíte a to ani pri návrate k hre o deň či dva. Každý jeden z troch svetov ďalej rozdelený na menšie levely ponúka skryté poklady aj vedľajšie aktivity v zbieraní ovocia porozhadzovaného aj mimo hlavných cestičiek. Keďže obláčiky - Kumulo a Nimbe - sami o sebe dokážu iba nasať akúkoľvek tekutinu do seba (olej a vodu), sú v boji s nepriateľmi bezmocní.

Tí väčšinou nepredstavujú problémy, ale riadené strely alebo ich brnenie, môže neskúsených poriadne potrápiť. Život stratiť nemôžete ani nikto nezomiera, len stratíte nazbierané ovocie a už ste naspäť v hre. Obláčiky môžu na svoj chrbát zobrať jedného z hrdinov. Captain Monkfish disponuje vystreľovacím zvonom. S ním dokáže otvoriť truhlice, prilepiť kanister a vytiahnuť ho z vody, ktorú znečisťuje, zobrať bombu a hodiť ju k nohám protivníka alebo niečo potiahnuť. Picolo má magickú píšťalku, ktorou dokáže zmanipulovať iných obyvateľov. Zubaté zajace pod vplyvom hudby prehryzú kríky, ktoré vám stoja v ceste, capa necháte nabrať na rohy nepriateľov alebo preraziť bránu, drobní pomocníci zase radi naskočia na gombíky a aktivujú mechanizmy.

Na výmene hrdinov stojí a padá náplň Okabu. Hra pomerne rýchlo, vlastne hneď v prvom leveli vystrieľa muníciu a v ďalších dokola opakuje rovnakú schému s prenášaním debien na posuvný pás, hasením požiarov, vyťahovaním sudov z vody, otváraní brán a likvidovaním nepriateľov. Starší prekuknú opakujúce sa úlohy už v úvodných minútach a hra tak stráca ani nie v prvej tretine pozornosť a nemá ju už ako prilákať. To, čo v úvode pracne budovala roztomilým svetom a radosťou z plnenia zadaní, bleskovo rozdupe stereotyp.

Okabu aj z tohto hľadiska odporúčame hrať po jednom leveli a nie jednorazovo, pretože sa rýchlo zunuje a hrozí, že ak to prepísknete, tak sa k hre už nevrátite. Je to škoda, pretože s logickými problémami, i keď veľmi jednoduchými a postavenými pre najmenších, si dal niekto pŕacu. Aktivácia kladiek, ktoré dávajú do pohybu výťahy nutné na premostenie dvoch protiľahlých brehov, je krásnou ukážkou, že autori mali v rukáve aj iné ako primitívny prenos a ťahanie objektov. Okabu nedokáže poriadne motivovať, je to ako keby náplň dizajnoval počítač a láska, ktorá bola vložená do vizuálu, sa v nich neodrazila ani radosť ako v hudobnom podmaze využívajúc rytmy i nástroje exotických ostrovov.

Hra zápasí nielen s jednotvárnosťou, ale aj nedostatkom zvukových efektov. Je tak trochu polonemá, zabúda sa na efekty cinkania peňazí pri vyhodnocovaní v tabuľke, kde vidíte, čí ste všetko v leveli vyzbierali a v niektorých momentoch úplne mlčí. Je to trochu pradox, pretože sa nezabudlo na také drobnosti ako veselé ryby pod hladinou, vietor pohrávajúci sa so steblami trávy.

V detských tituloch býva už štandardom kooperácia dvoch hráčov. Okabu núti oboch, aby boli neustále pri sebe, nedokáže sledovať konanie nezávisle ani nerozdeľuje obrazovku tak ako hry zo série Lego. Vo dvojici však rýchlejšie odsýpajú drobné úlohy aj boj s Dozabotmi. Ak sa rozhodnete hrať sólo, pripravte sa aj na časté vymieňanie postavičiek pri strome života, kde sa aj respawnujete po smrti.

Okabu nie je hrou, kvôli ktorej rozbijete prasiatko ani takou, ktorú musíte mať hneď v deň vydania. Patrí do kategórie lacných jednorazoviek, zabaví, no nie na dlho. Do sveta s veľrybími oblakmi sa oplatí vydať iba vtedy, ak máte akútny nedostatok roztomilosti, ale máte hlboko do vrecka.