Každé dva roky sa nám striedajú sezónne športové podujatia, ktoré očakáva takmer celý svet. Tieto športové udalosti sú vždy väčšie, lepšie a sú sviatkom každého športového fanúšika. Isto ani sám Pierre de Coubertin svojho času nečakal, že stál pri zrode niečoho takto veľkého. A rovnako sa každé dva roky dočkáme sezónnej športovej hry, ktorú nikto nechce ani vidieť. Už nejakú dobu nás spoločnosť Sega zásobuje virtuálnou olympiádou, ktorá je pre zmenu vždy horšia a stále viac orezaná. A aby toho nebolo málo, tak pred štyrmi rokmi prišli s nápadom, že jedna hra na Olympijské hry je málo. A tak začali vydávať dve.

To, že Sonica by už Sega mala nechať na pokoji, lebo ho privedie do žumpy videoherných dejín, je už snáď každému jasné. Občas sa objaví nejaký titul s modrým turboježkom, ktorý vyčnieva z rady nehrateľných hlúpostí, no to na resuscitáciu známeho maskota nestačí. Ostáva však záhadou, prečo Nintendo svoj rodinný poklad a najpredávanejšiu hernú „frančízu“, fúzatého inštalatéra Maria, zverilo do rúk týmto babrákom. A rovnako ako v prípade „reálnej“ inkarnácie, aj v tomto prípade má séria klesajúcu tendenciu kvality. Prečo tomu tak je?

Na prelome rokov 2007 a 2008 sme sa stretli s prvým spojením dvoch ikonických maskotov. A aj keď kvalita nebola oslnivá, hra pôsobila sviežo a hlavne v spoločnosti viacerých hráčov dokázala celkom slušne zabaviť. O dva roky sme sa dočkali len rekapitulácie, akurát v zimnom prevedení. Aj napriek stagnácii to však nebolo až také fiasko. A nakoľko vývojári zo Segy už nechceli zostať na mieste, tak sa pohli. Priam strmhlavo skočili z útesu a vám už je jasné, čo to pre hru znamená.

Nebýva v takýchto hrách zvykom, no autorom sa do hry nejako podarilo zakomponovať príbeh. A nie len to. Oni okolo neho vyskladali ťažiskový režim celej hry. Samozrejme za veľa nestojí, no na jeho základe je pred vami budovaný obsah, ktorý musíte konfrontovať v určených disciplínach. Nechýbajú hlavní dvaja záporáci – Bowser a Dr. Eggman. A k nim sa pričlení aj ich armáda prisluhovačov, aby zamorili Londýn farebnou hmlou a prekazili tak Olympiádu. A proti nim sa postaví zase armáda kladných postavičiek z oboch svetov, ktoré dokážu zloduchov poraziť len v športových disciplínach (celkovo ich tu nájdete 22). A je iba na vás, aby ste im pomohli v 33 rôzne vystavaných eventoch, ktoré vás vlastne prevedú celou ponukou hry. Zaberie vám to približne 7 hodín (lebo ich budete veľa opakovať), takže nebudete dlho trpieť.

Po najväčšie problémy Mario & Sonic at the London Olympic Games netreba ísť ďaleko, stačí sa pozrieť na jeho základy. A nimi sú samotné disciplíny, ich spracovanie a ovládacia schéma. Viete, všetko by bolo úplne krásne, keby tenis bol tenis, hádzaná hádzanou, jednoducho keby všetky disciplíny korešpondovali so svojimi reálnymi predlohami. Lenže to by pre tvorcov nebola žiadna výzva. Oni sa rozhodli všetky disciplíny totálne sprasiť. Pri niektorých to vyšlo a sú celkom dobre hrateľné, pri ostatných sa budete sami seba pýtať, za čo vás len ta karma tresce. 

Čo sa počtu disciplín týka, tak ich tu nájdete až úctyhodných 57. Mnohé sú však zdvojené, nakoľko sa v hre nachádzajú vo verziách pre tímy aj jednotlivcov. Tieto sú rozdelené do kategórií ako atletika, vodné športy, streľba, kontaktné športy a ďalšie. K nim patria nezaradené disciplíny futbal, pozemný hokej, hádzaná, vzpieranie a jazdectvo. Nenechajte sa však zmiasť zdanlivou rôznorodosťou, vo všetkých ide len o jedno – použiť správny ovládací prvok v správnej chvíli. Čo vám často hra presne naznačí, takže vám nezostáva nič iné, len poslušne ako opička robiť to, čo sa objaví na obrazovke. Aspoň, že v niektorých prípadoch je to skutočne zábava.

Ovládacia schéma disciplín je často rôzna, len nie prirodzená. Konkrétne hra ponúka disciplíny v piatich skupinách podľa ovládania, niektoré využívajú aj viac prvkov, nie však viac ako dva. Napríklad v skeete ovládate mierenie pomocou gyroskopov a strieľate zadnými tlačidlami. Hrazda zase vyžaduje balansovanie konzolou. Dotyková obrazovka slúži na stláčanie aj na kreslenie obrazcov, ktoré vám pomáhajú pri šerme. Tradičné bitie do tlačidiel o život je typické pre šprint. Analogom veslujete, no a potom ešte niekoho napadlo zakomponovať aj ovládanie mikrofónom, kedy doň musíte dýchať aj kričať. 

Viaceré disciplíny priamo odporujú charakteru zariadenia a pri ich hraní sa rozhodne nedá hovoriť o prenosnosti. Jednak preto, že vo vlaku sa asi ťažko postavíte, aby ste zbesilo mávali rukami či udržiavali balans a potom aj preto, že kričanie do mikrofónu pri vzpieraní z vás urobí cieľ pozornosti okolia. Nastáva problém, že mnohé disciplíny môžete hrať iba v pokoji. Iné zas úplne ignorujú 3D a nútia vás dať handheld do takej polohy, pri ktorej na obrazovke nevidíte vôbec nič. V ďalších tiež nevidíte nič, tentoraz preto, že handheldom mávate okolo seba. No a nakoniec takto týrate svoju konzolu. Neprospieva jej búchanie do dotykovej obrazovky ani mashovanie jedného tlačidla čo najrýchlejšie a ani kývanie pántami a mávanie. A napríklad také BMX kombinujú to najhoršie. Prudkým vyhodením skáčete a popri tom ešte bušíte do tlačidiel, avšak nevidíte dianie na obrazovke a ani neviete, kedy máte stláčať, či ako dopadať.

K niektorým disciplínam je veľmi nepresné vysvetlenie, často ani neviete, ako ste postúpili ďalej. AI cheatuje ako sa len dá a svetové rekordy prekonáva s neuveriteľnou ľahkosťou. A kombinácia často debilného ovládania, zlého popisu disciplíny a dokonalej AI nemôže skončiť inak, ako vašou okamžitou frustráciou. A nezachraňujú to ani zábavné disciplíny v plávaní, cvičení na kruhoch, šprinte, streľbe, lukostreľbe, niektorých kontaktných a pád ďalších.

Ostatného obsahu je síce dosť, no v tomto prípade to nie je veľmi platné. Môžete si vytvárať vlastné série eventov a vymieňať ich s priateľmi. Je tu mnoho odznakov na odomknutie cez pozície v disciplínach, ktoré si môžete priraďovať ku svojmu profilu. Mutiplayer sa bohužiaľ obmedzuje len na lokálny download play. Chýba zápolenie na jednej konzole a jediným online komponentom sú tabuľky s výsledkami.

Ťažko dodať niečo viac. Sega sa rozhodla zruinovať dve výrazné mená a športový sviatok. Pritom v tejto inkarnácii mohlo ísť o zábavu pre malých aj veľkých. Avšak takto sa k zábave len ťažko prepracujete cez zlé ovládanie, ktoré neberie ohľad na vás, na handheld a úplne odsúva 3D do nepoužiteľných sfér. Tých pár chytľavých disciplín vám za to nestojí. Ak však aj napriek tomu po tomto túžite, tak skôr venujte prostriedky do Wii verzie, ktorá je na tom lepšie v ovládaní, nerobí z vás asociála a obsahuje zaujímavé snové úrovne.